Don Maník píše o dojmoch z Majdanu aj z blízkosti Donecka

(Ľvov, Ukrajina, 7. novembra 2014) – Don Karol Maník, predstavený gréckokatolíckych saleziánov na Ukrajine navštívil začiatkom novembra centrálnu aj východnú Ukrajinu, aby videl saleziánske diela v hlavnom meste Kyjeve i vo východnom Dnepropetrovsku, blízko Donecka. Ako píše, „Cestou sme videli strážne bunkre pre vojakov a prešli sme jednou kontrolou, kde strážia a kontrolujú ozbrojení vojaci, lebo tu sa už začína oblasť blízko Donecka.“Prinášame vám jeho druhý list, v plnom znení.- – – – -Bol som na Majdane, navštívil som aj východ Ukrajiny

Po prvých skúsenostiach z Ľvova a jeho blízkeho okolia som sa vybral do Kyjeva (500 km na východ od Ľvova) a do Dnepropetrovska (560 km na juhovýchod od Kyjeva). Pred cestou ma niektorí spolubratia upozornili: „Je to úplne iný svet…“ Tak som bol zvedavý :)Cestovali sme 31.10. nočným lôžkovým rýchlikom a cesta trvala 8 hodín. Tak po veľmi dlhom čase som si vyskúšal tento spôsob cestovania, ktorý je tu veľmi bežný, lebo vzdialenosti sú veľké. Pomaly si budem musieť zvyknúť.

V Kyjeve nás ráno 1.11. čakal spolubrat a autom sme prešli Majdan, ktorý je blízko stanice. Ukázal nám miesta, kde boli barikády, kde horela budova, kde strieľali na ľudí… Je to vlastne dlhá, široká ulica, a preto sa tam mohlo zhromaždiť tak veľa ľudí. Teraz je tam už všetko opravené a ostal iba malý pomník ako spomienka… Kdesi blízko je vraj kaplnka, kam prichádzajú ľudia a je tam neustála modlitba za pokoj na Ukrajine.

Prešli sme aj okolo areálu, ktorý dal vybudovať bývalý prezident a kam dennodenne helikoptérou doletel a odtiaľ išiel do svojho úradu…

Kyjev má oficiálne vyše 3 miliónov obyvateľov, ale neoficiálne vraj okolo 7 miliónov. Prišli sme do gréckokatolíckeho seminára, ktorý je na okraji mesta. Tu som si všimol hneď prvý rozdiel. V Ľvove je obrovský a krásny gréckokatolícky seminár, v ktorom študuje 220 bohoslovcov a v Kyjeve sú na okraji mesta dva rodinné domy, ktoré zatiaľ slúžia ako seminár pre 50 bohoslovcov. V okolí Ľvova sú ešte ďalšie 2-3 semináre, ale od Kyjeva na východ už nie je žiaden… Na východ, čiže po hranice t.j. nejakých 700-800km. Teda kyjevský seminár má gréckokatolíckych bohoslovcov z celej tej oblasti na východ od Kyjeva. To znamená, že tuná je už úplne iné obyvateľstvo, čo sa týka náboženstva a duchovného života. Samozrejme, má to svoje historické korene, ale je to aj dopad „blízkosti“ Ruska. Tak som hneď pochopil, na čo ma spolubratia upozorňovali.

Saleziáni máme v Kyjeve kúpený jeden pozemok, ktorý je zatiaľ prázdny a premýšľa sa, ako začať svoju prítomnosť v tomto veľkomeste. Zatiaľ tu máme jedného spolubrata, ktorý býva v podnájme a snaží sa budovať kontakty a hľadať možnosti. Učí v seminári, čo je podľa mňa strategicky veľmi dobré vzhľadom na našu budúcnosť a povedomie o nás. Totižto ľudia vo všeobecnosti nevedia o saleziánoch asi nič. Možno trochu v Ľvove, kde máme 4 komunity, ale v Kyjeve a na východe sme neznámi. Rektor seminára študoval v Ríme na našej saleziánskej univerzite a asi aj preto je otvorený našej prítomnosti.

Do Dnepropetrovska sme cestovali 3.11. autom, a tak som mal možnosť vidieť kraj a spoznať ukrajinské cesty. Išli sme priemernou rýchlosťou 80-90 km/hod a z toho si môžete predstaviť, aké cesty sú na východe Ukrajiny. Asi ako u nás cesty druhej triedy niekde na vidieku. Tuná ale je to hlavná cesta na východ. Výhodou bolo to, že sme takmer vôbec neprechádzali mestami a dedinkami a že áut nebolo veľmi veľa a tak sa išlo plynule. Všimol som si, že pribúdalo áut starých značiek Žiguli, Lada, ktoré som v Ľvove už takmer vôbec nevidel. Celý kraj je jedna veľká rovina s malými a občasnými kopčekmi. Toto je tá čierna ukrajinská zem! Prostredie je veľmi skromné – malé dedinky so skromnými domčekmi, aké sa u nás na Slovensku už skoro ani nevidia. Všade prevláda biela alebo sivá farba – nevidel som dom inej farby.

Po vyše 6 hodinách cesty a rozprávania sa so spolubratom (pripomínam, že sa rozprávam ukrajinsky alebo taliansky a pritom premýšľam ešte slovensky :)) sme dorazili do Dnepropetrovska, kde máme dom a pozemok. Cestou sme videli strážne bunkre pre vojakov a prešli sme jednou kontrolou, kde strážia a kontrolujú ozbrojení vojaci, lebo tu sa už začína oblasť blízko Donecka, a teda pásmo prísne sledované ukrajinskou armádou. Tiež je to veľmi strategická cesta, lebo vedie do Donecka a je jediná v tejto oblasti.

Dnepropetrovsk je asi 1 miliónové mesto a centrálne pre túto oblasť (na Slovensku by sme ho nazvali krajské mesto). Má krátku históriu (vyše 100 rokov), ale zaujímavú. Počas obdobia komunizmu a teda spoločného žitia v ZSSR tuná postavili veľkú strojársku fabriku, kde pracovalo vraj do 30.000 ľudí, ale nikto nevedel čo sa tam robí… Vyrábali pre vesmírne raketoplány. Spolubrat mi povedal: „Tu boli ľudia veľmi uzavretí. Nikdy nehovorili, čo si myslia, ale iba to, čo sa malo hovoriť… KGB tu malo svoje silné stredisko a tak všetci boli veľmi opatrní a trochu im to zostalo.“ Takže zase iný svet. A hlavne – je to už oblasť, kde sa viac hovorí po rusky ako po ukrajinsky. Z náboženstiev je tu najsilnejšie prítomná pravoslávna cirkev (pripomínam, že na Ukrajine je pravoslávna cirkev moskovského patriarchátu a pravoslávna cirkev kyjevského patriarchátu t.j. riadená z Moskvy alebo z Kyjeva). Je tu jeden rímskokatolícky kostol a jedna gréckokatolícka kaplnka, kam príde v nedeľu maximum 100 ľudí. Celé mesto je vlastne jedna farnosť gréckokatolícka (700 000-tisícový Ľvov má okolo 30 farností a na západnej Ukrajine povedať katolík to znamená myslieť na gréckokatolíkov, lebo rímskokatolíkov je tam veľmi málo)… Toto všetko sú pre mňa objavy a poznania, do ktorých iba vstupujem a začínam chápať, prečo môj predchodca a niektorí spolubratia veľmi chceli ísť aj na východ a prečo viacerí sú spokojní v Ľvove…

Náš dom, to sú vlastne tri izby, kaplnka a kuchyňa, kde momentálne bývajú jeden vysokoškolák a jeden už pracujúci mladý muž. Saleziáni tu od leta 2014 nie sú kvôli kapacitným ťažkostiam. Náš pozemok má dôležité, strategické umiestnenie – je v oblasti, kde je univerzita a vysokoškolské internáty. Priamo v centre tohto univerzitného mestečka je náš pozemok, ktorý čaká, čo na ňom vyrastie…Ešte na dokreslenie. V blízkom Donecku vyhodili ukrajinského gréckokatolíckeho biskupa zo svojho sídla, zobrali mu budovu, auto… Biskup teraz nemá sídlo a musel sa vysťahovať z tejto oblasti a zdá sa, že ani gréckokatolícka cirkev tu nemá budúcnosť, lebo vraj nová donecká správa prijíma také zákony, aby znemožnili pôsobiť iným cirkvám okrem pravoslávnej… Musel sa odtiaľ vysťahovať aj Caritas so všetkými svojimi sociálnymi aktivitami. Stretol som sa s ich šéfom, snažia sa presťahovať všetko do Dnepropetrovska a začať tu svoju činnosť. V meste je totiž veľa utečencov, sirôt, veľa zranených, o ktorých sa nikto nestará. Aj toto je ovocie konfliktu…

Na druhý deň som o 11.20 hod. sadol do rýchlika, ktorý smeroval do Ľvova. Cesta trvala do 6.00 hod. nasledujúceho rána, čiže takmer 19 hodín. Mal som možnosť spracovávať všetky myšlienky, dojmy, zážitky a tiež prežiť v jednom kupé toľko hodín s 3 staršími ženami a počúvať ich…Tak sa pýtam: „Pane Bože, čo od nás, saleziánov, tu očakávaš? Kde je naše, kde je moje miesto v tejto veľkej krajine s takým obrovským ľudským potenciálom, ktorý prešiel toľkým utrpením? Je nás niečo vyše 30, ale prakticky asi 20, s ktorými sa zatiaľ dá rátať (ostatní si musia najprv vyriešiť svoje ťažkosti). Ako kvapka v mori. A potrieb toľko. Kde začať?…“

Snažím sa ako odpoveď robiť to, čo som na Slovensku nerobil, lebo nebol na to čas (…) – každý deň si kľakám na kolená pred bohostánkom a v tichosti s Ním, ktorý vie, sa mu snažím načúvať a milovať. Tam nadobúdam vnútornú slobodu a strácam neistotu i strach… Neviem, čo bude, čo budem robiť, ale viem, že On to vie. A to mi stačí…

Ľvov, 5.11.2014

2014 11 07 Gabo

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.