Augustín Czartoryski sa narodil v Paríži 2. augusta 1858 rodičom, ktorí tam žili v exile: otec Ladislav bol poľským princom a matka Mária Amparová zasa dcérou španielskej kráľovnej. Keď mal Augustín šesť rokov, stratil matku a jej úlohu prevzala Margita z Orleansu, dcéra kniežaťa z Paríža, ktorý sa domáhal francúzskeho trónu.
Augustín sa odmala javil ako dobrý a rozvážny chlapec. Nikdy ho nepriťahoval život „na šľachtickom dvore“. Pôsobenie milosti v jeho duši ho viedlo k zrieknutiu sa svetských majetkov a k serióznemu duchovnému životu.
Ako chlapec študoval v Paríži a potom v Krakove, ale kvôli zdraviu musel štúdium prerušiť. Odišiel na juh Európy do lepšej klímy. Tu bol jeho sprievodcom a učiteľom Jozef Kalinowski, ktorý ho múdro viedol nielen v štúdiu, ale i v duchovnom živote. Kalinowski sa neskôr stal karmelitánom a dnes ho Cirkev vzýva ako svätého.
Tento učiteľ opisuje Augustína ako chlapca s miernym humorom, veľmi dobrého, perfektne zdvorilého, úprimného, inteligentného a človeka veľkej viery.
V máji 1883 bol don Bosco vo Francúzsku a prijal pozvanie rodiny Margity z Orleansu. Augustín mu pri svätej omši miništroval a potom si vyžiadal súkromný rozhovor. Don Bosco ho očaril. Neskôr ho viac ráz navštívil v Turíne a naliehavo prosil, aby mu umožnil stať sa saleziánom. Ale don Bosco odmietal.
Augustín sa preto zdôveril pápežovi Levovi XIII. a ten povzbudil dona Bosca, aby ho prijal. V júli 1887 sa Augustín zriekol majetkov a výsad „dvora“ a napriek mienke rodiny vstúpil do noviciátu. Mal 29 rokov. Usiloval sa o pokoru a jednoduchosť. Don Bosco mu už takmer na smrteľnej posteli posvätil reverendu.
Po začatí štúdia filozofie sa však dostavila tuberkulóza. V dome na Valsalice v Turíne Augustín stretol Andreja Beltramiho, teraz už ctihodného. Počas toho, ako sa Andrej o neho staral, vyrástlo medzi nimi hlboké duchovné priateľstvo. Napriek chorobe mu don Rua umožnil študovať teológiu a schválil mu aj žiadosť o prijatie sviatosti kňazstva. V San Remo 2. apríla 1892 bol vysvätený za kňaza, jeho príbuzní však na túto udalosť neprišli.
Augustín naplno prijal saleziánsku spiritualitu, osobitne rozmer obety, a vlastný život i utrpenie obetoval za dobro mladých a kongregácie: aj don Bosco veľa trpel, hoci to nedával najavo. Don Augustín Czartoryski zomrel 8. apríla 1893, bola sobota vo veľkonočnej oktáve. „Aká pekná Veľká noc!“ povedal. Mal 35 rokov.
Ján Pavol II., poľský pápež, mal radosť, keď ho mohol blahorečiť 25.apríla 2004, ani nie rok pred svojou smrťou. Jeho telo je uložené v Przemysli v Poľsku.
Duchovné čítanie
Hľadanie strateného zdravia
Keď viezli telesné pozostatky matky do Sieniawy, kde majú Czartoryskovci rodinné mauzóleum, otec Ladislav ustarostene pozeral na syna, ktorého trápil suchý, dotieravý kašeľ. Od tejto chvíle Augustín po celý život namáhavo hľadal zdravie, no nikdy ho už nenašiel. Posielali ho na jemný horský vzduch, na teplý vzduch k moru, na piesočnaté pláže Afriky.
Striedavo sa venoval štúdiu poľského a francúzskeho jazyka na najrozličnejších miestach v Pau v Pyrenejach, v Ríme, v Montpellier i v rodnej krajine – v Poľsku.
K prvému svätému prijímaniu pristúpil v krypte farského kostola v Sieniawe, kde odpočívali jeho slávni predkovia a matka. Veľká slávnosť, ktorú pri tej príležitosti pripravili, mu nebola príjemná. Mal trinásť rokov a Blotnickému, starému pánovi, ktorý ho na otcov rozkaz všade sprevádzal, povedal:
„Nemohli by ma nechať samého aspoň dnes? Samého s Pánom?“
V roku 1874 mal šestnásť rokov, bol vysoký a štíhly, no kašeľ ho neopúšťal. Niekedy prestal, potom sa zase vrátil, aby mu pripomenul, že aj život princa je niečím krehkým.
Otec mu namiesto staručkého Blotnického dal za spoločníka Rafaela Kalinowského, ktorý pre svoju vernosť vlasti strávil desať rokov nútených prác na Sibíri, kde bol pre mnohých mučeníkov anjelom útechy. Keďže to bol hlboko nábožný človek, tamojší vyhnanci sa zvykli modlievať: „Pre modlitby Kalinowského vysloboď nás, Pane.“
Augustín a Kalinowski spolu prežili tri roky. Kalinowski potom vstúpil do kláštora karmelitánov v Krakove. Dnes si ho uctievame ako svätca.
Augustín s ním čítaval životopis talianskeho princa Alojza Gonzagu a poľského šľachtica Stanislava Kostku, ktorí uprednostnili svätosť pred svetskou slávou. Odvtedy, čo Kalinowski odišiel do kláštora, Augustín začal vážne myslieť na to, že opustí všetko pre Boha.
Medzitým ho španielsky kráľ, jeho bratranec, pozval nadýchať sa zdravého vzduchu do Biskajského zálivu. Augustín tam teda strávil leto. V zime zase odišiel do Davosu vo Švajčiarsku, kde mohol dosýta vdychovať čistý alpský vzduch. Potom bežal za zdravím do Neapola, na Capri, na assiské vŕšky, kde viac myslel na svätého Františka než na lekárske predpisy. Pobral sa aj na Sicíliu a do Normandie. Keď mu lekári poradili Afriku, poslúchol a na okraji Sahary sa stretol s La Vigeriem, apoštolom černochov.
V roku 1879 Augustín dosiahol plnoletosť a odovzdali mu rodinný majetok. Pokladal to však iba za gesto, pretože otec všetko spravoval tak ako predtým a navyše sa mu z druhého manželstva s princeznou Margitou z Orleansu narodili ďalší dvaja synovia, omnoho zdravší než Augustín, a teda aj súcejší prevziať dedičstvo a rodinnú slávu.
„Príďte a staňte sa saleziánom“
5. júla 1886 knieža Ladislav a princ Augustín navštívili dona Bosca na Valdoccu. Debatovali o potrebách poľskej mládeže a o začiatku saleziánskeho diela v Poľsku. Don Bosco povedal:
„Prídeme, prídeme aj k vám, len čo budeme mať vhodný personál.“
Vtedy sa don Francesia, ktorý sa tiež zúčastnil na rozhovore, huncútsky obrátil na Augustína:
„Pán princ, príďte k nám a staňte sa saleziánom. Don Bosco hneď otvorí dom v Poľsku.“
Zasmiali sa, ale pravdepodobne táto veta bola pre Augustína rozhodujúca. Už prestal myslieť na karmelitánov či jezuitov, kam si myslel, že ho chce nasmerovať don Bosco. Stane sa saleziánom.
Don Bosco váhal, ale Augustín prekonal všetky prekážky, a obrátil sa dokonca na pápeža. Začiatkom júna 1887 sa na audiencii zveril Levovi XIII. so svojím rozhodnutím, s nesúhlasom otca a s váhaním dona Bosca. Pápež mu odvetil:
„Vráťte sa do Turína, predstavte sa donovi Boscovi, odovzdajte mu pápežské požehnanie a povedzte mu, že pápež si praje, aby vás prijal medzi saleziánov. Buďte vytrvalý a modlite sa.“
30. júna 1887 po bolestnej rozlúčke s otcom Augustín prišiel do Turína. 17. júla nastúpil do saleziánskeho ašpirantátu. Don Bosco bol spokojný, že neodvolateľné rozhodnutie konečne padlo a povedal:
„Tak dobre, môj drahý princ, ja vás prijímam. Odteraz ste členom našej nábožnej spoločnosti a prajem si, aby ste ním boli až do smrti. Úbohý don Bosco čoskoro zomrie, no keby vás jeho nástupca z akéhokoľvek dôvodu chcel prepustiť a vy by ste nechceli odísť, stačí, keď poviete, že je vôľou dona Bosca, aby ste neodišli.“
20. augusta princ Czartoryski začal noviciát v Turíne na vŕšku Valsalice. Keď vstupoval do domu, videl na plagáte napísané tri slová: „Boh, duša, večnosť.“ V ten istý večer si poznačil: „Večnosť, aké je to silné slovo! Malo by byť napísané všade: na priečelí každého domu, na podstavci každého monumentu, na obálke všetkých kníh.“
31. januára 1888, prv než Augustín skončil noviciát, don Bosco umiera. Jeho telesné pozostatky uložili práve na Valsalice a Augustín trávil pri jeho hrobe celé hodiny v modlitbe.
2. októbra 1888 princ Augustín Czartoryski zložil sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a stal sa saleziánom. Štyri mesiace predtým podpísal, že sa zrieka všetkých práv prvorodeného.
Do Poľska už dávnejšie prichádzalo Bollettino Salesiano (Saleziánske zvesti). Správa, že mladý princ sa stal saleziánom, vzbudila záujem a oduševnenie. Niekoľkí mladíci, ktorí ho chceli nasledovať, prišli do Turína. Don Rua, nástupca dona Bosca, ich umiestnil na Valsalice.
Sparťanský život a jednoduchá strava, ktorej sa Augustín podriadil tak ako každý salezián, mu na začiatku vrátili životnú energiu. Po vyštudovaní teológie bol 2. apríla 1892 vysvätený za kňaza. Svätú omšu za svoju rodinu slávil 3. mája, v deň národného sviatku Poliakov. Miništroval mu brat Vitold. Otec a kňažná Margita prijali z jeho rúk Pánovo telo.
Choroba, ktorá priviedla do hrobu jeho matku, sa však neúprosne vrátila. Na jeseň bol don Augustín vo vilke v Alassiu s niektorými poľskými klerikmi, ktorí študovali teológiu. Jeden z nich si poznačil: „Keď je trochu silnejší vietor, princ sa pri chôdzi tacká.“
Jar 1893 sprevádzali tisíce farieb, ale ani jedna sa neobjavila na bledej tvári princa. Popoludnia trávil v modlitbe a obdivovaním mora. Zomrel večer 9. apríla ako 35-ročný. Jeho milovaná matka zomrela, keď mala len 30 rokov.
(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)
