Don Artime: A hviezda sa zastavila nad invalidným vozíkom

Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (február 2024).

Drahí priatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano, srdečne vás pozdravujem a želám vám všetko najlepšie do nového roku 2024, ktorý sme nedávno slávnostne začali. Úprimne dúfam, že to bude rok plný prítomnosti Boha v našom živote a naplnený požehnaním.

Mám vo zvyku, keď sa mi dá, napísať tento pozdrav tak, že sa podelím o niečo, čo som zažil a čo ma z toho či onoho dôvodu zasiahlo. Takže v deň Zjavenia Pána som bol vo svojom rodnom meste Luanco-Astúrias. V tomto nádhernom kúte zeme sa mi príjemne dýchalo v kontakte s mojimi koreňmi, s morom a prírodou, ktoré boli svedkami môjho narodenia a rastu, ako aj s krajanmi. V ten deň som mal sláviť Eucharistiu. Miestny pán farár mi láskavo udelil toto privilégium, zatiaľ čo on šiel do inej z farností, ktoré mu boli zverené. Takto sme mohli sláviť túto slávnosť vo viacerých kresťanských komunitách.

Nuž chcem vám povedať o dopoludní, v ktorom mi Pán pripravil nečakané stretnutia. Počas nich som sa dozvedel o situácii niektorých ľudí a moje srdce naplnila istota, že Pán utešuje a posilňuje, aj keď bolesť, choroba alebo obmedzenie sa v niektorých životoch pevne usadili.

Svoj deň som začal ešte pred slávením Eucharistie návštevou staršieho muža, ktorý bol mnoho rokov lekárom v mojom rodnom mestečku. Skvelý lekár našej rodiny, veriaci človek a okrem toho aj bývalý saleziánsky študent v Salamance. Roky rokúce patril k osobnostiam, o ktorých mi moji rodičia rozprávali, keď šli k nemu ako k lekárovi.

Pri tejto familiárnej návšteve, ktorá bola mojou odpoveďou na pozvanie jeho dcéry, som stretol muža viery. Povedal mi, že ako lekár mohol dávať iba časť z toho množstva, čo dostal od Boha, a že teraz, keď má ťažkú chorobu, prosí dobrého Boha len o to, aby ho pripravil na stretnutie s ním. Jeho presvedčenie a pokoj boli také veľké, že som šiel sláviť Eucharistiu s tým, že dnes som už dostal svoju dávku „dobrého slovka do ucha“.

V Božích rukách

Ale pri Eucharistii som stretol, ako už predtým pri iných príležitostiach, asi tridsaťročného mladého muža, ktorý je v dôsledku úrazu už roky na invalidnom vozíku. Napriek tomu však šiel so svojou matkou do Indie, aby sa stretol s tými najchudobnejšími z chudobných. Môj mladý priateľ ma zasiahol pokojom, úsmevom a radosťou, ktorú prežíva vo svojom srdci. Tou istou radosťou, s akou sa zúčastňuje na každodennej Eucharistii a s akou prijíma Pána. Pritom by mal tento mladý priateľ určite dosť dôvodov na to, aby mohol nariekať nad „svojím nešťastím“ alebo ešte horšie, obviňovať Boha, ako to zvykneme robiť, keď nás niečo zmorí. Ale nie, on jednoducho žije bez toho, aby sa ľutoval, a je vďačný za dar života aj na invalidnom vozíku. Zakaždým, keď ho vidím na konci bohoslužby, pozdravíme sa. Jeho slová sú vždy slovami vďaky, ale skôr ja by som mal ďakovať jemu za silné svedectvo života a viery v Pána života, ktoré dáva nám všetkým.

Takýto krásny a podmanivý bol môj deň Zjavenia Pána, keď ma pri východe z kostola pozdravil pár v strednom veku a zaželal mi všetko dobré do nového roku. Aj oni mali radostné tváre; viac radosti a vyrovnanosti som videl na manželovi (chorom na rakovinu) ako na jeho milovanej manželke (trpiacej kvôli nemu). Ale obaja mi hovorili o svojej istote, že musia prežívať túto chvíľu a chorobu s dôverou a odovzdanosťou Bohu.

Viera matky

Nakoniec spomedzi všetkých stretnutí ešte jedno, posledné. Predstavila sa mi istá staršia pani a pripomenula mi, že pred niekoľkými rokmi stratila jedného zo svojich synov, ktorý zomrel na ťažkú chorobu, a že momentálne ona trpí na rakovinu. Požiadala ma, aby som na ňu myslel pred Pánom. Spýtal som sa jej, ako sa cíti, a ona mi povedala, že trpí, ale veľmi ju posilňuje viera. Môžem vás ubezpečiť, že som nevedel, čo povedať, pretože dojatie, ktoré som počas tohto dopoludnia pociťoval, a svedectvá života, ktoré sa ku mne dostali a premohli ma, boli veľmi silné.

A nemohol som nesľúbiť každému jednému svoje modlitby. To som aj urobil, no zároveň som si ešte silnejšie uvedomil, že Pán naďalej robí veľké veci v pokorných, v ľuďoch najviac zasiahnutých životnými situáciami, v tých, ktorí cítia, že iba on je ich skutočnou útechou a pomocou.

Toto všetko sa mi zdá také dôležité, že si to nemôžem nechať pre seba. Dokonca by sa mohlo zdať, že to nie je niečo, o čom treba písať – možno to nie je v móde, možno sa dnes hovorí o iných veciach –, ale staviam sa proti všetkému, čo mi bráni podeliť sa a vydávať svedectvo o tom, čo je dôležité, hlboké a čo do nášho života prináša nádej.

Neviem prečo, ale intuitívne tuším, že mnohí čitatelia sa budú cítiť v súzvuku s tým, čo rozprávam, a s tým, čo som sám zažil, pretože to, o čom vám hovorím, čo sa stalo v ono dopoludnie na sviatok Zjavenia Pána v malom mestečku blízko mora, sa nedeje len tam. Inými slovami, je to súčasť situácie nás ľudí a v nej je Pán vždy na našej strane, ak mu to dovolíme.

Milí priatelia, prajem vám všetko najlepšie. Neprestávajme veriť, že v každej chvíli, aj v tej najťažšej, máme dôvod dúfať.

Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.