Don Artime: Najväčšia zo všetkého je láska

(Rím, 19. mája 2020) – Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (číslo máj 2020).

Toto je čas obety. V ťažkých skúškach, ako sú tieto, nám láska dáva život.

Drahí moji priatelia z Bollettino Salesiano, píšem vám vo chvíli, keď sme všetci vystrašení a zmätení. A myslím na mesiac máj, mesiac venovaný Matke. V celom saleziánskom svete sme sa zverili našej spoločnej mame Márii Pomocnici a v modlitbe sme prosili Pána – vďaka jej prostredníctvu – o pomoc a posilu v týchto pre všetkých hrozných chvíľach. Navyše s obavami z ťažkostí, ktorým budeme musieť čeliť „neskôr“.
Stáva sa však, že uprostred toľkých bolestí, plaču a smrti, a aj pri tých najbolestivejších stratách, objavujeme ľudí, ktorí sú pre nás „Božím slovom“ a sprostredkujú nám ho svojím svedectvom viery a sily. Necítim sa na to, aby som použil svoje slová, odkedy som spoznal slová iných ľudí, veľmi autentické a plné vyskúšanej viery, skutočné svedectvá „oddania sa Bohu“.
Preto vám ponúkam toto skutočné svedectvo. Vďaka nemu objavíme, že „zázrakom“ sú ľudia.

Práve stratila manžela. Zosobášili sa pred 23 rokmi, mali spolu 5 detí a tvorili peknú rodinu. Dnes, ako 50-ročnej, jej koronavírus vzal manžela.
Všetko sa začalo ochorením v deň narodenín jednej z ich dcér. Manžel sa zobudil s pomerne vysokou horúčkou. Mal príznaky podobné chrípke, zvýšené prekrvenie a kašeľ, ktorý považovali za prechodný. Ale ako plynuli hodiny, stav sa skomplikoval.
Nemal dýchacie ťažkosti, ale trpel závratom. Zavolali sanitku. Bol hospitalizovaný v nemocnici spočiatku na pozorovanie. Vôbec nemali podozrenie, že by to bol koronavírus. Okrem toho v tom čase nemali potrebné zariadenie na testovanie vírusu Covid-19. V tú istú noc ho však v rámci preventívnych opatrení izolovali na oddelení.
V nasledujúci deň ho vzali na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde bol testovaný. Lekári povedali manželke, že už s ním nemôže byť, že sa musí vrátiť domov. Krátko nato ju zavolali späť do nemocnice, aby sa rozlúčila so svojím manželom, pretože jeho stav je veľmi vážny.
Do nemocnice prišla s kňazom, aby mu udelil sviatosť pomazania chorých, a rozlúčila sa s ním. V to isté popoludnie sa dozvedeli, že test na koronavírus je pozitívny. Od tejto chvíle už zostala so svojimi deťmi doma v karanténe, zatiaľ čo jej manžel trávil posledné hodiny v nemocnici. Sám.
Hovorí, že po celý čas bolo najťažšie to, že ho nemohla ísť navštíviť, byť s ním a rozprávať sa s ním. Bol izolovaný a nikomu nedovolili vstúpiť. Celá nemocnica mala pacientov nakazených koronavírusom a nikto nesmel vstupovať.

„Dôverujem Bohu“

Medzitým táto žena, manželka a matka prežívala doma túto bolesť s úžasným srdcom.
„Je to veľmi ťažké, ale Kristus ma drží v náručí. Cítim, že on je so mnou na kríži a ja s ním a že sa navzájom podporujeme. Vedomie, že aj môj manžel je v jeho rukách, mi dáva silu.“
Táto matka a jej deti našli útechu v modlitbe: „Každý deň sa modlíme ruženec a novénu k svätému Jozefovi, ktorú sme dokončili a začali ďalšiu. Modlíme sa tiež za všetkých, ktorí sa nachádzajú v podobných situáciách.“
S obdivuhodnou vierou priznáva, že „boli dni, keď mi bolo veľmi zle, ale teraz vidím všetko s väčším pokojom a s väčším prijatím. Žiť s prijatím pomáha žiť s menšou beznádejou, s utrpením, že ho nevidím, ale s pokojom, že v každom prípade je na konci Božia vôľa, amen.“
Niekoľko dní pred smrťou manžela cítila, že sa chce s ostatnými podeliť o to, ako to v rodine v tých chvíľach prežívajú.
Jej svedectvo nás učí, že aj keď nie sme pripravení na ťažké skúšky, ako sú tieto, vnímanie láskyplnej Božej prítomnosti nám dáva silu a pomáha nám prežívať utrpenie „s menšou beznádejou“, tvrdí táto veriaca žena, ktorá vie, že láska nepozná hranice a že je dôležité primknúť sa ku krížu najmä vo chvíľach, ako sú tieto.
Dva dni pred smrťou manžela poslala túto správu: „Ďakujem za množstvo odkazov o podpore a o modlitbe. Držia ma pri živote. Aj vedomie, že je veľa ľudí, ktorí sa za neho modlia, a že ak sa nakoniec neuzdraví, je to preto, že existuje väčšie dobro. Je to krvavá, veľmi silná rana, ale Boh ti zároveň umožňuje vidieť lásku druhých a to, ako nás miluje. To je oveľa vyššie a väčšie ako my sami.“
Keď táto žena a jej rodina dostali správu o smrti svojho manžela a otca, zjednotili sa viac ako kedykoľvek predtým. Túto lásku naďalej dýchajú s istotou, že nie sú sami. Iba srdce, ktoré hlboko miluje, môže povedať: „Išiel do neba, s Ježišom. Dôverujem Bohu, ktorý mi dáva silu a pokoj.“
Odovzdávam vám toto svedectvo. Možno iní ľudia budú prežívať podobné straty s beznádejou. Budú takí, ktorí nebudú chápať, že človek môže reagovať ako táto manželka a matka. Musíme však prijať, že každý človek je jedinečný a neopakovateľný a v tomto prípade viera pomohla prekročiť a prekonať stratu takého milovaného človeka, aj keď tu navždy zostane bolesť a veľká prázdnota zo straty.
Don Bosco nám vždy pripomínal, aby sme dôverovali Márii Pomocnici a uvidíme, čo sú to zázraky. Našou prirodzenou, rýchlou a bezprostrednou tendenciou je považovať za zázrak iba vyliečenie z rakoviny alebo z podobného ochorenia…, ale to, čo prežila v srdci táto manželka a matka a jej päť detí, je zázrak prežívaný vo viere.
Nestraťme túto vieru ani nádej, ktorá nás má charakterizovať. Nech nás Pomocnica naďalej drží za ruku ako mama, pretože to, čo povedal Ježiš, je stále absolútnou pravdou pre všetkých: „Žena, hľa, tvoj syn! … Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27).

Angel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.