Kedže o chvíľu začínajú „sviatky migrácie a návštevy hrobov“, prišiel čas podeliť sa s vami s mojimi myšlienkami a priblížiť vám, s čím tu v horách žijem.
V predchádzajúcom blogu som vám predstavila miesto, v ktorom budem nasledujúcich pár mesiacov doborovoľníčiť. Dnes sa s vami podelím o také „pracovné“ zručnosti alebo skôr o to, ako som bola vnímaná na začiatku. Samozrejme to, čo tu píšem, neplatí všeobecne. Je to to, s čím som sa stretla ja osobne.
To, že sú takmer všetci ku mne milí, to som už spomínala. A ja ich mám veľmi rada, pretože tu teraz všetci pre mňa tvoria rodinu. Ale samozrejme, vždy sa nájde nejaká osoba, ku ktorej si musíte pomalými krôčikmi nachádzať cestu a nenechať sa odradiť mnohými odradzujúcimi „slovami“. Pre mňa tu bola taká osoba jedna sestra, ktorá ma hneď odpísala, pretože som jej povedala, že som nikdy v oratóriu nepracovala, že saleziánov poznám len rok, a že nechcem byť rehoľnou sestrou. Najprv som z jej slov bola „odpálená“ vždy na celú moju jednu hodinu voľna, ale neskôr som si uvedomila, že je to len skúška trpezlivosti a že to môžem za niečo obetovať (trvalo to asi tak týždeň). A teraz, keď sa na to tak spätne pozerám, je mi to trošku aj vtipné. Inak povedané, tá sestra je teraz moja „kámoška“ :).
Veľa z názorov, ktoré vlastníme, sme nadobudli následkom nejaký prežitých skutočností, z okruhov, v ktorých sme sa nachádzali a nachádzame. Je to aj istý fakt, že aj my vlastníme isté názory na národy. Tomuto som musela trochu čeliť, pretože ako „biela Európanka“ som tu bola zapísaná ako bohatá dievčina, ktorá má veľa peňazí a nemusí pracovať, aby niečo nadobudla, pretože jej všetko vždy padalo z neba. Ale veľmi sa ani nedivím, keď ma vidia každý deň s iPhone-om prekladať knihu. Takže drahá značka zaradí človeka do „škatuľky“ ešte skôr, akoby stihol povedať, že to bol použitý telefón atď. A to, že neviem pracovať, to bol názor dosť jasný. Rozpoviem vám jednu z mojich prvých príhod s touto sestrou. Každú stredu sa tu čistí a krája zelenina na celý týždeň pre celý internát – pre dievčatá aj chlapcov. A kedže sa to týka všetkých, aj my dobrovoľníci pridávame ruku k dielu. Ja som sa dostala do skupinky čistenia mrkvy. Tú sme očistili veľmi rýchlo, a kedže som videla, že druhá skupina, čo mala na starosti krájať mrkvu na malé kúsky, ešte nemá ani polovicu, zobrala som nožík a dienko, že im idem pomôcť. V tom prišla sestra a vzala mi nožík a dienko z rúk zo slovami, že to ja robiť isto neviem, že nech to nechám radšej dievčatám. S udivením som nožík a dienko pustila a opýtala sa, že čo môžem teda spraviť. Sestra sa na mňa pozrela a prísnym hlasom zavelila, aby som trochu pozametala radšej zem, lebo je už na nej veľa smetí. Keď som sa pozrela na podlahu, pomyslela som si, že je to úplne zbytočné teraz zametať, lebo tak či tak o minútu na to tam spadne fazuľa, šupka z nejakej zeleniny a pod., ale keďže rozkaz je rozkaz, tak som sa vzala metlu a metličku na smeti a dala sa do práce. Po skončení som sa dostala opäť k dienku a nožíku, pretože žiadne z dievčat nechcelo tú mrkvu krájať, nakoľko bola pre nich moc tvrdá. Tak som začala krájať a krájať. V tom prišla sestra a zrazu, ani neviem ako, sa okolo nášho stola utvoril kruh na čele so sestrou, ktorá udivene pozerala a vravela: „Pozrite! Ona vie krájať zeleninu! A pozrite, akú má silu! Veď ona naraz krája celú mrkvu!“. V tom som sa nechápavo na ňu pozrela a opýtala som sa: „A prečo je to divné?“. Tu sa prvykrát otvorila téma „nepracujúcich“ Európanov, o ktorých si tu myslia, že nevedia ani nakrájať zeleninu, pretože sú z Európy a sú, vzhľadom na miestne podmienky, príliš chudí, aby mali nejakú silu. Neskôr sa to zopakovalo aj pri vykopávaní jamky v záhradke pre jeden kvet, keď mi dali do ruky motyku alebo pri zbere a nosení rajčín či umývaní podlahy v jedálni. Našťastie už ma teraz berú ako „takmer“ normálne dievča 😀 . Minule ma zavolali dať do poriadku naše dobrovoľnícke a hosťovské izby, pretože moja spoludobrovoľníčka chcela vymeniť „garniže“ v našich izbičkách a tak popremiestňovala všetky. Samozrejme nič nepasovalo a jej sa to nedalo dať naspäť do pôvodného stavu, pretože zničila klince. Tak som sa k tomu postavila a keď som videla tie klince, tak som len krútila hlavou, že ako sa jej to podarilo. Začala som teda vyrovnávať klince (oci, ešteže si ma to ako malú učil! veľmi mi to pomohlo) a potom som už len pribila „garnižky“ na pôvodné miesta. Tak už sa konečne cítim normálne. A so sestrou je to už teraz fajn. Pri tejto príležitosti (a nielen pri tejto) si tak veľmi pripomínam jednu vetu, ktorá sa dosť často opakovala počas našich prípravných stretiek na misie. Veta mala približne znenie, aby sme nezabúdali, kto nás posiela a pri kom sme, a že máme stáť s komunitou za každých okolností. To som si veľakrát tento mesiac pripomínala. Dôvodom nebol len dôvod, že ma sestra niekedy tak nemilo „prekvapila“ ale hlavne ten, že som mohla zažiť (a ešte zažívať), čo znamená „dobrovoľnícka kríza“. Ja ju zatiaľ ešte nemám, ale ju prežívam s mojou spoludobrovoľníčkou, ktorá ju momentálne má . To ma stavia do pozície, že viem, čo ma onedlho čaká a ako sa to prejavuje. A hoci tá veta znie úplne banálne, tu to má teda naozaj veľký význam! A touto cestou chcem povzbudiť hlavne nových misijných dobrovoľníkov, ktorí sa pripravujú na saleziánske misijné dobrovoľníctvo. Nikdy sa nevzdávajte. Niekedy vám tá ročná príprava bude pripadať dlhá a niekedy si budete myslieť, že počúvate to, čo už dávno viete, ale to opakovanie a samotná príprava vám dá veľa toho, z čoho budete môcť neskôr čerpať. A buďte radi, že príprava trvá rok! 😀 Je to veľké plus, ktoré máme. A to teraz hovorím zo skúsenosti.
Myšlienka tohto týždňa: „Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš…, ja ťa neopustím.“ (Gn 28, 15)
