Svedectvá
Jozef Kusý (Segnore Jose)
(1909 – 2002)
Jozef Kusý sa narodil 10. októbra 1909 na Slovensku vo Varovom Šúri (bývalý Varašúr) v okrese Trnava. Vo veku 23 rokov odpovedal na Božie volanie „úplne sa zasvätiť Bohu“. Jozef vstúpil do saleziánskeho ašpirantátu v októbri 1932. V ročnom noviciáte bol na prelome rokov 1933 – 1934 v Hronskom Beňadiku a doživotné sľuby zložil v Portugalsku v júli 1937.
V roku 1946 začal brat Jozef svoje misionárske dobrodružstvo. Zaradili ho do druhej misionárskej výpravy na ostrov Timor, ktorú viedol don Manuel Preto. Portugalská vláda požiadala saleziánov, aby na Timore zriadili remeselnícku školu, kde by sa mladí ľudia mohli naučiť stolárstvo, obuvníctvo, mechaniku a iné remeslá. Dali sa na cestu aj s príslušným strojovým zariadením pre plánované odborné učilište. Z Portugalska oboplávali Afriku a 22. septembra 1946 zakotvili v timorskom prístave v Dili. Biskup Jaime Garcia Goulard malej skupine misionárov pridelil v Lahane starý dom, ktorý bol zničený počas druhej svetovej vojny a potreboval generálnu rekonštrukciu.
Koadjútor Jozef Kusý sa hneď podujal na jeho opravu. „Bolo treba znovu urobiť všetko: od strechy po priečelie domu, od kuchyne po oltár v kaplnke, skrátka všetko,“ spomínal spolubrat Jozef Ribeiro. V Lahane saleziáni začali so školou, ktorú mal koadjútor Jozef na starosti ako riaditeľ, učiteľ, ekonóm a hospodár v jednom. Po určitom čase školu navštívil aj minister z Lisabonu. Všimol si, že to bola jediná vyššia stredná škola na Timore, ktorá v tom čase mala sedemsto žiakov a bola na najvyššej úrovni, aká sa vtedy dala dosiahnuť.
31. januára 1948 predstavení poslali spolubrata Jozefa do nového kanonicky zriadeného saleziánskeho domu do misie vo Fuiloro s donom Hanibalom Vighettim a s dvoma inými saleziánmi. Tu sa brat Jozef znovu ukázal v najlepšom svetle. Bol to človek, na ktorého sa mohli spoľahnúť, keď bolo treba opraviť stroje akéhokoľvek druhu, inštalovať elektrické zariadenie, pumpovať vodu, stavať domy, budovy a kaplnky. Počas jeho pobytu vo Fuiloro ho často volali, aby asistoval pri stavbách iných domov v Baucau, Venilale a v Ossu.
Bol tiež spoľahlivým farmárom, rozumel stromom a ovociu aj hydinárstvu. Vedel tiež kresliť plány a maľovať. Niektorí o ňom hovorili, že „bol človekom, ktorý ovládal nie sedem funkcií, ale sedemdesiatkrát sedem. Nevedel, čo je to odpočinok od svitania do piatej hodiny popoludní…“ Podľa svedectva koadjútora Jozefa Ribeira, Jozef sa podieľal na rozličných skupinových aktivitách, ba začal zakladať nové náboženské spoločenstvá ako družinu svätého Jozefa, priateľov Dominika Savia, družinu Oltárnej sviatosti. Bol vždy v pohybe so svojimi mladíkmi, ktorých povzbudzoval, aby boli usilovní v štúdiu, nábožní v modlitbe a opravdivo šťastní vo svojom živote. Mal vždy pri sebe nejaký svätý obrázok, medailónik, ruženec alebo cukrík, aby tak potešil najmä malé deti. V roku 1975 sa začala na Timore občianska vojna. Vojenský oddiel spolu s niekoľkými civilmi napadol misiu vo Fuiloro a vyrabovali sklad, kde saleziáni uchovávali zásoby pre chudobných ľudí. Ukradli aj mnoho kusov dobytka. Neušetrili ani dom, v ktorom bývali saleziáni. Zobrali oblečenie, knihy, ba dokonca aj osobné záznamy a dokumenty. Takéto útoky sa opakovali celé mesiace, preto museli misionári opustiť misiu a usídlili sa v Los Palos.
No indonézske ozbrojené sily začali 3. februára 1976 okupovať aj Los Palos. Brat Jozef sa musel presťahovať do kostola, kde boli uskladnené aj rozličné materiály a zásoby jedla pre utečencov. Direktor don Luigi Pretto zariadil veci tak šikovne, že škola sa stala domovom pre 1 500 utečencov, ktorí tam prišli počas vojny z rôznych krajov. Bývali, varili, jedli a spali v triedach a spálňach. Podmienky boli naozaj tvrdé. Saleziáni napriek nebezpečenstvám, ktoré ohrozovali ich životy, zostali so svojimi ľuďmi, lebo im chceli slúžiť až do samého konca. V diele výchovy a evanjelizácie pokračovali najlepšie, ako vedeli.
Po pobyte v Los Palos 20. mája 1977 predstavení preložili spolubrata Jozefa do Fantumaca, kde mal ostať až do posledných dní svojho života. Aj tu sa ukázal ako skutočný salezián. Vo všetkom slúžil dobrým príkladom, bol vždy usmievavý, láskavý a zdvorilý, optimistický, nábožný a horlivý. „Jeho prítomnosť sa vždy vynímala,“ vraví don Jozef Carbonell, provinciálny ekonóm. „Bol jeden zo saleziánskych priekopníkov na Timore. Nikdy sa nevrátil do svojej rodnej otčiny, odkedy zanechal Portugalsko, aby sa stal misionárom. Osobne som počul z jeho úst, čo povedal s nádherným úsmevom: Keď som položil ruky na pluh, nikdy som sa neotočil nazad za tým, čo som zanechal za sebou.“
Aj počas jeho pobytu vo Fantumaca boli saleziáni, novici, klerici, študenti a ľudia okolo svedkami jeho veľkého ducha pracovitosti. Ale spojený s týmto duchom pracovitosti, bol ešte dôležitejší jeho duch modlitby a lásky k Preblahoslavenej Panne Márii. V posledných mesiacoch svojho života, sa veľmi často modlil v kaplnke noviciátu s ružencom v rukách. Vytrvalo sa staral o kostol, o svetielko na bohostánku vo svätyni Panny Márie Pomocnice a v kaplnke noviciátu a o lurdskú jaskyňu na ceste do odbornej školy vo Fantumaca. Hneď na začiatku dňa rozdával radosť spolubratom, keď ich zdravil v jedálni svojím srdečným pozdravom.
„Vo Fatumaca brat Jozef urobil všetko najlepšie, ako len mohol, čokoľvek mu bolo zverené,“ povedal stály diakon Baltazar Pires. „Dokázal robiť všetko, staral sa o ambulatórium, venoval sa potrebám robotníkov, dozeral, aby bolo pripravené všetko v kuchyni, okrášlil školu stromami, rastlinami a kvetmi.“ Don Alfonz Ma Nacher, keď bol direktorom vo Fumaca, napísal do kroniky domu ešte predtým, než brat Jozef umrel: „Je to človek, ktorý je schopný spojiť svoju veľkú prácu so svojou nekonečnou obetavou láskou a povzbudivou nábožnosťou. Možno povedať, že on – ako zakladateľ saleziánskeho diela na Východnom Timore – je dokonalý saleziánsky koadjútor, na ktorého don Bosco myslel vo svojom pláne.“ Bol nekonečne vytrvalý v modlitbe. Vždy, keď sa komunita schádzala na modlitby, on už mal pomodlených niekoľko ružencov, a keď už všetci zaľahli, on sa ešte každý večer išiel do kaplnky pomodliť krížovú cestu. Počas stretnutia saleziánov vo Fuiloro, na otázku, na čo by si rád z minulosti zaspomínal, odpovedal s veľkým optimizmom: „Radšej by sme chceli pozerať napred do budúcnosti, ako rozprávať o minulosti!“
Vo februári roku 2002 sa zdravie brata Jozefa začalo zhoršovať. Musel sa vzdať svojho pracovného tempa. Tak ako to urobil v deň skladania svojich prvých sľubov, opäť sa veľkodušne podrobil Božím plánom. Začal strácať chuť do pozemskej stravy, ale každé ráno túžil prijať svoj duchovný pokrm. Boli chvíle, keď nemohol dobre dýchať a jeho telo trápili bolesti. On však znášal všetko s veľkým duchom viery a odovzdanosti do Božej vôle. Boli aj také chvíle, keď povedal: „Rád by som zomrel. Som pripravený odísť.“ Mnohí priatelia ho prichádzali navštíviť, aby ho potešili. Paradoxné bolo to, že práve tento chatrný a krehký človek na posteli, taký slabý a bezmocný, vyžaroval silu a pokoj a vlieval dôveru i odvahu najmä koadjútorom a novicom, ktorí sa striedali, aby nad ním bdeli. Môžeme sa iba domnievať, koľko blahodarného duchovného ozdravenia a premeny sa tej izbe udialo. Keď sa približoval k Pánovi, sila jeho dobroty sa stávala neodolateľná. Všetci, čo ho videli, boli dojatí. Niečo hlboko v jeho vnútri sa hýbalo k novému životu! A tak 15. apríla 2002 sa spolubrat Jozef spojil so vzkrieseným Spasiteľom, aby s ním bol navždy.
Jozef Kusý zomrel vo Fatumaca na Východnom Timore vo veku 94 rokov.
Výber zo svedectiev z Východného Timoru:
Raz sa magister v noviciáte opýtal novicov, či majú vzory, ktoré chcú nasledovať vo svojom zasvätenom živote. Väčšina povedala, že chcú byť ako Segnore Jose (chozé) Kusy.
Jeden diakon povedal, že to, čo sa v noviciáte učil v lavici a na prednáškach, videl v živote Jozefa Kusého…
A istý katechéta, ktorý ho dobre poznal, dodáva: „Keď som pozoroval jeho život, mal som pocit, že čítam Bibliu.“
Direktor don Manuel hovorí: „Takého saleziána sme nemali a nemáme… Hľadáme takého spolubrata, akým bol on, ale zatiaľ sme takého nenašli.“
Keď don Vigano navštívil Východný Timor v roku 1988, spýtal sa pána Jozefa, kedy bol naposledy doma. Jozef odpovedal. „Nikdy.“ Don Vigano dodal: „Tak to ja vám v nebi budem len čistiť topánky.“
Blahoslavený Artemide Zatti
Dobrý samaritán
(1880 – 1951)
Artemide Zatti sa narodil 12. októbra 1880 v Borette neďaleko Reggio Emilia v Taliansku. Jeho rodičia boli roľníci.
V roku 1888 zomrel Don Bosco. Rok nato začal deväťročný Artemide Zatti pracovať. Ešte netušil, kto je to don Bosco, hoci neskôr ho v Argentíne nazvali donom Boscom chudobných. Artemide vstával ráno o tretej, zjedol trochu polenty, aby sa celkom prebudil a šiel na pole. Až do šestnástich rokov bol z neho paholok, ktorý od svitu do mrku pracoval. Mal podlhovastú vychudnutú tvár a v očiach strach, že skončí ako toľkí nádenníci, ktorých v dvadsiatke skolila pelagra alebo malária.
Doma začul, že otec a matka plánujú odísť do Ameriky. V argentínskom Bahía Blanca mali totiž strýka, ktorý im napísal, že usilovný človek sa v Južnej Amerike môže uchytiť. V Taliansku mal vtedy nádenník úbohé možnosti. Panovala roľnícka kríza, nezamestnanosť, veľkostatkárstvo a bieda, ktorá poľných robotníkov kosila ako pšenicu.
V roku 1897, keď mal Artemide sedemnásť rokov, Zattiovci odcestovali. Bahía Blanca aj celá Argentína sa hemžila talianskymi emigrantmi, ktorí mlčky tvrdo pracovali. Aj Artemide si našiel prácu pri výrobe tehál.
V meste žilo veľa antiklerikálov, ale Zattiovci chodili do kostola každú nedeľu. Jeho správu mali na starosti saleziáni dona Bosca, ktorí prišli do Argentíny ako misionári pred 22 rokmi. Artemide pomáhal správcovi fary Carlovi Cavallimu, ktorý mu ponúkol životopis dona Bosca. Artemide ho prečítal jedným dychom. V hlave mu skrsol nápad: „Čo keby som sa aj ja stal saleziánom?“ Mal už devätnásť rokov, porozprával sa teda o tom so svojím otcom. Tento dobrý človek pokrčil plecami a povedal: „Si dospelý a o svojom živote môžeš rozhodovať sám, ale dobre si to rozmysli, pretože ak sa dáš na túto cestu, musíš vydržať až do konca.“
Artemide vstúpil k saleziánom v Bernale neďaleko Buenos Aires. Mal dvadsaťdva rokov, keď sa ho postupne začal zmocňovať dotieravý kašeľ a pravidelne v podvečer sa objavila horúčka. Lekár pri prehliadke zistil, že jeho pľúca napadla tuberkulóza. Navrhol predstaveným, aby ho poslali do niektorého domu v Andách. Ak ho chceli zachrániť, musel ísť na miesta, kde je vzduch bohatý na kyslík. Predstavení súhlasili.
Prvých šesťsto kilometrov musel Zatti prekonať na tvrdom sedadle tretej triedy. Do svojho domu a na saleziánsku faru prišiel krajne vyčerpaný. Don Carlo okamžite napísal predstaveným a o niekoľko dní upovedomil rodičov: „Artemide nepôjde do Ánd, ale do saleziánskeho domu vo Viedme. Tam je dobrý vzduch a výborný lekár. Ten ho vylieči.“ A Artemidovi povedal: „Len čo sa na to budeš cítiť, môžeš cestovať. Tu máš peniaze na cestu.“
Vo Viedme bolo jediné saleziánske dielo s nemocnicou a lekárňou, ktoré misionári postavili pred štrnástimi rokmi. V marci 1902 tam Artemide prišiel a napísal svojej matke: „S veľkou radosťou som sa tu stretol s mojimi drahými bratmi saleziánmi. Čo sa týka zdravia, prehliadol ma páter Garrone a uistil ma, že o mesiac budem vyliečený.“ V skutočnosti to trvalo dva roky.
V roku 1908 Artemide ako dvadsaťosemročný zložil doživotné sľuby a stal sa saleziánom navždy. Radil sa s predstavenými a rozhodol sa zanechať štúdium teológie a ostať pomáhať donovi Garronemu, ktorý bol lekárom a lekárnikom v jednej osobe.
8. januára 1911 však don Garrone zomrel. Artemide sa tak z večera do rána stal zodpovedným za Lekáreň svätého Františka a za Nemocnicu svätého Jozefa. Aby všetko bolo v poriadku pred zákonom, predstavený prijal vyštudovaného lekára, ktorý inštitúciu zastupoval pred úradmi. V skutočnosti však liečil Artemide Zatti so svojimi skromnými poznatkami, ale s veľkou láskou ku všetkým chorým.
V roku 1913 sa naplnili Artemidove túžby. Položili základný kameň novej nemocnice. Najťažšie bolo zohnať potrebné peniaze, pretože v nemocnici a v lekárni platilo rovnaké účtovanie: jedni platili, druhí nie. Keď bolo zle, Zatti si sadol na bicykel, položil si na hlavu klobúk a išiel prosiť o almužnu. Klopal na dvere tých niekoľkých bohatých domov. „Don Pedro, mohli by ste požičať päťtisíc pesos Pánu Bohu?“ opýtal sa. „Pánu Bohu?“ nechápal boháč. „Áno, don Pedro. Pán Ježiš povedal, že to, čo urobíme chudobným, urobíme jemu. To je dobrý obchod, požičať Pánu Bohu.“
Národná banka Argentíny otvorila vo Viedme svoju filiálku. Zattimu pridelili číslo bežného účtu 226. Artemide minul, čo mal na knižke, a aj to, čo nemal. Banka si ho dala zavolať. Okamžite mal zaplatiť vysokú sumu, ináč hrozilo, že na nemocnicu dajú hypotéku. Zatti stál pred riaditeľom ako vyjavený. Plakal, prosil a nevedel, čo robiť. Peniaze nemal. Zato mal hromadu ďalších dlhov. Niekto z banky zatelefonoval biskupovi Esandimu. Biskup zahundral a povedal, že sa už dajako postará. Zavolal si vikára: „Telefonujú mi z banky. Je tam Zatti a plače, že nemá čím zaplatiť veľkú nepokrytú sumu. Stále rovnaký! Máte niečo v pokladni?“ – „Sú tam peniaze na tlač nového čísla diecéznych novín.“ – „Zanes ich rýchlo riaditeľovi banky a zachráň toho chudáka!“ Utrápený Artemide Zatti musel pripustiť, že banky „nepožičiavajú Pánu Bohu nič“. S peniazmi iba obchodujú a dosť. Ale ako zarytý kresťan to uzavrel slovami: „Ale mýlia sa oni, nie ja.“ A pokračoval ďalej.
Do nemocnice raz prišiel akýsi úbožiak v handrách. Liečili ho a on sa uzdravil. Nemal však v čom odísť domov. Zatti navštívil jednu rodinu a spustil: „Nemáte jedny šaty, čo by ste požičali Pánu Bohu?“ Vytiahli pomerne ošúchaný oblek, na čo Artemide zareagoval: „Krajší nemáte? Pánovi musíme predsa dať to najlepšie, čo máme.“
Inokedy zase prišiel špinavý a krívajúci Indián. Zatti zavolal ošetrovateľku: „Sestrička, pripravte posteľ pre Pána Ježiša.“ Keď došiel hladný a otrhaný chlapec, opýtal sa sestry: „Máte teplú polievku a jedny šaty pre desaťročného Ježiška?“
Oproti nemocnici otvorili oficiálnu lekáreň, kde pracoval diplomovaný lekárnik, a podľa zákona sa tá nemocničná mala zatvoriť. Ale Zatti vedel, že v novej lekárni budú musieť platiť všetci a chudobní nebudú mať lieky. Dohodol sa teda s predstavenými a celé dni a noci trávil nad učebnicami z farmácie. Potom sa pobral do La Platy, aby urobil potrebné skúšky. Domov sa vrátil s diplomom a nemocničná lekáreň mohla pokojne pokračovať v službe chudobným. Keď mu hovorili, aby viedol podvojné účtovanie, zavše odvetil: „Veď ja ho už vediem. Do pravého vrecka dávam peniaze, čo dostávam, a do ľavého účty, ktoré treba zaplatiť. Podvojné účtovanie je niečo iné?“
19. júla 1950 sa pokazil vodojem. Artemide Zatti, vtedy už 70-ročný, sa vyškriabal po dlhom rebríku, aby ho opravil. Zhodou okolností ešte aj pršalo. Noha sa mu pošmykla, rebrík stratil rovnováhu a on spadol. Náraz bol taký silný, že Artemide si poranil hlavu a doudieral celé telo. Pokúsil sa povedať, že to nič nie je, ale dobre vedel, že to nie je pravda.
Raz ho ktosi prekvapil, keď ticho plakal. Rýchlo si utrel slzy a tváril sa, že je to jeho vina. „Máte bolesti?“ pýtali sa ho. Artemide odvetil: „Nejde o to. Ale vidím, že som už staré zbytočné železo.“ Poprosil o pomazanie chorých a obnovil si krstné i rehoľné sľuby. Keď sa ho opýtali, ako sa má, ako mu to ide, dostali zvláštnu odpoveď: „Dohora.“ A Artemid sa pritom pozrel smerom k nebu.
15. marca 1951 odišiel k Pánovi, ktorému život nepožičal, ale daroval.