"Prečo nie sú všetci saleziáni misionári?", pýta sa v rozhovore don Jozef Tóth

(Aldan, Rusko, 1. novembra 2017) - Don Jozef Tóth, 65-ročný salezián misionár, pochádza zo slovensko-maďarskej rodiny a od roku 1992 žije v Jakutsku, kde je jediným z troch zakladajúcich členov komunity, ktorý tam ešte ostal.

Prečo si misionár?

Od raného detstva som súcitil a mal blízky vzťah k indiánskemu obyvateľstvu. Už v počiatočných fázach formácie som vďaka donovi Šutkovi (slovenskému misionárovi v Ekvádore) cítil silnú príťažlivosť k ohlasovaniu evanjelia iným národom. V tomto volaní som bol posilnený prostredníctvom misijných filmov a listov z Afriky od dona Pravdu. Bolo mojou rastúcou túžbou podeliť sa o vieru s druhými ľuďmi.

Prečo Sibír, Jakutsko?

Keď v roku 1991 išiel don Pravda na prvú prieskumnú výpravu na Sibír - do Jakutska, bol som nadšený a provinciál don Kaiser ma požiadal, aby som ho na ceste sprevádzal od septembra do novembra. Počas zastávky v Novosibirsku sme sa od katolíckeho biskupa dozvedeli, že v Aldane v Jakutsku potrebujú učiteľov náboženstva vo verejných školách a v obciach. V tom čase tam neboli ešte ani ortodoxní misionári. Aldan je malé mesto (16 000 obyvateľov), ale všetci nám boli otvorení. Po našej správe predstaveným, na konci roku 1991, nám hlavný predstavený don Viganó dal zelenú. Potom nasledovala príprava troch saleziánov na júlovú misijnú výpravu roku 1992, ja som bol ako 40-ročný najmladší. Z Bratislavy sme odišli 11. júla a do Aldanu sme dorazili 18. júla.

2017 11 01 ANS rozhovor

Čo sú najradostnejšie momenty v Jakutsku?

Po omši sme mali priateľský rozhovor s našimi farníkmi o efekte našej misijnej práce. V 90. rokoch bol efekt úžasný. Dve katolíčky sa s nami podelili: "Bez viery, katolíckej viery by náš život bol iný. Máme zmysel života, odlišnú víziu, rodinné vzťahy s našimi blížnymi. Vaše "bytie spolu s nami", v rovnako ťažkom živote a poveternostných podmienkach Sibíru je silným znamením." Ocenili zmysel nášho misionárskeho života. Rovnaká misijná práca dáva nádej. Som veľmi vďačný za misijné povolanie. A občas sa zamýšľam, prečo nie sú všetci saleziáni misionári!

Pre nás - misionárov na periférii alebo v prvej línii - jednoduchá návšteva misijného delegáta zo Slovenska alebo návštevy hlavných radcov sú vždy skvelým povzbudením. Skutočne, našou najväčšou silou je Boží dotyk.

Ktoré momenty sú najťažšie?

Čelili sme mnohým smutným momentom, ako v lete roku 1998, kedy jedno 13-ročné dievča z oratória zomrelo. Bola z ťažkej rodiny, ale bola tiež veľmi dobrou animátorkou vo farnosti, dobrým vzorom pre našich mladých, no kvôli neskorému lekárskemu zásahu odišla rýchlo do neba.

V našom každodennom živote necítim veľkú ťažkosť, keďže som prijal toto prostredie také, aké je. Ale tiež porovnanie medzi misijnou pastoráciou v prvých desiatich rokoch (1992-2001), kedy všetko, čo sme budovali, živú a rastúcu komunitu, zasiahol veľký rozdiel oproti obdobiu po roku 2002, kedy počty išli dole až po určitú stagnáciu a ostali tu len dvaja saleziáni. Bolo to bolestivé obdobie, hoci od 2011 sa naša situácia zlepšuje a sme opäť na správnej koľaji.

Čo je najdôležitejšie pre evanjelizáciu Jakutska?

Spoznať ľudí, ich charakter, kultúru a náboženstvo a tiež budovať hlbší medziľudský vzťah. Z mojej strany by bola potrebná aj profesionálnejšia misijná príprava. Keď pristupujem ako priateľ, ľudia sú otvorení zdieľať sa o svojich bolestiach a srdcových záležitostiach. Osobný kontakt s Ježišom je mojou najväčšou túžbou. Dostali sme mnoho povzbudenia od našich laických vedúcich a starších z našej obecnej evanjelizačnej návštevy. Snažíme sa dostať bližšie k dnešným mladým ľuďom.

Aký dosah majú 25 saleziáni a 120 dobrovoľníci, ktorí slúžili v Jakutsku od roku 1992?

Naši dobrovoľníci sú cenení pre ich praktické zapálenie, domácu starostlivosť (v kuchyni, starostlivosť o dom) a obzvlášť ako animátori v oratóriu. Strávili mnoho času s miestnymi deťmi a mladými a sú veľmi efektívni v našej misii (hudba, asistencia, skupinová práca alebo katechézy v ruštine). Aj miestna farská skupina s ich pomocou porástla (príprava na spoveď a ďalšie momenty života viery). Po jednom týždni v Khatystyre alebo ďalších obciach blízko Aldanu alebo v Jakutsku boli naozaj nenahraditeľnou súčasťou našej širšej výchovno-pastoračnej komunity. Nebolo pre nich ľahké ostať sám ako jediný dobrovoľník, žiť v byte, čeliť smútku za domovom, náročnému podnebiu a ťažkému jazyku. Bolo pre nich lepšie zostať vždy vo dvojici. Bolo tu tiež mnoho jakutských dobrovoľníkov, ktorí hrali dôležitú úlohu v našej misii.

Prečo sa ľudia z Jakutska pridali ku katolíckej Cirkvi?

Pre Jakuťanov je ich Boh "príliš vysoko", nemajú šancu s ním komunikovať, iba prostredníctvom duchov vďaka sprostredkovanej práci šamana. Sú to rôzni duchovia slnka, prírody... Korene ich náboženstva sú šamanistické. Keď som denne učil v evenko-jakutskej obecnej škole, spoznal som rodičov našich študentov. Pýtali sa ma: Prečo veríš v Boha, v Ježiša? Kto je Ježiš? A snažil som sa im odpovedať a zdieľať s nimi moju vieru. Ich deti sa tiež často zúčastňovali na letných saleziánskych táboroch a ich túžba po milosti a viere pomaly narastala. V škole nikto nehovoril o Ježišovi Kristovi. Po piatich rokoch v obci sme pokrstili prvú rodinu a katechézy pokračovali.

Ako sa spriateliť s ortodoxnými kňazmi a veriacimi?

Na začiatku boli veľmi opatrní: "Prečo ste sem prišli? Toto je naše územie..." a prozelytizmus sa stal problémom, ale naši biskupi nás požiadali, aby sme boli opatrní. No počas našich prvých stretnutí sme na ľudskej úrovni vytvorili mnoho osobných vzťahov, priateľstiev počas návštev rodín. Teraz sme dobrí priatelia aj s tunajšími troma ortodoxnými farármi v Aldane. Keď sa na niektorých udalostiach alebo v meste stretneme, srdečne a s rešpektom sa navzájom pozdravíme a tiež máme radi duchovné stretnutia ako zasvätení ľudia. Ďalším krokom by bola nejaká konkrétna spoločná akcia. Náš priateľ teraz povedal: "Potrebovali sme 15 rokov, aby sme pochopili. Predtým sme vás vnímali ako konkurenciu, ale teraz uznávame, že by ste mali ísť svojou cestou, že je tu dosť práce a priestoru pre všetkých so vzájomným rešpektom." Biskupi a patriarchovia sa stretávajú, pápež František a moskovský patriarcha sa stretávajú a to sú aj tu, pre nás na periférii, dobré vzory.

Aký druh pomoci potrebujete v jakutskej misii?

Tešíme sa a sme vďační za mladšiu generáciu misionárov, za dve miestne povolania a zvlášť za prichádzajúcich neslovenských mladších misionárov. Je tu priestor pre mladých a oratórium znova ožíva, bratska komunita je konzistentnejšia ako v minulosti. Potrebujeme aspoň 3-4 spolubratov na každom mieste. Teraz sa rozrastáme a snažíme sa sprevádzať nových prichádzajúcich misionárov. Časté návštevy Jakutska sú tiež nápomocné pre nás entuziazmus, hľadanie smerovania.

ANS, tl

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk