Štandardy – princípy práce s animátormi
„Raz večer pred niekoľkými dňami som sa utiahol do svojej izby a pred spaním som sa začal modliť modlitby, ktoré ma naučila moja dobrá mama. Ani neviem, či som zdriemol, alebo som sa dal uniesť roztržitosťou, ale zdalo sa mi, že predo mňa predstúpili dvaja mladíci z prvých čias oratória.
Jeden z nich podišiel bližšie, srdečne ma pozdravil a povedal:
- Don Bosco, poznáte ma?
- Samozrejme, že ťa poznám, - odpovedal som.
- A pamätáte sa ešte na mňa?
- Pamätám sa na teba i na všetkých ostatných. Ty si Valfré a bol si v oratóriu pred rokom 1870.
- Povedzte, - pokračoval, - nechceli by ste vidieť chlapcov, čo boli v oratóriu za mojich čias?
- Chcel, - odvetil som, ukáž i ich, boli v takom veku a takej postavy ako vtedy dávno.
Zdalo sa mi, že som sa ocitol v niekdajšom oratóriu práve cez prestávku. Bola to scéna plná života, pohybu a veselosti. Chlapci behali a skákali. Jedni sa hrali s loptou, druhí sa naháňali a ďalší sa hrali iné hry. Na inom mieste postával hlúčik chlapcov. Doslova viseli na kňazovi a s otvorenými ústami počúvali príbeh, ktorý im rozprával. Inde bol zasa dušou chlapčenských hier jeden klerik. Zo všetkých strán sa ozýval spev a smiech a všade okolo kňazov a klerikov sa hemžili a veselo šantili chlapci. Medzi chlapcami a predstavenými zjavne panovala veľká srdečnosť a dôvera. Bol som tým pohľadom očarený.
Valfré mi povedal:
- Pozrite, rodinný duch prináša lásku a láska budí dôveru. Dôvera otvára srdcia, takže chlapci sa so všetkým bez strachu zverujú svojim učiteľom, asistentom a predstaveným. Sú úprimní v spovedi a mimo spovede a ochotné prijímajú všetko, čo sa im povie, lebo vedia, že ten, čo im rozkazuje, ich miluje.“1
Don Bosco nosil vo svojom srdci, uhoľné kamene úspechu práce s chlapcami. Veľmi jasne to pomenoval v prvej časti svojho sna, ktorý sme pred chvíľkou citovali. Na základe svojej skúsenosti pomenoval základne princípy a kritéria podľa ktorých hodnotil, či jeho dielo napreduje správnym smerom. Tieto štandardy sú v podstate akoby prvá časť Don Boscovho sna, nepísal ho DB ale saleziáni, ktorí pracujú s animátormi po celom Slovensku.
Druhá časť sna:
„Tu sa ku mne priblížil druhý môj niekdajší chovanec, teraz už s úplne bielou bradou, a prihováral sa mi:
- Don Bosco, nechceli by ste vidieť a poznať chlapcov, ktorí sú v oratóriu teraz?“2
Ako to vyzerá v oratóriu teraz, ako pracujeme s animátormi, toto vie napísať/pomenovať každý, kto pracuje s animátormi. Z času na čas je potrebné porovnať ideál s realitou a potešiť sa z toho čo ide dobre a skorigovať to, čo je ďaleko od ideálu. No to už musí urobiť každý sám.
Načo má slúžiť tento štandard ? Aby sme pomenovali realitu našich animátorov, ako s nimi pracujeme a porovnali s ideálom. Aby si každý z nás, kto pracuje s mladými animátormi, našiel chvíľu na reflexiu v prítomnosti Boha a opýtal sa: Bože ako by to dnes robil Don Bosco? Tento štandard chce byť nástrojom k reflexii, prehodnoteniu a znovu pomenovaniu: Ako chcem/e pracovať s animátormi v saleziánskom duchu.
1 List z Ríma, Stanovy Spoločnosti svätého Františka Saleského, s. 330, Bratislava 2009.
2 List z Ríma, Stanovy Spoločnosti svätého Františka Saleského, s. 330, Bratislava 2009.