Fascinujúci svätec
Medzi prvkami, ktoré budujú našu jednotu – Kongregácie aj saleziánskej rodiny, dominuje láska k donovi Boscovi. Je to sympatia, obdiv, cit, príťažlivosť, istý druh „inštinktívnej“ energie, ktorá sa potom zameriava na nasledovanie, na vôľu duchovne zostať s ním, zapojiť sa do jeho diela.
Uvedomujeme si, že na začiatku nášho povolania je Božia milosť. Svätý Duch nás nasmeroval na dona Bosca – nášho otca, učiteľa a priateľa, a tak nás priviedol k rehoľnému zasväteniu, pre ktoré je typické poslanie k mladým a starosť o výchovu.
V saleziánskej tradícii sa tento cit prejavoval vždy bez ostychu, ba s mládežníckym entuziazmom, čím rástol aj obdiv prvých mladých v oratóriu, ktorí chceli „zostať s donom Boscom“, a tak vytvorili základ Kongregácie. Je to znamenie hlboko prežívaného synovského vzťahu.
Prostredníctvom saleziánov prechádza tento entuziazmus a obdiv k mladým, ktorí ho vyjadrujú v mnohých podobách a vo svojom štýle: piesňami, scénkami, oblečením, slávnosťami, púťami, čítaním životopisov, pozeraním videofilmov… a najmä chuťou byť v našom prostredí a cítiť sa tam doma, v priateľstve s bratmi saleziánmi. Niektoré spoločné piesne a liturgické spevy prechádzajú svetom a udomácňujú sa v rôznych jazykoch.
„Rukolapne“ som pocítil dva dôsledky tohto jedinečného vzťahu k donovi Boscovi. V mladých plodí iniciatívu, myšlienky, túžby a projekty zamerané na usilovnosť a rast vo viere. Toto všetko je silným činiteľom pri vzniku povolaní. V komunitách je tento cit zase prameňom radosti, dôvery vo vlastnú prácu, v radostnú spolupatričnosť a identitu. Aj v domoch, kde by kritický pozorovateľ azda našiel trochu naivnosti či preháňania, ovocie, ktoré tento cit prináša, je pozitívne. Naopak, chlad a odstup sa javia ako „neplodné“.
Obdivovanie dona Bosca prekračuje naše prostredie. Ohodnotenia – všeobecné, o geniálnosti a originálnosti dona Bosca – prichádzajú z celej Cirkvi, ale tiež od civilných autorít a bežných ľudí. Veľké očakávania sa vkladajú do aplikácie jeho metód a do tvorby výchovných iniciatív, podobných tým, ktoré pred rokmi vzišli od neho.
Zaujalo ma štúdium o vytváraní obrazu dona Bosca. Zaiste do tohto procesu vstúpila sympatia jeho mladých, ktorých si získal svojou schopnosťou mať ich rád a pripravovať ich do života. Oni vtedy, keď ešte neexistovali moderné médiá, zozbierali a rozšírili anekdoty, sny a dojmy s neobyčajnou rozprávačskou živosťou. Odovzdali svoju skúsenosť, v ktorej zostalo citeľne prítomné fascinujúce otcovstvo dona Bosca. A toto patrí medzi naše charizmatické a pastoračné črty: nadšená láska k zakladateľovi a sprostredkovanie tejto lásky mladým.
Don Bosco ovplyvnil aj spôsob, akým boli prezentované jeho diela v Bollettino Salesiano, vo vestníku, ktorý sám riadil a určoval jeho kritériá. Dobro sa šírilo a prezentovalo príťažlivou formou.
Predovšetkým však ovplyvnil stret štýlu a výchovných výsledkov v spoločnosti, ktorej zveril fenomén mladých.
Na počiatku je určitá typická svätosť, poznačená pastoračnou láskou, ktorá dokáže zasiahnuť srdcia osôb a zároveň je vnímavá na očakávania čias. Ives Congar v istom známom koncilovom komentári uvažuje o postave dona Bosca takto: „Najväčšia novosť Druhého vatikánskeho koncilu je táto: ak je Cirkev vo svete a vo svete sú problémy, tak svätosť je fenomén, ktorý sa týka kultúry. Môže sa to javiť ako diskutabilná idea, ale ústredný bod koncilových analýz spočíval v myšlienke, že svätosť má čo dočinenia s dejinami. Vtelením sa dejiny človeka stali miestom, kde sa vyjadruje Božia láska; teda svätosť sa nerodí z úteku alebo odvrhnutia sveta, pretože závisí od toho, do akej miery sa ponorím do sveta pre jeho spásu, čo je veľký Boží dar.
Kto sú svätí? Rád by som pripomenul predovšetkým toho, ktorý predbehol koncil o jedno storočie – dona Bosca. Don Bosco sa stal vďaka svojmu dielu už prorocky novým modelom svätosti, ktorý sa odlíšil od spôsobu myslenia a usudzovania svojich súčasníkov.“
„Študujeme ho a nasledujeme ho.“ Toto hovoria naše Stanovy. Sú to dva navzájom spojené prvky. Dnes sa veľmi hovorí o tvorivej vernosti vo vzťahu k zasvätenému životu. Seriózny prístup a obnovená pozornosť potom nielenže neumenšujú obraz nášho Otca, obraz ožiarený citom a saleziánskou tradíciou, ale uznávajú stálu platnosť tohto obrazu vo vzťahu k jeho historickému a cirkevnému kontextu.
(ACG 364 – don Vecchi)