16. mája si pripomíname sviatok sv. Alojza Orioneho

Životopis

Alojz Orione pochádzal z mestečka Pontecurone pri Tortone, kde sa narodil 23. júna 1872. Jeho otec pracoval tvrdo ako dláždič ciest a bol chladný voči náboženstvu a Cirkvi. No zato matka bola úprimne nábožná a veľmi rozumná, takže mohla pomáhať svojmu synovi aj neskôr, v ťažkých počiatkoch jeho životného diela.

V rodine Orione nebolo nazvyš peňazí, a preto sa všetci zúčastňovali na spoločných rodinných prácach. Tak aj malý Alojz už ako chlapec pomáhal na poli. Kvôli tomu nemohol poriadne chodiť ani do základnej školy. Avšak čo najviac oduševňovalo jeho osobný život, bola vidina duchovného povolania, po ktorom túžil a na ktoré sa podľa svojich skromných možností pripravoval. Už ako 13-ročný žiadal a bol prijatý do františkánskeho kláštora vo Voghere. No nebol tam ani rok, keď sa mu veľmi zhoršilo zdravie. S ťažkým zápalom pľúc ho rehoľníci poslali domov.

Doma Alojz ozdravel. A keďže už mal štrnásť rokov, otec ho priberal na pomoc pri dláždičskej práci. Tak sa zoznámil s robotníckym prostredím. Pritom sa však nezriekol svojich túžob po duchovnom povolaní. Veľa sa modlil a keď mohol, pomáhal miestnemu farárovi. Ten sa mu tiež usiloval pomôcť. Tak mu od septembra 1886 vybavil pobyt v turínskom saleziánskom oratóriu, ktoré viedol don Bosco. Alojz tam býval a študoval tri roky. Hoci don Bosco vtedy už končil svoju životnú dráhu, Alojz od neho veľa získal pre celý ďalší život. Veľa si osvojil najmä z umenia, ako zaobchádzať s chlapcami. Dostala sa mu aj možnosť vyspovedať sa osobne u dona Bosca. Pripravil si tri zošity hriechov, ale svätec mu ich nakoniec roztrhal a povedal  mu: „My budeme vždy priateľmi.“ Po troch rokoch štúdia v oratóriu bolo samozrejmé, že usilovný a nábožný mládenec vstúpi do saleziánskej rehole. Ale Alojz odrazu cítil, že to nie je jeho miesto. Preto sa prihlásil a bol prijatý do kňazského seminára v Tortone. Na štúdium filozofie a teológie nastúpil v októbri 1889.

Po dvojročnom štúdiu filozofie nešiel domov na prázdniny, ale s rektorovým dovolením ostal v seminári, kde si dopĺňal štúdium a konal rozličné služby v katedrále. Preto mu pridelili osobitnú izbu. Tu sa začal aj jeho apoštolát - kresťanská výchova chlapcov. Začal s vyučovaním katechizmu. Za triedu slúžila jeho izba. No tá čoskoro nestačila. Biskup pochopil význam tejto iniciatívy a dal bohoslovcovi Luigimu k dispozícii svoju záhradu. Tu mladý klerik v júli 1892 založil svoje prvé oratórium zasvätené sv. Alojzovi, patrónovi mládeže. V nasledujúcom roku už otvoril pre chlapcov kolégium, do ktorého sa hneď prihlásilo niekoľko sto chlapcov. Dňa 13. apríla 1895 Alojz Orione prijal kňazskú vysviacku. Prvú sv. omšu slúžil medzi svojimi chlapcami, ktorých medzitým premiestnil do bývalého klariského kláštora.

Dosiahnuté povzbudivé výsledky pohli viacerých klerikov a kňazov, aby sa pripojili k donovi Orionemu. Bolo to jadro neskoršieho rehoľného združenia „Synov Božej prozreteľnosti“ (Figli della Divina Provvidenza). Nové spoločenstvo sa však neobmedzovalo iba na výchovu chlapcov. Usilovalo sa o celkové náboženské a sociálne povznesenie ľudí. Preto sa jeho členovia venovali kázaniu, starostlivosti o chudobných a chorých, boju proti slobodomurárom, rozširovaniu dobrej tlače.
Sám don Alojz Orione pracoval neúnavne po celé dni a veľkú časť nocí. A neobmedzoval sa len na svoj kraj. Keď sa dozvedel o katastrofálnom zemetrasení v Messine na Sicílii a v Reggio di Calabria v r. 1908, ponáhľal sa so svojimi na pomoc. Zvlášť sa ujal sirôt, ktorým zahynuli rodičia, a vzal ich do svojich ústavov. Na žiadosť pápeža sv. Pia X. prijal na tri roky funkciu generálneho vikára spustošenej messinskej diecézy. Podobne sa zachoval aj pri veľkom zemetrasení v Marsike r. 1915.

Ako pri výchove mládeže sa riadil príkladom sv. Jána Bosca, tak zase pri charitatívnych dielach ho inšpiroval príklad sv. Jozefa Cottolenga, podľa ktorého pomenoval viaceré svoje ústavy. Cestoval po celom Taliansku, aby získal ľudí i hmotnú pomoc pre svoje náročné podujatia. Napokon založil pre svoje diela štyri rehoľné združenia. Dve sú činné: Synovia Božej prozreteľnosti (Figli della Divina Provvidenza) a Malé misionárky kresťanskej lásky (Piccole Missionarie della Caritá). Ďalšie dve sú kontemplatívne, aby podporovali vonkajší činný apoštolát modlitbou a prinášaním obiet. Pre mužov sú Pustovníci Božej prozreteľnosti (Eremiti della Divina Provvidenza) a pre ženy Sestry Najsvätejšej sviatosti (Suore Sacramentine). Obidve kontemplatívne združenia prijímajú aj slepých mužov či ženy.

Činnosť spomenutých rehoľných spoločenstiev sa neobmedzovala iba na Taliansko. Don Alojz poslal svojich synov a dcéry tiež do Brazílie a Argentíny a po r. 1914 aj do Palestíny. Sám sa dvakrát vybral do Južnej Ameriky, a to v r. 1921 a r. 1934, keď sa v Buenos Aires konal medzinárodný eucharistický kongres. Vtedy ostal v Latinskej Amerike tri roky. Organizoval tam školy, roľnícke kolónie, farnosti, sirotince a charitatívne ústavy nazývané „Piccolo Cottolengo“ (Malé Cottolengo). Všade kázal a spovedal.

Don Orione sa usiloval priblížiť náboženstvo čo najviac praktickému životu. Preto organizoval ľudové misie, sprievody a púte, živé betlehemy na Vianoce. Posledné tri roky strávil v Tortone. Každý týždeň navštevoval „Malé Cottolengo“ v Miláne a Janove. Avšak jeho spolupracovníci odrazu zbadali, že jeho takmer nevyčerpateľná životná energia sa rýchlo stráca. S pomocou lekárov ho prinútili, aby si trocha oddýchol. Začiatkom marca 1940 odišiel do oddychovej vily sv. Klotildy v San Reme, kde onedlho zomrel 12. marca 1940.

Jeho pohreb sa stal manifestáciou úcty k mužovi, ktorý sa strávil v láske Bohu a ľudom. Pochovali ho v mariánskej svätyni „Madonna della Guardia“ v Tortone, ktorú dal postaviť. Niekoľko rokov po jeho smrti sa začal informatívny proces pre blahorečenie Božieho služobníka. V r. 1965 otvorili jeho hrob a jeho telo našli neporušené.

Alojz si vždy pamätal na slová dona Bosca: „My budeme vždy priateľmi“. A až po dlhej modlitbe pri jeho hrobe nakoniec pochopil, že Pán ho nechce medzi saleziánmi. Nikdy nezabudol na model Valdocca, až natoľko, že viac ráz povedal: „Šiel by som aj o rozžeravených uhlíkoch, aby som mohol vidieť ešte raz dona Bosca a poďakovať sa mu.“

Dona Alojza Orioneho vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. v roku 1980 a za svätého v roku 2004.

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk