Nemecký koadjútor br. Goldsmits: Na koadjútorstve ma oslovuje dôležitosť obyčajného ľudského kontaktu

(Kvetnica, 15. júna 2023) – Na minuloročnom stretnutí slovenských koadjútorov vznikla myšlienka pozvať ako hosťa saleziánskeho koadjútora z inej provincie alebo rehoľného brata z inej mužskej kongregácie, ktorý by sa mohol podeliť s realitou odlišného charizmatického prostredia. Na májové stretnutie koadjútorov prijal pozvanie hosť z Nemecka, salezián koadjútor Michael Goldsmits, riaditeľ mládežníckeho centra. Pri príležitosti jeho návštevy pripravil krátky rozhovor slovenský koadjútor Michal Žák.

Bruder „Mike“ vpravo.

Michal, vitaj medzi nami. Ďakujeme, že si prijal pozvanie prísť medzi nás, slovenských saleziánov koadjútorov, až z ďalekého Nemecka. Na úvod by sme ťa chceli poprosiť, aby si sa nám predstavil a porozprával nám svoj príbeh povolania.

Ďakujem, že ste mi umožnili byť tu medzi vami. Je krásne vidieť takéto spoločenstvo. Volám sa Michael Goldsmits, som rehoľný brat salezián koadjútor. Mám 44 rokov a saleziánom som od roku 2012. Je to však veľmi dlhý príbeh: Pochádzam z rodiny, kde bol môj otec formálne katolík a moja mama protestantka, hoci obaja si udržiavali odstup od cirkvi. Moji starí rodičia však mali s náboženstvom trochu viac spoločného. Bol som pokrstený a konfirmovaný ako protestant.

Od detstva som však od svojich deviatich rokov navštevoval katolícku mládežnícku skupinu, ktorú viedol Maltézsky rád. Keďže som bol jedináčik, toto prostredie sa pre mňa stalo akoby druhou rodinou, kde som sa cítil veľmi dobre vďaka priateľstvám, ktoré trvajú dodnes. Zažil som tam veľmi podnetné prostredie a dobré príklady katolíckych kňazov a veriacich ľudí. Počas tohto obdobia som sa obrátil a prijal som vtedy sviatosť birmovania ako katolík.

V ktorom období si v sebe začal rozoznávať zárodky duchovného povolania?

V mladosti som mal možnosť zúčastniť sa kurzu pre vedúcich mládežníckych skupín. Tam som dostal za úlohu pripraviť si pre ostatných prezentáciu o donovi Boscovi, ktorého som dovtedy nepoznal. Bol to môj prvý kontakt s donom Boscom. Postupne začali saleziáni vstupovať do môjho života. V mladosti som však nebol veľmi usilovný študent. Bol som príliš lenivý. Po neúspešnej maturite som sa dostal na dvojročnú pedagogickú prax, po ktorej je v našom nemeckom školskom systéme možné nastúpiť na vysokoškolské štúdium. V čase tejto praxe, keď som pracoval v diecéznom centre pre mládež, som sa dopočul, že niekde existujú saleziáni, rehoľné spoločenstvo, ktoré pracuje s mládežou. Začalo ma to lákať.

Tak som sa ocitol na stáži v saleziánskom mládežníckom centre v Jünkerathe – zhodou okolností v tom istom, ktorého som teraz správcom. Vždy sa tam kumulovala značná časť saleziánov koadjútorov, čo platí aj dnes. V tom čase tam bol aj bývalý noviciát nemeckej saleziánskej provincie. S vtedajšími novicmi som sa spriatelil, avšak obaja nepokračovali v rehoľnom saleziánskom živote. To so mnou zatriaslo a kontakt so saleziánmi som na nejaký čas ukončil.

Medzitým som začal študovať sociálnu prácu na Katolíckej univerzite v Kolíne nad Rýnom. Don Bosco sa o mňa stále niekde „obtrel“ a nechcel ma pustiť! V rámci svojej akademickej práce som mal možnosť študovať jeho preventívny pedagogický systém a sociálny zmysel saleziánov. Čo sa týka môjho prístupu k štúdiu, postupne som sa zmenil a stal som sa usilovným študentom. Mojou odbornou špecializáciou sa tak stala sociálna práca so zameraním na ochranu detí.

Čo si robil po skončení štúdia?

Neskôr som mal možnosť pracovať v civilnom prostredí ako sociálny kurátor, v sociálnom centre pre rodinu. Venoval som sa výchove detí a podobne. Keďže som takto žil tri roky, pocítil som v sebe túžbu spojiť to aj s náboženskou a pastoračnou prácou. Neskôr som prijal ponuku pracovať na pozícii v náboženskej inštitúcii ako sociálny pracovník pre farnosť, čo zahŕňalo prácu so skupinami miništrantov, skautov alebo mládežníckych hnutí. Pamätám si, že počas tohto obdobia, keď som sa večer vracal domov, som si v sebe silno uvedomil, že toto je štýl života, ktorý chcem žiť, ale nielen ako dočasnú prácu. Don Bosco ma takto opäť povolal.

Aká bola Tvoja počiatočná rehoľná formácia?

Po tom, ako som sa otvoril možnosti saleziánskeho rehoľného života, som sa skontaktoval so saleziánmi a začal som polročný prednoviciát v Kamenici (Chemnitz) vo východnom Nemecku. Potom som vstúpil do medzinárodného noviciátu v Pinerole v Taliansku spolu s nemeckým novicom Simonom, ktorý teraz žije ako salezián kňaz v Turecku. Prvé sľuby som zložil v roku 2012.

Moja ďalšia formácia sa neuskutočnila prostredníctvom rokov klasického ponoviciátneho filozofického štúdia, ale priamou prácou v saleziánskom stredisku, ktorá spočívala v sociálnej starostlivosti o rodiny. Patrila sem starostlivosť o problémovú chlapčenskú mládež, ktorá potrebovala nepretržitý izolovaný dohľad a preventívnu starostlivosť. Išlo o mladých ľudí s emocionálnymi a disciplinárnymi problémami.

Následne som pracoval v Heiligenstadte vo východnom Nemecku, kde mojou hlavnou úlohou bola správa mládežníckeho centra. Medzitým som začal študovať odbor so zameraním na sprevádzanie rodín. Doživotné rehoľné sľuby som zložil v roku 2018.

Dnes žijem v komunite v Jünkerathe, kde ako rektor spravujem dom pre formáciu mládeže, provinčné stretnutia či Orientačné dni. Od začiatku uvažovania o duchovnom povolaní nebolo moje povolanie spojené s kňazstvom, ale so životom rehoľného brata saleziána koadjútora.

V našej nemeckej provincii sa formácia v súčasnosti uskutočňuje individuálne i s ohľadom na vyštudovnané odbory, ktoré už mal každý kandidát rehoľného života. Súčasťou tejto dynamiky je aj práca, ktorú som mal možnosť vykonávať už hneď po noviciáte.
Klasické postnoviciátne štúdium v Nemecku dnes môže prebiehať v Benediktbeuern, kde je možné študovať náboženské štúdia alebo sociálnu prácu. Tieto štúdiá sú otvorené pre všetkých mladých saleziánov – kandidátov na kňazstvo aj koadjútorov.

Priblíž nám, prosím, situáciu v nemeckej saleziánskej provincii?

V minulosti existovali dve saleziánske provincie: severná a južná. Zlúčili sa okolo roku 2005. Dnes je v celom Nemecku asi 200 saleziánov a asi 40 z nich sú rehoľní bratia koadjútori. Žijeme v 22 komunitách vrátane jednej v Turecku a vo Švajčiarsku. Priemerný vek je okolo 65 rokov a vzhľadom na vysoký vek spolubratov a malý počet nových saleziánov musíme každý rok v priemere jednu komunitu zatvoriť.

Významnou súčasťou našej práce sú centrá, v ktorých sa poskytuje starostlivosť rodinám a jednotlivcom v núdzi. Mnohé z týchto centier vedú civilní zamestnanci – laici.

Dnes však ako nemecká saleziánska provincia začíname hovoriť a premýšľať o tom, ako jasne komunikovať naše kresťanské posolstvo, korene, hodnoty a obsah, ktoré sú podstatnou súčasťou našej „značky“. Rozmýšľame o tom vo vzťahu k spoločnosti, k ľuďom a vo vzťahu k Cirkvi.

Mali by sme spomenúť, že kedysi v histórii bola úloha rehoľného brata v nemeckej provincii byť údržbárom, čo znamenalo starať sa o chod domu v podobe vrátnikov, kuchárov a upratovačov. Všetky duchovné a výchovné aktivity boli vyslovene vyhradené saleziánskym kňazom. V praxi to dokonca znamenalo, že existovali aj samostatné jedálne pre kňazov a samostatné jedálne pre koadjútorov. Modlitbový život koadjútora spočíval len v účasti na omši alebo nanajvýš v modlitbe ruženca. Tento prístup sa po roku 1960 veľmi zmenil, keďže koadjútori sú konkrétne viac zodpovední za pastoráciu prác vrátane možnosti plnohodnotne študovať teológiu. Napríklad teraz máme saleziána koadjútora, ktorý je profesorom teológie na univerzite v Nemecku.

Mňa osobne na koadjútorstve oslovuje dôležitosť obyčajného ľudského kontaktu, prítomnosť medzi mladými a saleziánska asistencia. Teší ma aj blízkosť, ktorú môže rehoľný brat prežívať voči ľuďom. Ako koadjútor mám možnosť viesť bohoslužby slova, dávať duchovné cvičenia alebo svedčiť svojím životom.

Z čoho pramení práve tá silná sociálna angažovanosť nemeckých saleziánov?

Korene možno hľadať v sociálno-politickom hnutí v období po druhej svetovej vojne, keď bolo potrebné postarať sa o mnoho sirôt. Spočiatku to bolo spontánne, tak ako to robil don Bosco. Postupne štát od saleziánov vyžadoval akreditované certifikáty a licencie. To prinútilo aj spolubratov koadjútorov, aby sa v tejto oblasti výrazne profesionalizovali. Tento efekt je cítiť ešte aj dnes.

Táto profesionalizácia so sebou prináša ťažkosti v podobe zásahu do rehoľného životného rytmu a požiadaviek každodenného fungovania – napríklad, aby ste mohli ísť na stretnutie spolubratov, musíte oficiálne požiadať o dovolenku. Ďalšou ťažkosťou môže byť príliš úzky stereotypný pohľad na model koadjútora, ktorý akoby nesprávne monotematicky rátal len so sociálnou prácou. Chybou by mohlo byť prehliadanie schopností jednotlivých kandidátov, ktorí by v nej mali byť napríklad dobrými remeselníkmi.

Najvýraznejšie diela v našej provincii predstavujú najmä zariadenia opatrovateľskej služby a centrá pre mládež, ktoré sa zameriavajú najmä na tých najposlednejších, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti. Naším heslom ako nemeckých saleziánov je: Nech je život mladých ľudí žitý v plnosti.

Salezián Igor Pecha: Ukážme, ktoré sú dôležité prvky vo výchove

(Žilina, 19. mája 2023) – Salezián Igor Pecha je rehoľný brat koadjútor. Primárnu časť svojho zasväteného života strávil v spojení so SOŠ sv. Jozefa Robotníka v Žiline. Od pozície vychovávateľa na internáte si prešiel mnohými funkciami, vrátane funkcie riaditeľa. V školskom roku 2022/23 žije v bratislavskej saleziánskej komunite na Miletičovej.

Igor, čím všetkým si si prešiel na škole?

Počas ponoviciátu sme na školu chodievali len tak nezávisle. To bol rok 2000. Potom 2000 –
2002 som bol na pedagogickej praxi (tirocíniu) ako vychovávateľ na školskom chlapčenskom internáte. V rokoch 2002 – 2004 som sa pripravoval po odbornej stránke v externej firme a mal som tam i našich chlapcov na praxi. V roku 2004 som nastúpil do dielní a začali sme koordinovať dielne a externé firmy pre prax. V období roku 2010 som sa stal zástupcom pre odborný výcvik a riaditeľom v rokoch 2016 – 2021. Bolo to spolu dvadsať rokov.

Aká bola tvoja prvá spomienka na kontakt so školou?

Prvý dojem bol taký, že by som si vedel predstaviť venovať sa v rámci slovenskej saleziánskej provincie čomukoľvek, len nie tejto škole. Zrazu som sa ocitol na internáte. Hovoril som si, dobre, však budú to iba dva rôčky... a z dvoch rokov sa stalo zrazu dvadsať.

Toto je práve ten najkrajší rozmer, že som si to nevybral, ale mal som možnosť sa do toho dostať.

Prečo si si vedel predstaviť všetko, len nie toto miesto?

Myslím si, že na Slovensku ako saleziáni nie sme úplne naučení na prostredie formálnej výchovy. Môžeme to vidieť na ostatných saleziánskych dielach v slovenskom prostredí. Tí saleziáni, ktorí nás mali vo formácii na starosti na to neapelovali. Viac sa dáva dôraz na neformálnu výchovu než na formálnu. Ako by sme ju nevedeli priať za svoju. Napriek tomu môžeme vidieť, že na tomto poli je vo výchovnom zmysle silná črta, napríklad aj v misijných prostrediach, keď sa začínalo úplne od nuly. Čím sa vždy začínalo v minulosti? Predsa školami. Škola je významné obdobie v živote človeka a ty ho môžeš nastavovať do života.

Uvedomujem si spätne, že v rámci formácie sme nemali takú osvetu. Pôsobiť ako salezián v škole, nebolo vnímané ako „to je to naše“.

Spomínal si rozdiel medzi formálnou a dominujúcou neformálnou výchovou na Slovensku v saleziánskom prostredí. Aké sú rôzne nástroje formálnej výchovy? Kde ďalej by sa to dalo rozvinúť?

Formálnu výchovu vidím v tom, kde to má pravidelnosť a štruktúru. Ide o záväznosť na odovzdávanie zručností a informácií. Mám na mysli školu, či školské zariadenie ako internát. I na internáte sú prvky neformálnej výchovy a je to v štruktúre formálnej výchovy. Formálna výchova by sa dala napríklad odovzdávať cez profesionálnejší športový klub, kde je vonkajšia forma záväzná a pevná.

Ako predstaviť školu niekomu, kto sa vôbec neorientuje v strednom odbornom, cirkevnom či saleziánskom školstve? Ako by si mu vysvetlil o čom to je?

Je to škola, ktorá sa zaoberá celkovým – integrálnym rozvojom, tak ako to pomenovával don Bosco pri pohľade na mladého človeka, kde sa môžeme rozvíjať ako osobnosti – či už po stránke emocionálnej, fyzickej, duchovnej, rozumovej i sociálnej. Taktiež k mužnosti a k chlapskosti patrí praktickosť. Ak sa chlapci naučia robiť remeslo, sú poctivými ľuďmi a naučia sa komunikovať, tak jednoznačne zaznamenávajú kariérny rast vo firmách, kde sú. Toto je nápomocné pri riadení druhých ľudí. Ľahšie sa im získava autorita vo firmách či vo živnostenských skupinách, kde pracujú.

Je to overený systém i z minulosti. Môžeme to vidieť na príklade Baťovcov v období prvej polovice 20. storočia. Baťovský systém je ten, kde si dobrý vedúci prejde všetky pozície. Sám som mal v jednej firme typ praxe, že zametám nádvorie, kosím trávu, umývam dlážku. Postupne som prechádzal všetkými pozíciami a mohol som veľkoryso a kvalitne z toho ďalších 15 rokov ťažiť.

V našom okolí, platí to i pre našu školu, sú najkvalitnejší z učiteľov tí, ktorí sa vyučili v nejakom remesle, spravili si maturitu i vysokú školu, pracovali niekde inde a teraz sú na škole ako učitelia, ako majstri. Ja, či predchádzajúci riaditeľ salezián Viliam Riško, sme boli v tomto systéme vyučení. Verím tejto postupnosti. Nie je to rýchlokysnúce, je to spojené aj s odbornosťou a zdá sa mi to veľmi dôležité.

Akú úlohu mala zohrávať SOŠ sv. Jozefa Robotníka na poli Žiliny, regiónu, Slovenska i v prostredí slovenskej saleziánskej provincie vo svojich začiatkoch? Aké boli vtedajšie vízie, plány a očakávania? Boli v hre nejaké referenčné body, podľa ktorých sa chcela škola modelovať?

Prvá desaťročnica školy bola o rozrastaní sa a stabilizácii. Bojovali sme o prežitie z pohľadu priestorového i materiálneho. Škola ako taká bola neznáma a nepoznaná – ani žilinským prostredím, ani regiónom. Neboli sme významným hráčom ani pre zamestnávateľov, ani na poli výchovy.

Druhá desaťročnica bola zameraná silno na regionálne poznanie. Postupne nás začali ľudia z vonku rešpektovať a vnímať, že existujeme. Silno sme vsadili na regionálnu podporu skrze zamestnávateľov. Začalo s nami spolupracovať vyše dvadsať firiem. Bolo to o partnerstve s týmito firmami. Naši chlapci tam preberali stredný manažment. Mali na starosti mladších chlapcov, ktorí tam začali chodievať na prax.

Tretie desaťročie školy bolo o tom, že sme išli ďalej na úrovni Slovenska. Bolo to o účasti na súťažiach i o výhrach, kde aj komerčné firmy zistili, že sme tu. Začali si všímať zároveň dôležitú črtu výchovy. Chceli sa k nám prísť pozrieť. Pri rôznych celoslovenských stretnutiach sme boli spomínaní ako tí, od ktorých sa dá učiť.

Uvedomujem si, že my ako saleziáni nemusíme mať desať škôl. Majme jednu, ktorá funguje a môže byť tak inšpiráciu pre ostatné školy. Ukážme, ktoré sú dôležité prvky vo výchove. Keď sa bude dariť iným školám, môžeme sa z toho tešiť, keď sa darí mladým ľuďom. My ako slovenskí saleziáni máme storočnú silnú tradíciu výchovy robotníckej mládeže a máme čo na tomto poli povedať.

Sú tu samozrejme tendencie skĺznuť k niečomu inému, tie tu však boli vždy. Pascami a slepými uličkami by bolo zanechať trojročné učebné odbory, hoci nie sú primárne atraktívne. S ponechaním týchto odborov prišlo i požehnanie. Videli sme výzvu nebáť sa toho, že ideme proti prúdu. Ak stratíme vedomie prečo tak ideme, ľahko to zanecháme.

Čím si sa inšpiroval, keď si viedol školu?

Ideovo som najmä čerpal zo saleziánskych škôl, ktoré dlhšie fungujú v zahraničí. Najmä v Taliansku či v Španielsku, ktoré sú podobného typu ako naša škola. Taliani ti radi predstavia školu, ktorá kvalitne funguje. V Taliansku saleziáni spravujú približne sedemdesiat škôl. Mal som možnosť pochodiť asi desať, od Benátok až po Sicíliu. Osobne som viac učenlivý z reálneho prostredia ako z knižiek. Overoval som si, ako fungujú moje myšlienky na ostatných školách. Nedalo sa samozrejme púšťať do všetkého čo sme videli. Niekde bol dôraz na formáciu civilných zamestnancov, niekde bol dôraz na prácu s absolventami – exallievmi. Mal som pred sebou otázku, ako prepojiť teóriu s praxou. Práve v zahraničí som si mohol overovať, ako sa to žije.

Tým že na Slovensku sme boli jediná škola, nebolo s kým rozprávať. V slovenskej saleziánskej provincii sme sa našli traja-štyria saleziáni, ktorí sme o tom stále znova debatovali. Nechávali sme nahliadnuť do svojej mysle a nechať si do týchto vecí rozprávať bez toho, aby sme na seba útočili.

Na Slovensku je tiež dobrá SOŠ sv. Jozafáta v Trebišove. Bolo pre mňa dôležité poznávať sa s riaditeľmi a byť si navzájom užitoční i v tej podobe, že si môžeme hocikedy zavolať.

Aký typ spoluprác pomáha škole rozvíjať sa? Čo školu naopak ubíja?

Je ťažko povedať, kde „končí“ spolupráca a kde už začína partnerstvo. S niektorými firmami sme mali intenzívne partnerstvá, to znamená, že my sme rátali s nimi a oni rátali s nami. V spolupráci bola už taká dôvera, že sme nemuseli každý detail overovať. Treba spájať firmy na poli výchovy. Môžu jestvovať tie najvznešenejšie myšlienky a tie najušľachtilejšie zámery, no keď chýba charakter výchovy, je to ťažké.

V čom vidíš potenciál a limity rozvoja stredného odborného školstva na Slovensku?

Vidím dôležitosť toho, aby z nich vychádzal komplexný a charakterný človek. Môže byť odborník, ale dôležitejší je charakter. Hovorievali mi: „Pán Pecha, radšej mi dajte jednoduchého robotníka, ale nech príde do roboty poriadne. Ten šampión, keď nepríde do roboty, tak darmo je šampión.“ Vidím dôležitosť vo zväčšovaní povedomia o školách, v ktorých sa dbá na výchovu.

My inteligenciu vnímame na úrovni teoretickej, lenže poznáme príklady, kedy má človek dve vysoké školy, ale nakoniec je nepraktický. Potrebujeme „praktickú inteligenciu“. V zahraničí si spoločnosť oveľa viac váži, keď je viac šikovný stolár, ako menej šikovný doktor. Naši chlapci majú vysoko rozvinutú praktickú inteligenciu.

Môžeme si položiť otázku, čo je práca. Je to vykopať jamu alebo namaľovať obraz? Máme stereotypný pohľad, že je to len vykopať tú jamu, ale oboje je práca. Pred nami je výzva, aby sme ani na jednu stránku nezabúdali. Našou úlohou je robiť o tom osvetu.

Čo by si poprial škole do budúcna?

Prial by som škole ľudí, ktorí tejto myšlienke veria.

 

Michal Žák, SDB
Rozhovor vznikol ako súčasť akademickej Záverečnej práce na Katolíckej univerzite v Ružomberku o Histórii Strednej odbornej školy sv. Jozefa Robotníka v Žiline.

 

Koordinátorka ubytovania pre Ukrajincov Petra Jakubcová: Našli pokoj, istotu a bezpečie

(Bratislava, 8. júna 2022) – Petra Jakubcová, aktívna mama v bratislavskom saleziánskom stredisku na Trnávke, už niekoľko mesiacov koordinuje ubytovanie ukrajinských prisťahovalcov. Približne 200 Ukrajincom, ktorí boli ubytovaní na niekoľko dní v saleziánskych strediskách (Michalovce, Humenné, Prešov a i.) sa vďaka jej službe podarilo nájsť útočisko prevažne v rodinách, ktoré spolupracujú so saleziánmi. Ako táto koordinácia vyzerá, prezradí Petra v rozhovore:

24 februára začala vojna na Ukrajine a v prvých dňoch začali prichádzať na Slovensko odídenci. Ty si sa ako dostala k možnosti ubytovávať ľudí v rodinách? Väčšinou si ľudia vzali Ukrajincov k sebe domov. U teba táto úloha bola trošku iná.

Táto úloha spájať ľudí utekajúcich z Ukrajiny a rodiny na Slovensku prišla nečakane a zároveň veľmi jednoducho. Po prechode cez hranice mali utečenci jeden zo záchytných bodov v Michalovciach u saleziánov, kde toho času pôsobil z Trnávky Stano Hurbanič, ktorý tam odišiel pomáhať. Posielal priebežne správy, a keď sme spolu raz volali, tak mi povedal: „Peťa, ale čo s tými ľuďmi bude? Kam pôjdu?“ Prichádzali väčšinou mamy s deťmi: potrebovali sa vyspať, oddýchnuť si a pocítiť na chvíľu bezpečie. Niektorí vedeli, že idú ďalej. Ale väčšina z nich nevedela, čo má robiť ďalej a čo s nimi bude. Vznikla teda táto myšlienka, že poďme do toho a pomôžeme im nájsť nejaké prvé útočisko, kde by mohli či už krátkodobo alebo na dlhšie obdobie zostať. Vznikla teda myšlienka vytvoriť možnosti ubytovania pre týchto ľudí, ktorí nevedia, kam majú ísť.

Je to značný rozdiel. Keď poznáme utečencov v iných krajinách; vznikajú pre nich utečenecké tábory, kde sú zoskupení vo väčších počtoch. U nás tá pomoc bola veľmi adresná, priam kapilárna. Čo mali spoločné Ukrajinci, s ktorými si sa stretla?

Stále hovoríme o ubytovaní ako takom. Ale ponúknutím ubytovania neposkytujeme iba priestor na prespatie, ale najmä bezpečie, istotu a rodinu. Toto je odlišné od veľkokapacitných ubytovaní. Venovali sme sa najmä mamám s deťmi. V rámci saleziánskej rodiny sme vytvorili dotazník, ktorý nám pomohol získať databázu ľudí, ktorí boli ochotní poskytnúť izbu v byte alebo dome, kde žijú. Samozrejme rozšírilo sa to po celom Slovensku a ďaleko za hranice saleziánskej rodiny.

Spoločné pre ľudí, ktorí prichádzali do rodín boli dve veci. Strach a vďačnosť. Predstavte si mamu s dieťaťom, ktorá nevie, kam ide. Niekedy tých detí mala viac, niekedy boli aj s babkou. Zrazu ich vezú do rodiny a oni nevedia kam idú. Boli to ženy, odhodlané zachrániť aspoň svoje deti. Vnútri srdca však okrem tejto odvahy odísť bol aj strach. Na druhej strane, sa strach premenil v obrovskú vďačnosť. Všetky ukrajinské ženy boli veľmi vďačné za to, že majú kde byť, že sú v bezpečí a že majú prvé útočisko, kde môžu byť. Toto bolo pre nich veľmi dôležité. Našli pokoj, istotu a bezpečie.

Ty si s nimi stretávala osobne alebo to zväčša boli telefonické kontakty?

Všetko som vybavovala telefonicky. Spájala som slovenské rodiny s ukrajinskými. Všetky kontakty boli po telefóne. Niekedy som sa s nimi aj stretla. Ale skôr som mala prerozprávané silné príbehy od slovenských hostiteľov, to, ako utečenci prichádzali. Najsilnejšiu osobnú skúsenosť mám samozrejme s rodinou, ktorú sme ubytovali u nás.

Ako to vyzerá teraz s ochotou ľudí ubytovať odídencov z Ukrajiny, keď tá prvá vlna solidarity už opadla. Rozprávame sa v dňoch, kedy prešli tri mesiace od začiatku vojny. Aká je momentálna situácia?

Teraz to trošku utíchlo. Naozaj je to dosť veľký rozdiel, ako bola situácia v marci – apríli. Vtedy to boli húfy ľudí, ktorí prichádzali. Teraz ubytujem možno jednu – dve rodiny za týždeň. Čo nie je veľmi veľa, ale občas sa ešte nájdu.

Slovenské rodiny boli nastavené na trvalé ubytovanie alebo išlo o prechodné riešenia?

Mali sme veľké množstvo ochotných ľudí, ktorí boli pripravení poskytnúť ubytovanie, avšak vyše polovica bola nastavená na krátkodobé, prechodné riešenie, čo úplne chápem. Avšak asi 90 percent žien – matiek s deťmi, potrebovali toto riešenie na dlhodobo. Oni naozaj nevedeli, kedy vojna skončí a ani to nevedia. Nemohli teda povedať, že napríklad za dva týždne majú kam odísť. Čiže sa nám dosť zúžilo množstvo rodín, ktoré boli ochotné ubytovať, ale aj napriek tomu sme stále nachádzali hostiteľské rodiny na dlhodobé ubytovanie. Cieľom však nie je nechať odídencov v rodinách dlhodobo. Cieľom je ich prichýliť, poskytnúť im prvotné bezpečie a ak potrebujú ostať na dlhšie, tak im pomôcť začleniť sa do života – nájsť si prácu, vlastné ubytovanie a postaviť sa na vlastné nohy.

Čo môžu robiť pre rodiny odídencov ľudia, ktorí nemajú možnosť ubytovávať? Ako sa oni môžu zapojiť do pomoci?

Foriem pomoci je množstvo, od finančnej cez rôzne iné formy podpory. Už len akákoľvek podpora rodiny, ktorá poskytuje ubytovanie je obrovská pomoc. Alebo napríklad pomoc pri vybavovaní dokumentov, víz, hľadanie práce. Tých foriem je naozaj množstvo. Každý môže mať svoju úlohu v pomoci Ukrajincom.

Je niektorá rodina, ktorá ti zostala najviac v srdci? Nejaký ukrajinský alebo slovenský príbeh?

Určite mi zostanú najviac v srdci a v pamäti ženy, ktoré sme ubytovali u nás. Jednoducho vás to spojí, vytvorí určitú novú formu rodiny. Je ale veľmi veľa príbehov, ktoré mi ostanú v pamäti. Obrovskú vďačnosť mám za kamarátov z Trnávky z našej ulice, ktorí boli ochotní prijať mamu s dieťaťom, ktorí mali bývať u nás, ale keďže nebolo u nás už miesto pre ďalších, ochotne ich prijali. Išlo o mamu a sestru nášho ukrajinského kamaráta z Ľvova, ktorý u nás býval pred piatimi rokmi. Poslal nám jeho mamu a sestru a títo naši kamaráti sa ich ujali, pomohli im nájsť si prácu a všetko potrebné. Prosila som ich iba o ubytovanie, ale oni im dali omnoho viac – postarali sa o nich. Som im zato veľmi vďačná, že prebrali túto úlohu, veľmi mi tým pomohli. Alebo napríklad drobné veci, ktoré považujem za zázraky. Iba tak rozprávam kamarátovi, čo niektorá rodina potrebuje a do polhodiny im všetko zohnal. To sú veľké/drobné veci, ktoré keď načítame, sú pre druhých obrovskou pomocou.

Ako ťa formovala tvoja dobrovoľnícka služba a ako ťa zmenil fakt, že si sa zapojila do pomoci?

Určite som prechádzala aj ja rôznymi etapami v tejto službe, pretože nie vždy to bolo ľahké. Išlo najmä o ten čas, ktorý som investovala do hľadania, a potom som dostala informáciu, že si už našli niečo iné. Bolo to často také živelné. Napriek tomu, že nie vždy to vyzeralo, že sa podarí niečo nájsť, tak sa to takmer vždy podarilo. Každý, kto zavolal, že potrebuje byť ubytovaný, tak ubytovaný bol. Toto bol pre mňa taký veľký zázrak. Niekedy sa to zdalo až neuveriteľné, že dokážeme ubytovať rôzne kombinácie mám, detí, dokonca niekedy aj zvierat. Keď som si predstavila samu seba, že by som mala niekam s mojimi deťmi ísť v čase vojny, tak som si povedala, že určite to má zmysel a nehľadela som už na to, či to niekedy ide podľa mojich predstáv alebo nie. Hľadela som vždy len na to, že pomáham matkám s deťmi, ktorí nemajú kam ísť.

Už si spomínala, že odídencov ste ako rodina prijali aj u vás doma. Aká to bola pre všetkých vás skúsenosť?

Ak sa vrátim na začiatok, kedy mi Stano prvý raz volal, že čo s tými mamami a deťmi, tak som povedala: „Tak ideme do toho aj my, nech si to vyskúšame, keď už budem aj druhým ľuďom hľadať ubytovanie.“ Prijali sme mamu s dcérou. Sú u nás dodnes. Bola to naozaj zaujímavá skúsenosť, pretože, keď sme ich prijímali, mysleli sme si, že to budú týždeň či dva, nevedeli sme do čoho ideme. Vždy, keď o tom hovorím, spomeniem si na ten prvý moment, keď vystúpili z auta. Prišli len s jedným batôžkom, nevedeli, kam idú, pôsobili na mňa veľmi vystrašene. A naozaj, keď videli, že sa nemusia ničoho báť, že tu majú pocit bezpečia a že naozaj tu môžu zostať, vtedy sa im veľmi uľavilo. Myslím si, že sú radi, že sú tu. Naše deti vidia, že jednoducho nie je to pre tých ľudí ľahké utekať pred vojnou. Samozrejme, postupne aj ich chceme pripraviť na to, aby sa postavili na vlastné nohy. Našli sme dcére prácu, tak veríme, že postupne sa aj oni budú vedieť osamostatniť. Nevnímame ich ako návštevu, skôr ako súčasť rodiny. Oni majú svoj vlastný život, my tiež, máme nastavené pravidlá, zdieľame kuchyňu. Ale sme zároveň pri nich, keď čokoľvek potrebujú.

S akými mylnými predstavami o Ukrajincoch si sa stretla počas tých nespočetných telefonátov?

Ja som vlastne nemala nijaké predstavy. Skôr som zažívala silné príbehy a zistila, že aj každý odídenec je iný. Presne tak ako my. Niekto prichádza so strachom, má problém sa začleniť. Iný príde a do dvoch dní si nájde prácu, pretože vie, že potrebuje nejako prežiť. Naučila som sa prijímať aj ich veľmi rôznych, neškatuľkovať ich, a nevytvárať si svoje príbehy a predstavy o týchto ľuďoch.

Ľudia, ktorí ponúkali ubytovanie, neboli iba zo saleziánskeho prostredia. Ty si mala jedinú možnosť iba telefonicky si tých ľudí ako keby overiť. Ako si to robila?

Áno, toto bola taká citlivá oblasť. Asi 80 percent ľudí, ktorí ponúkli ubytovanie boli zo saleziánskej rodiny. Ich som si na základe referencií vedela pomerne ľahko preveriť. Vždy som zavolala do konkrétnej saleziánskej komunity a opýtala sa na nich. Ľudia sa hlásili z celého Slovenska, nielen z Bratislavy. Mnohých Ukrajincov sme ubytovávali hlavne na východe, pretože veľa odídencov chcelo zostať na východe, aby boli blízko hraníc. To znamená, že mestá Košice, Prešov, Poprad, Michalovce boli úplne vyšľahané. Ľudia tam boli veľmi ochotní poskytnúť ubytovanie, pohľadali školu deťom, mamám prácu. Ale miesta postupne dochádzali.

V dotazníku boli aj ľudia mimo saleziánskej rodiny. Zistila som si ich životnú situáciu, veľa som sa s nimi po telefóne rozprávala; či majú rodinu, deti, kde bývajú. Našla som medzi poskytujúcimi aj ľudí, ktorí sa ponúkli iba s veľmi zištných dôvodov a nemali podmienky na to, aby mohli niekoho ubytovať. Preto bolo toto veľmi dôležité preveriť. Častokrát som poprosila aj o fotku rodiny. Takže postupne som si vytvorila systém, ako som tie rodiny preverila, ako som najlepšie vedela.

Aké milé momenty a prekvapenia sa udiali počas dohadovania o ubytovaní?

Áno, tých milých prekvapení bolo veľmi veľa a boli veľmi pekné. Bolo množstvo stretnutí, kde sa ľudia tešili na príchod hostí, očakávali matky s deťmi. Pripravili ubytovanie, privítali ich veľmi ľudsky; s dobrým jedlom a v pekne upravenom prostredí. Ukrajinky často plakali, keď prišli do jednotlivých rodín a videli takéto ľudské prijatie. Potom boli také situácie, keď sme potrebovali ubytovať mamu so zdravotne znevýhodneným dieťaťom. A zrazu som zistila, že tam, kde ich ubytovávam, že tá Slovenka sa živí tým, že sa stará o deti so zdravotným znevýhodnením. Toto určite nebola náhoda.

Najťažší oriešok pre mňa bolo ubytovať dve mamy a desať detí. Boli to sestry a chceli byť blízko pri sebe, lebo sa báli osamote a chceli mať rodinnú blízkosť. A zrazu sme dostali ponuku, kde mohli bývať dve mamy a desať detí, všetci spolu. Bolo to neskutočné.

Alebo potrebovali sme ubytovať niekoho v nejakom meste a už tam naozaj nebolo miesto. Tak ľudia hľadali sami kontakty medzi svojimi blízkymi, aby mohli ubytovať mamu s dieťaťom, hľadajúcu útočisko. A nakoniec našli.

Ešte si spomínam, ako mi začali volať o pomoc rôzni ľudia – dobrovoľníci, ktorí boli na hraniciach a nemali kde tých ľudí už poslať/ubytovať. Čiže naša služba pomoci sa rozrástla ďalej za hranicu saleziánskej rodiny. Volali aj rôzni dobrovoľníci s prosbou o pomoc ubytovať matky s deťmi, niekedy aj celé rodiny. Ani neviem, ako dostali na mňa kontakt, ale snažila som sa pomôcť všetkým.

So psíkami to bolo ako?

So psami to bolo najťažšie (smiech). Zvieratá boli vždy komplikácia. To bývalo nadlho. Bolo treba veľa telefonovať, aby sme mohli ubytovať niekoho so psom.

Od začiatku vojny uplynuli tri mesiace. Ty si sa tejto službe venovala popri práci a popri rodine, nebola si na to špeciálne vyčlenená. Čo nové si zistila a sebe, o svojej rodine, o saleziánoch a saleziánskej rodine?

Zistila som, že často aj ja potrebujem podporu. Niekedy to bol silný nával, ktorý som musela riešiť. Pri tejto službe nerobíme s tovarom, sú to ľudia, ktorí majú svoj príbeh, majú svoj život a bojujú o jeho záchranu. Toto bolo veľmi citlivé. Častokrát oni prichádzali so svojimi príbehmi, ťažkosťami. Bývali chvíle, keď som tie emócie neuniesla. Buď som sa nechala veľmi vtiahnuť do ich príbehu. Postupne som sa ale naučila, že robím to, čo môžem a čo neviem vyriešiť musím nechať tak. Veľkou oporou mi bol Stanko Hurbanič, ktorý prechádzal v Michalovciach náročnou prácou s matkami a deťmi. Tam pracoval osobne s nimi, čo bola pre neho veľká životná skúsenosť. Vždy keď mi bolo ťažko, išla som za ním.

Čo sa týka našej rodiny, išla som do tejto služby s podporou manžela aj mojich detí. Veľmi ma podporovali a často sa pýtali: „No, čo mami, podarilo sa ti ubytovať tú mamu so štyrmi deťmi?“... atď. Oni boli častokrát vtiahnutí do tých príbehov, ktoré som riešila. Vždy, keď som položila telefón, tak boli zvedaví čo sa deje.

Naše deti sú vo veku 7, 13, 15 a 17 rokov. To, či prijmeme k nám domov mamu s dcérou, bolo absolútne samozrejmé, všetci to chceli. Boli sme už pripravení na prijatie sirôt. Bola to teda iná forma pomoci, neváhali, pripravili im izbu, pýtali sa čo potrebujú. Chlapci boli síce sklamaní, že dcéra nehrá futbal, ale lievance, ktoré im ona pripravila podľa ukrajinského receptu, bez problémov zjedli (smiech).

Som vďačná aj saleziánskej rodine, že hneď od začiatku vojny vypracovali projekt pomoci Ukrajine. Je rozdelený na tri časti: finančnú zbierku, humanitárnu pomoc a poskytnutie ubytovania v rodinách. Tento rozhovor je teda len o tej poslednej časti, ale všetky oblasti pomoci sú veľmi dôležité. Tak ako don Bosco dával svojim chlapcom nielen chlieb, ale aj ľudskú blízkosť, to isté vyjadruje aj forma pomoci saleziánskej rodiny.

Bez širokej a veľkodušnej podpory celej saleziánskej rodiny by to nebolo možné. Oheň a rozhodnutie sa pre pomoc, áno, to muselo prísť od saleziánov. Sila rodiny a saleziánskeho spoločenstva na celom Slovensku s kontaktami a domami, to je veľká vec.

Celé toto vzišlo u mňa z prvého momentu, keď manželia Baginovci posielali dotazník, kde prosili ľudí, či by boli ochotní ubytovať siroty z Ľvova. Keď sme videli, aké množstvo ľudí je ochotných po celej saleziánskej rodine na Slovensku poskytnúť im pomoc. Aj toto nás naštartovalo k tomu, že ľudia sú ochotní otvoriť svoje príbytky a pomáhať. Preto sme postupne prešli na pomoc matkám s deťmi, ktoré prechádzali cez hranicu a nemali kde ísť. Dodnes sme ubytovali touto cestou približne 200 odídencov. Som vďačná všetkým ľuďom, ktorí poskytli takúto pomoc, ale aj ostatným, ktorí nemajú možnosť ubytovať a pomáhajú ako vedia. Všetko toto vytvára veľmi peknú súhru pomoci ľudskej, materiálnej a finančnej. Ale čo je dôležité, s veľkým otvoreným srdcom pomáhať, ako najlepšie viem.

Zhováral sa don Marián Peciar, saleziánsky delegát pre spoločenskú komunikáciu

Späť za pápežom s Barborou Okruhľanskou

(Košice, 22. novembra 2021) – Baška, vieme o tebe, že pochádzaš z Michaloviec, žiješ v Košiciach, si manželkou, mamou, spolupracovníčkou a vedieš marketingovú agentúru PS:Sunrise. V septembri si organizovala návštevu Svätého Otca Františka, ktorou žilo celé Slovensko. Vaša agentúra mala na starosti Prešov, teda gréckokatolícku liturgiu pred mestskou športovou halou.

Ako si celkovo prežívala čas príprav na toto stretnutie a čo to pre teba znamenalo byť zodpovednou za produkciu takejto akcie?

Celý čas som si dobre uvedomovala vzácnosť tohto podujatia – išlo o jedinečný a obrovský event, ktorý mal aj pre mňa duchovný rozmer a vložila som do neho celé srdce. Prežívala som počas týchto týždňov celú paletu rôznych emócii – radosť, strach, zodpovednosť, nádej, bolesť, šťastie... Určite najviac prevyšoval pocit vďačnosti za pozvanie do tejto spolupráce a za ľudí okolo mňa. Na prípravu sme mali veľmi málo času, takže si to vyžadovalo veľké nasadenie a obetu. Začali sme začiatkom júla, teda leto bolo pre nás pracovné a zastavili som sa až týždeň po odlete pápeža, keď sme mali všetko z plochy zbalené. Bolo to veľmi intenzívne obdobie, aj veľmi vyčerpávajúce – bez podpory manžela, rodiny a priateľov by som to nezvládla.

Čo všetko si mala na starosti?

Naša agentúra mala na starosti logistiku, produkciu, koordináciu bezpečnosti, operačné riadenie na mieste v spolupráci so zložkami. Znamená to, že sme zabezpečili napríklad stavbu mosta cez Torysu, postavenie hlavného aj vedľajšieho pódia, všetkých veží v priestore, stanov na vstupoch, postavenie sektorov so zábranami, zabezpečenie techniky, veľkoplošné obrazovky, osvetlenie, ozvučenie celého priestranstva, press centrum, control room, mobilné toalety, akreditácie, komunikáciu s RTVS a mnoho ďalšieho.

Bola som zodpovedná za celý náš tím, musela som o všetkom dôležitom vedieť a komunikovala som s ďalšími kompetentnými. Musím povedať, že som veľmi vďačná za bližšie spoznanie gréckokatolíckych kňazov, ktorí boli hlavní organizátori v Prešove. A tiež za veľmi príjemnú spoluprácu so zástupcami mesta Prešov, Prešovského samosprávneho kraja, tiež polície, ochranky, zdravotníkov, hasičov, vojakov... Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce zažívať takéto spojenie síl, spoluprácu mnohých ľudí, kde nám všetkým záležalo na rovnakom cieli a kde zrazu slová „nepomôžem“, „nedá sa“ úplne vymizli.

Opíš nám najväčší zázrak, ktorý sa ti stal počas príprav, že si tam vnímala silný zásah Boha?

Pravdu povediac, nebol deň, aby som nezažila nejaký zázrak. Aj som si ich zapisovala, aby som si tieto okamihy pripomínala. Lebo ono to tak býva, pri organizovaní sa každý deň niečo pokazí, skomplikuje a zároveň aj vyrieši. No tu sa ozaj kopec vecí vyriešilo zázračne. Jeden veľký zázrak bol náš hlavný tím a to, ako sme si rozumeli, ako sme fungovali, ako sme sa povzbudzovali a určite aj viac spriatelili. Nikto z nás neochorel a to je v covidovom období obrovský zázrak, nie? Fu, ozaj si neviem predstaviť, ako by som kolegov nahradila alebo čo by sa dialo, kebyže musíme ísť do karantény. Už 2. septembra sme sa presťahovali do Prešova, zriadili sme si kanceláriu v hale a odtiaľ sme spoločne makali od rána do noci, aby sme to všetko do 14. septembra stihli.

Extra silný okamih bol pre mňa v deň Dé počas liturgie, keď nastalo rozdávanie svätého prijímania. Deň predtým som školila dobrovoľníkov, ktorým som vysvetľovala, ako ma ten celý proces vyzerať a že to si vyžaduje zázrak, aby logisticky vyšiel bez generálky. Predstavte si, ako sa dá skoordinovať 240 kňazov – rozdávateľov, ku každému sa museli v správny čas priradiť dvaja dobrovoľníci – jeden so žltým dáždnikom, druhý s miskami s lyžičkami. Teda súlad 240 kňazov a 480 dobrovoľníkov, ktorí sa v trojiciach mali bez chaosenia dostať na svoje miesto, aby v každom sektore bolo zabezpečené rozdávanie prijímania. Stála som vtedy na balkóne haly a mala som zhora výborný výhľad. Bol to dojímavý, dôstojný a hlboký zážitok, lebo všetko vyšlo na jedničku a bolo to aj veľmi efektné.

Čo ti pomáhalo v ťažkých momentoch, problémových situáciách, keď sa veci veľmi komplikovali?

Takýchto situácií počas príprav nebolo málo... Pomáhal mi však nadhľad a zachovanie pokoja. Vtedy som si hovorila, že v prvom rade Boh chce, aby prišiel pápež, tak som sa s nim vtedy tak „vypravdovala“, aby pomohol, aby sa postaral, keď sa veci komplikovali. Boh konal, cítila som jeho blízkosť a ochranu. Veľkú oporu som mala v celom tíme a tiež v skúsených kolegoch z našej sesterskej agentúry PS:Events, ktorí zas organizovali návštevu Svätého Otca v Šaštíne.

Ktorá myšlienka Svätého Otca alebo jeho gesto, krok v tebe zanechali veľmi silnú stopu?

V ten deň som nedokázala vnímať jeho slová, aj kvôli tomu, že mi stále niečo znelo vo vysielačke a musela som aj počas liturgie riešiť nejaké detaily. K jeho homíliám či príhovorom som sa dostala neskôr a ešte verím, že budem mať príležitosť „prežuť“ všetky texty ešte raz.

Čo som však vnímala veľmi silno boli jeho gestá, jeho pohľad, úsmev. Keď František prišiel, bola som v zákulisí, videla som, ako nastúpil do papamobilu. Nikdy nezabudnem na jeho radostné oči, ako zamával koncelebrujúcim kňazom, ako sa úprimne potešil, že je medzi nami – šla z neho láskavosť, radosť, autentickosť, hlboký pokoj.

Veľmi ma po celý čas povzbudzovala istota, že sa pápež modlí za organizátorov, viackrát to ešte pred príchodom na Slovensko spomenul. Určite sa za nás modlil aj počas svätej omše a toto vedomie a možnosť byť tak blízko som vnímala ako obrovský dar.

Veľmi pekne ti ďakujeme za čas a ochotu podeliť sa s nami o tvoju osobnú a dovolím si tvrdiť, že aj životnú skúsenosť. Chceme ti vyjadriť vďaku, aj celému tvojmu tímu za zorganizovanie tohto krásneho stretnutia so Svätým Otcom v Prešove.

Nech ťa naďalej vedie a milosťou napĺňa Pán.

Marka Falisová PR ASC

Karol Maník: „Vďaka Domke nás vnímajú ako veľké a silné hnutie mladých“

(Bratislava, 14. septembra 2021) – Príbeh prešovského rodáka a nášho spolubrata dona Karola Maníka je tak trochu príbehom porevolučnej histórie slovenskej saleziánskej provincie. Keď v roku 1990 skladal svoje prvé sľuby, otváral sa pred ním svet, ktorý kládol viac otázok, než koľko odpovedí ponúkal. Roky plné adrenalínu, aktivít, radostí, no aj problémov prežil v Košiciach a Bratislave a provinciálom sa stal, keď mal len krátko po štyridsiatke. Dnes päťdesiattriročný salezián, ktorému takmer nikto nepovie inak než Gabo, pri príležitosti tridsiatych narodenín Domky v rozhovore spomína aj na začiatky združenia, pri zrode ktorého ako mladý spolubrat stál.

Svoje prvé rehoľné sľuby si zložil prakticky len niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii. Čo si v tých chvíľach prežíval, aké boli tvoje pocity?

Moje prvé pocity boli rozpačité, neistota. Chystal som sa na to, že budem saleziánom v totalite – a to znamená, že by nikto nevedel, že som saleziánom. Pred očami som mal saleziánov, ktorých som poznal, ktorí oficiálne pracovali v zamestnaní a popri tom apoštolovali. V priebehu niekoľkých týždňov sa to celé zmenilo. Predstava, že budem „verejným saleziánom“, takým o ktorom všetci vedia… musel som to spracovať. Nebol som na to pripravený.

Tieto vnútorné dilemy boli vecou obdobia medzi revolúciou a tvojimi sľubmi alebo to trvalo aj ďalej?

Vnútorne som cítil, že sa chcem zasvätiť Pánu Bohu. To, ako budem fungovať, to ma však trápilo aj potom. Dalo by sa povedať, že to bola taká moja prvá kríza. Kým som nejako nespracoval a nepremodlil to, že Pán Boh, ktorý ma povolal, je ten istý aj napriek zmenenej situácii… dnešným slovníkom, musel som sa nejako inak nastaviť. Možno je náročné pochopiť to pre ľudí, ktorí nezažili totalitu a nezažili apoštolát, ktorý počas toho obdobia fungoval.

Čo ťa na spôsobe totalitného apoštolátu najviac priťahovalo?

Cítil som, že je to niečo autentické, osobné. Boli tam ľudia, ktorí chceli, ktorí aj napriek riziku mali silné motivácie. Ľudia, ktorým nezáležalo na nejakých osobných poctách na verejnosti… tak sa mi to zdalo, že išlo skutočne o to vnútro.

Ako si si v tom období predstavoval budúcnosť saleziánov na Slovensku? Aké boli tvoje očakávania?

Asi som to trochu porovnával s okolitými krajinami a so životom saleziánov, o ktorom sme niečo vedeli. Teda, že budeme verejne pôsobiť, budeme môcť rozvinúť apoštolát… to, čo ma najviac motivovalo bolo, že budú omnoho väčšie možnosti, že nás nikto nebude kontrolovať, prenasledovať. Že sa nebudeme musieť báť. Bola to asi naivná predstava, ale takú som vtedy mal (smiech).

Už o rok nato v Košiciach vzniká Domka.

Združenie dospievajúcej mládeže, vtedy sa to tak volalo.

Je rok 1991, máš 23 rokov a si jeden z tých, ktorí stoja pri vzniku tejto organizácie. V Košiciach ste vtedy boli traja s relatívne nízkym vekovým priemerom. Ako ste sa dopracovali k rozhodnutiu založiť občianske združenie?

Bol to postupný vývoj, neodohralo sa to zo dňa na deň. Bolo to obdobie obrovských zmien. Predtým sme bývali v bytoch, no biskup nám zrazu oznámil, že nám zveruje Kalváriu. Prešli sme tam do domčeka pri kostole a začiatky pre nás neboli jednoduché. Bolo to samozrejme plné nadšenia a bolo to aj pekné: všetci mladí, ktorí boli našimi tajnými kontaktami, začali chodiť na Kalváriu. Nezačínali sme od nuly. Zrazu sme boli celkom ponorení v pastorácii: stretká, výlety, omše, obnovy, chaty, animátori… Bolo sa však treba nejako vysporiadať s realitou. Prišli materiálne a ekonomické otázky, výlety na chatu bolo treba zaplatiť, kostol bolo treba opraviť.

A prečo mládežnícke združenie?

Pamätám si, že niekto - zrejme z mladých, ktorí k nám chodili – sa začal nejako politicky angažovať a pýtal sa nás prečo by sme nechceli využiť súčasné možnosti. A my že: „Aké možnosti?“ to si pamätám celkom presne. On nám vravel, že všetka tá mládež, ktorá k nám chodí, to sú občania tohto štátu, takže by sme sa aj my mohli zapojiť do siete rôznych mládežníckych organizácií, ktoré vznikajú a ktoré štát podporuje, pretože mu záleží na mládeži.

Predpokladám, že vtedy ste mysleli len na mladých okolo košickej komunity. Kde sa to zmenilo a z celého projektu sa stalo niečo celoslovenské?

Keď som sa o to trochu začal zaujímať a zistil som, čo všetko k tomu treba – štruktúru, stanovy, bankový účet – a keď sme chceli žiadať o štátnu dotáciu, povedali nám, že predsa skupina nejakých päťdesiatich mladých, to je málo. Že taká organizácia musí mať aj členskú základňu. Ak sme chceli konkurovať iným organizáciám a chceli sme sa dostať na ich úroveň, bolo treba urobiť viac. S touto myšlienkou sme potom chodili na stretnutia saleziánskych komunít, povedal som o tom predstaveným a dohodli sme sa, že to nebude len košická mládež, ale urobíme z toho organizáciu pre celé Slovensko. Otázka tiež bola, ako to vlastne chceme nazvať. Tak nám radili, viete, to idete komunikovať so štátom, takže radšej nevyberajte príliš náboženské názvy… vtedy sa ešte nevedelo čo bude. Takže to nemalo v názve „saleziánsku“ mládež, vedeli o tom len tí, čo to poznali.

Dalo by sa teda povedať, že nápad založiť občianske združenie bol vašou odpoveďou na zmenenú dobu. Myslíš, že keby don Bosco žil v roku 1991, urobil by to tiež?

Prv, než sme sa do toho pustili, pýtali sme sa sami seba presne túto otázku. Hovorili sme o tom, pýtali sme sa, či to je dobré alebo nie alebo, či je v poriadku miešať sa so štátom. Nebolo to ešte úplne samozrejmé. Ale myslím, že to bolo v línii dona Bosca – aj don Bosco sa nebál vstúpiť do rôznych prostredí, využiť to, čo je dostupné. Mne to dávalo zmysel. Niektorí sa báli, aby z toho nebola nejaká veľká štruktúra, aby to nebolo čosi politické… Iní sa pýtali čo bude od nás na oplátku žiadať štát… Ale nakoniec predstavení povedali, dobre, skúsme to.

Už od začiatku teda okrem hľadania nových ciest pre pastoráciu išlo aj o finančné dôvody. Domka je dodnes v niektorých kruhoch vnímaná skôr ako zdroj financií. Je aj niečím viac? Keby sme v našej provincii stratili Domku, prišli by sme podľa teba o niečo dôležité?

Priznám sa, že nemám úplne dobrý prehľad, keďže posledných sedem rokov som žil mimo Slovenska. Viem, že počas rokov vznikali rôzne otázky: či Domka áno alebo nie, či je to „naša mládež“ a načo to je vlastne dobré… My sme také veci na začiatku neriešili. To, čo sme robili, sme chceli jednoducho obhájiť aj pred štátom. Nešlo nám o nejaké alternatívne štruktúry, jednoducho sme nechceli skrývať naše aktivity. Keby sme stratili Domku, myslím, že táto tvár pred štátom a pred svetom by nám chýbala. Domka reprezentuje určitú skupinu mládeže pred inými skupinami, vstupuje do štruktúr štátu. Ako saleziáni sme túto ambíciu nikdy nemali. Domka si vybudovala silné meno v rámci Rady mládeže Slovenska, vďaka nej nás vnímajú ako veľké hnutie mladých, ako hlas, ktorý treba akceptovať.

A dovnútra? Čo dáva existencia Domky nám ako rehoľníkom, nášmu výchovnému systému?

V istom zmysle nás odbremeňuje od rôznych organizačných povinností a vďaka tomu máme viac času na konkrétnu prítomnosť medzi mladými. Tak sme o tom od začiatku premýšľali – aby vedľa nás boli mladí, ktorí na seba prevezmú svoj diel zodpovednosti. Zároveň sa s tým spája aj nutnosť rešpektovať nejaké pravidlá. So žiadosťami o dotácie sú spojené povinnosti účtovať a dokladovať výdavky, a to nás naučilo hýbať sa v tomto svete. Pre mňa to je dôležitá vec.

Šesť rokov si pôsobil na Slovensku ako provinciál. Aká bola tvoja skúsenosť so spoluprácou v rámci saleziánskej rodiny a s inými skupinami a organizáciami?

Spolupráca s inými kresťanskými a mládežníckymi organizáciami je prítomná v Domke od jej úplných začiatkov. Boli sme sa predstaviť v eRku, už existovala KDMS… na valných zhromaždeniach RmS sme sa vždy ako kresťanské organizácie dávali dokopy. Rozprávali sme sa spolu, sedeli sme spolu… vždy som sa to snažil iniciovať, byť otvorený pre spoluprácu. Ako provinciál som do štruktúr Domky a Laury priamo nevstupoval, no v rámci saleziánskej rodiny na Slovensku som vždy podporoval spoluprácu. Pomáhať si, vedieť o sebe… toto som považoval za potrebné, spájať sily.

Prečo je pre teba spolupráca taká dôležitá?

Som presvedčený, že je to súčasťou našej charizmy a nášho štýlu. Navzájom si pomáhať, spolupracovať a nekonkurovať si, to je niečo typicky saleziánske.

Keď si po šiestich rokoch uzavrel svoje pôsobenie v službe provinciála na Slovensku, predstavení ti zverili túto úlohu na Ukrajine. Aká je tvoja skúsenosť s tamojším prostredím? Existuje aj na Ukrajine niečo ako Domka?

Nie. Na Ukrajine je iný kontext, neexistujú tam podobné mládežnícke organizácie a aj nastavenie štátu je iné. Nebola na to „objednávka“.

Čím to podľa teba je?

Jednoducho to tam inak funguje. Nevnímal som, že by tam boli štátne štruktúry nastavené ústretovo k pomoci a k podpore mládeže. A hlavne, ani som nechcel kopírovať veci len preto, že som ich na Slovensku zažil ako pekné. Hovoril som si, že najprv treba pochopiť miestnu realitu a žiť ju.

Ako sa na Ukrajine vníma a žije jednota medzi saleziánskymi mladými?

Ukrajinská saleziánska provincia pozostáva len z piatich domov, v ktorých pracuje dvadsať bratov. A tí sú zväčša na západe Ukrajiny. Nemajú teda tisíce mladých. Aj preto sa to ťažko porovnáva so Slovenskom: je to tam omnoho menšie a omnoho rodinnejšie. Z tých piatich domov sú dokonca štyri v okolí toho istého mesta, takže sme sa ľahko stretávali a keď niekde bola nejaká akcia, prišli tam všetci. Keď sme mali školu pre animátorov, prišli tam zo všetkých stredísk.

V čom je podľa teba poslanie saleziánov na Ukrajine odlišné od toho nášho, na Slovensku?

(dlhé ticho) To je dobrá otázka. Napríklad sa mi zdá, že na Ukrajine bratia cítia oveľa väčšiu potrebu ísť do škôl, majú o to záujem. To ťa v niečom ovplyvní, v niečom usmerní alebo aj obmedzí. Na Slovensku ako saleziáni nemáme toľko škôl, aby to radikálne ovplyvnilo celé smerovanie provincie.

A čím sú špecifickí ukrajinskí mladí?

Je jedna vec, ktorú som si tam uvedomil a ktorú som na Slovensku v tej miere nezažil. Všetci v cirkevnom prostredí napríklad vedia, že tradíciu letných prímestských táborov na Ukrajinu priniesli saleziáni. Dnes už také tábory robia prakticky všetky farnosti, no počas prvých rokov sa také čosi robilo len u nás a boli dokonca aj saleziáni, ktorí takéto tábory chodili organizovať do iných farností. To je niečo silné, čo do prostredia vniesli saleziáni a saleziánski mladí, je to celkom nová tradícia. Alebo aj animátori, taký pojem na Ukrajine nejestvoval skôr, než ho priniesli saleziáni a nezačali animátorov formovať.

Je to aj cieľom? Premýšľajú saleziáni v tom zmysle, že skúsia niečo nové rozbehnúť a ponúknuť to aj iným spoločenstvám a prostrediam?

To neviem, nebol som tam, keď sa s tým začínalo. Ale myslím, že to je niečo prirodzené, tí bratia si model prímestských táborov priniesli z rokov formácie v Taliansku. Tam to videli, páčilo sa im to a skúsili to prispôsobiť ukrajinským pomerom. Šíreniu do iných prostredí sa nebránili, a keď sa to chytilo, tak to podporovali.

Svoje tridsiate narodeniny oslávi Domka počas historickej návštevy pápeža Františka na Slovensku. Čo si ty osobne najviac vážiš na súčasnom pápežovi?

Otvorenosť, citlivosť na periférie, nekonvenčnosť, originálny pohľad, dôraz na chudobných a opustených…

Čo môže podľa teba pápež počas svojej návštevy na Slovensku priniesť mladým a saleziánom na Slovensku?

Tento pápež je známy tým, že rád prekvapuje. Tak sa nechajme prekvapiť jeho otvorenosťou, svojou hĺbkou a záujmom o konkrétneho človeka. Nečakám od neho nejaké veľké organizačné rozhodnutia. Môže nás všetkých povzbudiť svojím osobným príkladom.

František rád opakuje, aby sme si všímali Božie výzvy uprostred reality dnešného sveta. Pred tridsiatimi rokmi ste na zmenenú dobu reagovali založením Domky. Čo je podľa teba dnes takou výzvou pre saleziánov na Slovensku?

Treba opäť povedať, že sedem rokov som na Slovensku nebol, takže môže byť, že moje dojmy nie sú úplne aktuálne a presné. Možno treba zjednodušiť štruktúry, vrátiť sa k ľuďom a viac dbať na osobné vzťahy. Myslím, že aj pandémia nám ukázala, že osobné vzťahy nič nenahradí a treba vedieť stratiť čas pre druhých, byť blízko pri ľuďoch. Pred tridsiatimi rokmi sme vnímali, že potrebujeme vybudovať štruktúry aby sme sa mohli lepšie venovať mladým. Teraz sa mi zdá, že tie štruktúry máme, a bolo by možno dobré trochu si vytvoriť odstup a venovať sa viac konkrétnym ľuďom.

To znie trochu ako keby si štruktúry a stretávanie sa s ľuďmi dával do protikladu.

No (smiech)… nie do protikladu. Vnímam to trochu ako také misky váh. Ktovie, či priveľa energie neinvestujeme do štruktúr a do budov, a potom už jednoducho nemáme síl ísť k ľudom... Nie je to o tom, že by sme nechceli. Len sa mi zdá, že to treba vyvážiť, aby nás to nepohlcovalo. Nehovoriac o tom, že starneme. Sme starší, nových bratov je menej… a o dvadsať rokov to bude ešte zjavnejšie. Ako ďalej a čo s tým?

Čo je pre teba osobne najväčšou motiváciou, čo ti pomáha neznechutiť sa, byť radostný a optimistický, byť s ľuďmi?

Boh, moje zasvätenie. Po všetkých tých rokoch v službe provinciála som mal teraz možnosť trochu sa zastaviť a nadýchnuť sa, znova si uvedomiť, čo je pre mňa stredom, čo je v mojom živote to podstatné. A je to Boh. Nie že by predtým nebol. Ale je to ako keď niečo dlho stojí na jednom mieste a sadá na to prach. Mal som možnosť to v sebe znovu objaviť a ten prach odtiaľ striasť, a teraz môžem ísť ďalej s určitou sviežosťou. Netrápim sa, čo s nami bude, keď budeme všetci starší, pretože som zasvätený. Boh vie, čo bude, a to mi stačí.

Čo by si zaželal Domke do ďalších rokov jej existencie?

Jednotu, synergiu a aby sa ľudia dokázali zladzovať a prekonávať rozdiely. A nakoniec aj to, s čím sme začínali: aby sa dobro mohlo šíriť, a aby naše poslanie k mladým mohlo byť účinnejšie.

Daniel Holúbek SDB

Provinciál don Timko: Usilujem sa pozerať sa na situáciu s čoraz väčšou vierou

Počas tohto roka naša saleziánska rodina prežíva viaceré výnimočné udalosti. Učili sme sa žiť svoje poslanie aj v čase koronakrízy, v máji sme sa rozlúčili s naším provinciálom Jožkom Ižoldom, ktorého si Pán povolal do večnosti, a od 1. septembra vedie saleziánsku rodinu na Slovensku nový provinciál don Peter Timko. Stal sa v poradí deviatym slovenským provinciálom saleziánov. Prinášame vám veľký rozhovor o jeho živote, povolaní, o donovi Boscovi aj o novej službe, ktorú prijal. Časť rozhovoru prináša aj časopis Don Bosco dnes v čísle na september-október tohto roka.

 

Čítať ďalej: Provinciál don Timko: Usilujem sa pozerať sa na situáciu s čoraz väčšou vierou

Naša misia na Sibíri (kompletný rozhovor)

Odpovedá don Maroš Peciar z Jakutska

(Bratislava 18. októbra 2019) – Slovenskí saleziáni začali pôsobiť na misii v Rusku na Sibíri v roku 1992. Don Marián Peciar, ktorý je aktuálne zodpovedný za farnosť v Jakutsku, počas leta ponúkol dlhý rozhovor, v ktorom približuje realitu tejto vzdialenej misie. Časť rozhovoru bola publikovaná v časopise Don Bosco dnes 5/2019. Teraz prinášame celý rozhovor.

Čítať ďalej: Naša misia na Sibíri (kompletný rozhovor)

Ekonomika, chudoba a Božia prozreteľnosť u saleziánov (Kompletný rozhovor)

Odpovedá provinciálny ekonóm don Andrej Kňaze

(Bratislava 6. mája 2019) – Z čoho žije mladý salezián v oratóriu, ako a prečo ide dokopy chudoba a podnikanie, na čo všetko dávajú a odkiaľ berú saleziáni peniaze, ako riešia transparentnosť. Aj na tieto veci odpovedá v rozhovore provinciálny ekonóm, ktorým je od leta 2017 Andrej Kňaze. Prinášame vám kompletný rozhovor; jeho skrátená verzia je súčasťou vydania časopisu Don Bosco dnes 3/2019 (na máj-jún).

Čítať ďalej: Ekonomika, chudoba a Božia prozreteľnosť u saleziánov (Kompletný rozhovor)

Mons. Fekete: Prvotným informáciám o zneužívaní v Cirkvi som neveril

(Rím 28. februára 2019) – O minulotýždňovom samite vo Vatikáne, ktorý sa zaoberal sexuálnym zneužívaním v Cirkvi, sme sa rozprávali s jedným z jeho priamych účastníkov, saleziánom a apoštolským prefektom Azerbajdžanu Mons. Vladimírom Feketem.

Čítať ďalej: Mons. Fekete: Prvotným informáciám o zneužívaní v Cirkvi som neveril

Aké sú výzvy pre saleziánske Slovensko? (Kompletný rozhovor)

Odpovedá regionál don Rozmus po skončení mimoriadnej vizitácie

(Bratislava 5. novembra 2018) – Každých šesť rokov robí hlavný predstavený rehole saleziánov mimoriadnu vizitáciu každej saleziánskej provincie. Zväčša ju v jeho mene konajú členovia hlavnej rady. Tento rok od 18. augusta do 19. októbra hlavný radca nášho regiónu strednej a severnej Európy 61-ročný don Tadeusz Rozmus navštívil všetky diela našej provincie vrátane diel v Aldane, Jakutsku a Baku.
Prinášame vám kompletný rozhovor; jeho skrátená verzia je súčasťou vydania časopisu Don Bosco dnes 6/2018 (na november-december).

Čítať ďalej: Aké sú výzvy pre saleziánske Slovensko? (Kompletný rozhovor)

Majú z nás väčší strach než my z nich, ale ľudský prístup otvára srdcia (kompletný rozhovor)

(Bratislava 9. marca 2016) – V najnovšom vydaní časopisu Don Bosco dnes na mesiace marec-apríl bol uverejnený skrátený rozhovor s kňazom saleziánom, ktorý už 15 rokov pôsobí v Azerbajdžane v Baku, na misii s jediným katolíckym kostolom v krajine. Prinášame kompletný neskrátený rozhovor so Štefanom Kormančíkom – aj o vzťahoch s moslimami, o utečencoch, o priateľstve i strachu, v krajine s 95- percentnou moslimskou populáciou. Rozhovor pripravil Rastislav Hamráček SDB.

Štefan Kormančík je salezián, má 47 rokov. Pochádza zo Spišských Tomášoviec, v roku 1995 bol vysvätený za kňaza. Takmer tretinu svojho doterajšieho života –15 rokov – prežil ako misionár v Azerbajdžane. V krajine, ktorá má 9,4 milióna obyvateľov, je 95 % moslimov. Slovenskí saleziáni tam spravujú v hlavnom meste Baku katolícku misiu s jediným katolíckym kostolom v štáte. Rozprávali sme sa s ním o vzťahoch s moslimami, o utečencoch, o priateľstve i strachu.

Čítať ďalej: Majú z nás väčší strach než my z nich, ale ľudský prístup otvára srdcia (kompletný rozhovor)

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.