Čas uteká, ani človek nevie, a polovica misie je už za nami. Ale našťastie, stále sme tu, stále v Keni a ešte rovnaký počet mesiacov nás čaká pred nami…
Odkedy sa naše brány v januári opäť otvorili, ani jeden deň sa nepodobal na ten predošlý. Malo to prebiehať pokojne: chalani sa po prázdninách vrátia na pár dní k nám, a potom budú presunutí do Kuwindy, aby pokračovali v celkovom procese, urobí sa nové rescue (nábor), na celý mesiac prídu aj prenovici na prax… jednoduché. Ale ako sa vraví: „Človek mieni, Pán Boh mení.” Chlapci sa po prázdninách vrátili do nášho centra, avšak kvôli novým nariadeniam a predpisom v celej krajine sa otvorenie školy v Kuwinde odkladalo a komplikovalo. Tým sa všetky naše plány posúvali a človek prežíval každý deň o to intenzívnejšie, pretože naozaj netušil, čo prinesie zajtrajšok. Chválabohu, škola sa nakoniec otvorila a my sme v našom centre mohli privítať novú skupinu chlapcov z ulice, a celý proces začal odznova.
Okrem toho sa v našom osobnom dobrovoľníckom živote udiali ďalšie veci. Išlo hlavne o dátum expirácie našich turistických víz, ktoré nariaďovali, že po pol roku musíme opustiť krajinu, čo sme teda aj urobili. S pomocou saleziánov sme sa dostali do Tanzánie do ďalšieho saleziánskeho centra, kde sme strávili takmer týždeň, kým naše víza mohli byť opäť obnovené, a my sme sa mohli vrátiť legálne do Kene. Tento čas sme vnímali ako našu malú dovolenku, pretože sme mali viac času pre seba, oddychovali sme, spoznávali nové miesto, osobnú modlitbu a videli sme Kilimandžáro relatívne zblízka.
No a teraz sme už naspäť. Keňa opäť nesklamala. Aj tento týždeň máme nové skúsenosti, keďže do nášho centra prišla návšteva, okolo 80 ľudí, ktorí tu budú spať, preto boli naši chalani presunutí do Kuwindy, kam chodíme každý deň. Pokračujeme s nimi v našom malom vyučovaní a spoločne trávime čas. Už len očakávame, čo prinesie ďalší týždeň.
Patrícia: Pre mňa bol odchod predošlej skupiny do Kuwindy významný, pretože je to prvá skupina, ktorú som videla prísť, videla som ich premenu a videla som, ako pokračujú ďalej do školy. Boli to chalani, s ktorými som rástla aj ja a získavala nové skúsenosti. Vnímam, že pri novej skupine už na niektoré situácie reagujem inak, niektoré veci sa snažím zlepšiť a niektoré už neberiem tak vážne. Takisto som rada, že sme mohli vidieť novú krajinu Afriky, spoznať odlišnosti, ochutnať nové druhy jedál a trochu načerpať sily.
Samuel: Posledné obdobie je rýchle a nepredvídateľné. Zažili sme toho viac, a myslím, že ešte zažijeme. Skúsil som aj súťaž v BJJ (brazílskom jiu-jitsu), kde som sa so šťastím umiestnil na treťom mieste. Privítali sme nových chalanov v našom centre. Mnohí pri home tracingu (návšteve rodín) ostali doma, alebo niektorí utiekli z centra. Často to boli moji obľúbenci, čo človeka občas zamrzí, ale ostávajú v mojom srdci a modlím sa za nich.
Cesta do Tanzánie by mohla byť aj na samostatný blog, pretože to, čo sme zažili pri prechode hraníc, bolo adrenalínové, takže vám ponúknem aspoň kúsok z tohto zážitku. Politika sa zmenila a s ňou aj mnohé zákony, vrátane tých, ktoré sa týkajú víz. Preto sme na hranici nevedeli, čo a ako bude. Po príchode na hranice sa nám najprv snažili vnútiť očkovania, ktoré sme už absolvovali, potom vystavenie očkovacieho preukazu, ktorý sme si však nedoniesli. Našťastie salezián na telefóne zafungoval a posunuli sme sa ďalej. Po tomto sme sa zastavili u hraničných policajtov. Tam začala ozajstná sranda. V prvom rade nás nechceli pustiť, dôvody prečo, sme veľmi nepochopili. Skúsili sme opäť saleziána na telefóne… nepomohlo. Poprosili sme šoféra, či by niečo neskúsil dohodnúť, možno sa miestni dohodnú ľahšie. Kto pozná trošku Keňu, vie, že mnohé veci sa dajú vyriešiť „prepitným“ v pase. No prvá suma bola cez náš budget. Po krátkom rozhovore s naším nariadením otcom sme vyskúšali fintu: „Tak nič, ideme naspäť do Nairobi a tam vyriešime problémy s vízami.“ Na oplátku nás skúsili vystrašiť väzbou. Nakoniec som uvoľnil atmosféru a porozprávali sme s policajtami, klasicky kto sme, čo tu robíme a tak ďalej. Nakoniec sme sa dohodli na cene a pustili nás smerom do Tanzánie. Samozrejme s varovaním, že nás do Kene naspäť nepustia. Predbehnem trošku. Už sme naspäť pár týždňov. Nás sa len tak nezbavíte!
Samozrejme, príhod je veľa a už teraz sa na nich smejeme. No máme aj ťažkosti, ktoré ako manželia môžeme spoločne prekonávať a modlitby, ktoré môžeme obetovať za našich blízkych aj za samotné misie. Láska je najsilnejšou silou na tejto zemi a odpustenie spolu s prijatím tou najkrajšou zmenou v srdci človeka. Dnes som mal túžbu ísť opäť na súťaž, ale drobné zranenie kolena mi to nedovolí, no aspoň to môžem obetovať za nejaký dobrý úmysel. Ideme ďalej s úsmevom, nádejou a radosťou v srdci. Milovať, milovať, milovať a slúžiť!
