(Žiar, 13. februára 2019) – Prvý celý deň rokovania Provinciálnej kapituly saleziánov patril hodnoteniu stavu provincie. Tradičná správa provinciála nebola len suchým konštatovaním faktov, ale aj úsilím o interpretáciu. Delegáti kapituly predložili aj svoje prvé postrehy a otázky.
Ešte pred tým, než na začiatku prvého pracovného bloku o 9:00 provinciál don Jozef Ižold prečítal zo Stanov článok o provinciálnej kapitule a následne ju oficiálne otvoril, dostali delegáti všetky potrebné materiály k rokovaniu. Tentokrát nie papierovo, ale elektronicky, na USB kľúčoch so saleziánskym logom a nápisom PK 2019. Prvými hlasovaniami potom delegáti schválili rokovací poriadok a program rokovania tejto prvej časti PK 2019.
Celé dopoludnie i popoludnie prvého pracovného dňa PK bolo venované počúvaniu a diskusii ku správe o stave provincie. „Zmyslom správy je celkový pohľad, vidieť celok. Najhlavnejšou a súčasne najťažšou úlohou kapituly je určiť hlavné línie do budúcna. Nie sme konfederácia autonómnych provincií. Sme súčasťou jednej Kongregácie, ktorá kráča dejinami. Preto témy, ktoré prichádzajú z Ríma nás tiež orientujú. Teda ako by sme dnes mali byť viac prorockí? Naša úloha je hľadať, čo Boh hovorí,“ objasnil provinciál význam tých niekoľkých hodín, ktoré zhromaždenie PK 2019 správe venovalo.
Správa o stave provincie sa skladá z niekoľkých častí a záverečnej, nie krátkej, interpretácie.
Úplne na úvod provinciál predstavil niektoré základné fakty za ostatné tri roky, od predošlej PK, najmä štatistiky ale aj niektoré významné personálne zmeny a udalosti. K 31. decembru 2018 má slovenská provincia saleziánov 196 spolubratov (v roku 2015 to bolo 214), ktorí pôsobia v 25 domoch. Za ostatné tri roky slovenskí saleziáni obnovili svoju prítomnosť v Rožňave, ukončili ju v Topoľčanoch a Šaštíne; v roku 2016 sa konali na Slovensku Medzinárodné saleziánske športové hry PGSI, v tom istom roku Svätý Otec navštívil katolícku komunitu v Azerbajdžane, ktorú pastoračne spravujú slovenskí saleziáni, a rovnako v tom roku navštívil Slovensko hlavný predstavený saleziánov don Ángel Fernández Artime. V roku 2017 sa konalo blahorečenie mučeníka Titusa Zemana. V minulom roku prebehla mimoriadna vizitácia provincie, a v Baku bol don Vladimír Fekete vysvätený za biskupa Apoštolskej prefektúry Azerbajdžanu.
Druhou veľkou časťou správy bola prezentácia stavu v jednotlivých sektoroch (formácia, pastorácia mládeže, misie, spoločenská komunikácia, saleziánska rodina, ekonomika). Z poverenia provinciála prezentovali správu jednotliví zodpovední delegáti, pričom najprv vždy predstavili línie doterajšieho uvažovania v sektore, potom fakty, štatistiky, štruktúru sektora a udalosti, a napokon svoju interpretáciu situácie. Po každom predstavení správy z každého sektora mali delegáti možnosť klásť vyjasňujúce otázky.V ďalšom bode provinciál v krátkosti urobil odpočet plnenia dvoch uznesení a siedmich odporúčaní z predošlej PK 2015-16.
Ešte pred obedom sa delegáti v štyroch skupinách venovali prvým dojmom a otázkam k predstaveným častiam správy o stave provincie. Na zozbierané otázky odpovedali v diskusii v prvom popoludňajšom bloku provinciál a delegáti. Rezonovali najmä témy o situácii povolaní, o viacerých možných dôvodoch odchodov spolubratov z rehole, o situácii vydavateľstva, či o situácii v pastorácii Rómov.
Po prestávke sa napokon delegáti započúvali do záverečnej interpretácie situácie v podaní samotného provinciála.
„Pokúsim sa urobiť duchovný pohľad na našu provinciu,“ uviedol don Ižold svoj príhovor. Rozhodol sa zo svojej strany hovoriť o oblastiach „nášho života, ktoré považujem za tie najpodstatnejšie“. Provinciál predstavil uhol pohľadu, ako chce čítať situáciu – „ako dejiny spásy, kde rozhodujúcim faktorom prosperity, alebo nešťastia nebola ľudská šikovnosť, ale vernosť, alebo nevernosť Bohu“. Upozornil tiež, že hoci sa od PK čakajú riešenia na problémy, nebude to stačiť. „V snahe o obnovu je v hre skôr naša vernosť Bohu, sila našej viery v Božiu moc.“
V druhom bode svojej úvahy sa don Ižold zameral na výzvy dnešnej doby, osobitne prihliadol na „kontext našej doby“, poslúžil si pri tom aj myšlienkami svetových sociológov, aby napokon ponúkol interpretáciu kontextu v skratke: „Pohľad na Boha sa vytratil, človek je postavený do stredu (antopocentrizmus), ale pohľad na neho sa stal pesimistický (nepolepšiteľný egoista, na ktorého treba nájsť správne zákony), príroda je len materiálom, nemá symbolickú hodnotu. Veľká spoločnosť sa zriekla viery v Boha a úlohy vychovávať (človeka).“
Od zamyslenia sa nad výzvami, resp. kontextom doby, prešiel provinciál v treťom bode svojej interpretácie k pomenovaniu poslania evanjelizovať a vychovávať. Rozvinul najmä rozmer zasvätenia. „Pred nami je úloha čeliť týmto výzvam doby. Pápež nás vo všetkých svojich dokumentoch vyzýva k radosti. Radosť je našim poslaním. Cestou je milosrdenstvo, znížiť sa. Tiež vyjsť von a zapájať rodiny.Vychováva aj evanjelizuje výchovné prostredie, nie jednotlivec. Toto je to prorocké dielo.“ Rozprávajúc ďalej o význame rehoľných sľubov, ale aj o hriešnosti, zdôraznil: „Rehoľný život má kričať a prebudiť svet hlavne svedectvom radostného, šťastného života. Sľuby nám pomáhajú zostať v základe chudobnými a tým otvorenými pre prijatie Božích darov. Rehole vždy rátajú s hriešnosťou a slabosťou človeka, preto sú aj školami spirituality, očisťovania, cesty k plnosti lásky.“
Keď ďalej uvažoval o tom, ako sa môže zredukovať zasvätenie sa Bohu, vysvetlil: „Nám saleziánom hrozí, že zmysluplnosť nášho života budeme merať len výsledkami našej činnosti. Ovocie zasvätenia, podobne ako ovocie Ježišovho kríža, nie je bezprostredne vyčísliteľné. Láska nekalkuluje. Mučeník dáva život pre Krista a neráta, koľkým tým pomôže. Bratia vo väzení prežívali svoje zasvätenie naplno.“ A k tomu citoval sociológa Zygmunda Baumana, ktorý hovorí o tom, ako ľahko sme prešli od uctievania mučeníka k hrdinovi a dnes k celebrite.
Pre saleziánov je popri zasvätení typické, od dona Bosca, intenzívne venovanie sa posvätenej práci. Provinciál dal pri tomto bode dôraz na saleziánsku schopnosť pracovať v spojení s Bohom. „Byť kontemplatívnym v činnosti nie je vôbec jednoduché, ani samozrejmé. Okrem toho očakávania ľudí sú veľké a nároky budú narastať, aj pri dobrej vôli nás to môže rozbiť. Pán Ježiš nepochodil všetky dediny, kam ho volali. Práca, ktorá vychádza zo spojenia s Bohom vedie k tvorivosti, neúnavnosti, horlivosti a k spolupráci s druhými.“
Vo štvrtom bode svojej záverečnej interpretácie sa don Jozef Ižold zameral na hĺbku života a formáciu. Venoval sa možnostiam obnovy života, podčiarkol potrebu, aby formácia prenikala do srdca. A spýtal sa, „čo spôsobí naozajstnú premenu srdca“. Pripomenul spolubratom, že od roku 2010 provincia dávala na každý rok len jednu animačnú tému. „Pomohlo to? Dúfam, že trochu áno.“ No potom konštatoval, že rýchle, revolučné zmeny, vždy spôsobili viac škody než osohu. K tomu pripojil citáciu textu kardinála Ratzingera z roku 1969, kde hovorí o budúcej Cirkvi ako o maličkom stáde. Napokon vyzdvihol úsilie o hlboký život u mnohých spolubratov. „S potešením môžeme vidieť, že u mnohých bratov je úprimná snaha o prehĺbenie duchovného života, nevzdávame sa snahy budovať naozaj bratské komunity a chceme sa otvárať potrebám mladých. Máme mnohých svätých bratov, ktorí verne prežívajú svoje povolanie aj uprostred bojov. To je pravé bohatstvo provincie, za ktoré treba chváliť Pána.“
V poslednom bode svojej interpretácie sa provinciál venoval téme spoločenstva. „Teoreticky všetci súhlasíme s dôležitosťou budovať spoločenstvo, ale v realite to nie je vôbec ľahké. My sme normálni ľudia. Aj v našich komunitách konštatujeme existujúce napätia medzi bratmi, bloky v komunikácii, ťažkosť odpustiť. Mnohých Pán pritiahol práve prostredníctvom príťažlivosti rodinného ducha komunity, hlbším zdieľaním vzťahov a spoločným apoštolátom. (…) Vybudovať rehoľnú komunitu nedokáže človek, môže to urobiť len zázrak milosrdenstva a konkrétne skutky, ktoré z neho plynú /skutky duchovného a telesného milosrdenstva/.“Upozornil tiež na nebezpečie, keď sa bije vysoký ideál so skutočnou realitou. „Našim ideálom nie je raj na zemi – dokonalé komunity a všetci ľudia nás majú radi, všetci žijú v usporiadaných manželstvách a chodia do kostola. Našim ideálom je stávať sa stále viac znamením a nositeľmi Božej lásky v zranenom a hriešnom svete.“
V úplnom závere, odvolajúc sa na dona Bosca, pozval provinciál svojich spolubratov mať „prezieravý pohľad dopredu, zmysel pre realitu, vedieť si dobre naplánovať a zorganizovať prácu. Súčasne však máme pestovať láskavosť, trpezlivosť so sebou i s druhými, pokoru a milosrdenstvo.“
Večer prvého pracovného dňa Provinciálnej kapituly mali delegáti spoločnú adoráciu.
rhsdb
