Majú z nás väčší strach než my z nich, ale ľudský prístup otvára srdcia (kompletný rozhovor)

(Bratislava 9. marca 2016) – V najnovšom vydaní časopisu Don Bosco dnes na mesiace marec-apríl bol uverejnený skrátený rozhovor s kňazom saleziánom, ktorý už 15 rokov pôsobí v Azerbajdžane v Baku, na misii s jediným katolíckym kostolom v krajine. Prinášame kompletný neskrátený rozhovor so Štefanom Kormančíkom – aj o vzťahoch s moslimami, o utečencoch, o priateľstve i strachu, v krajine s 95- percentnou moslimskou populáciou. Rozhovor pripravil Rastislav Hamráček SDB.

Štefan Kormančík je salezián, má 47 rokov. Pochádza zo Spišských Tomášoviec, v roku 1995 bol vysvätený za kňaza. Takmer tretinu svojho doterajšieho života –15 rokov – prežil ako misionár v Azerbajdžane. V krajine, ktorá má 9,4 milióna obyvateľov, je 95 % moslimov. Slovenskí saleziáni tam spravujú v hlavnom meste Baku katolícku misiu s jediným katolíckym kostolom v štáte. Rozprávali sme sa s ním o vzťahoch s moslimami, o utečencoch, o priateľstve i strachu.

 

Štefan, začnime priamo s tým aké sú tvoje osobné skúsenosti s moslimami?

Moslimovia, to je obrovský pojem a aj v jednej krajine je veľa rôznych úrovní, čo sa chápe pod týmto slovom. V Azerbajdžane sa často zamieňa výraz Azerbajdžanec a moslim. Napríklad keď ma niekto z miestnych chce pochváliť, že už som ako Azerbajdžanec, veľmi často sa zmýli a úprimne povie, že som ako moslim. Ale nemyslí sa tým viera. Myslí sa tým človek, ktorý žije v Azerbajdžane po azerbajdžansky. No pokiaľ ide o vieru, Azerbajdžan je šiitský, čo je také výnimočné, lebo len dve moslimské krajiny sú väčšinovo šiitské, a to Irán a Azerbajdžan. Azerbajdžan má za sebou históriu, keď patril k cárskemu Rusku, keď bol asi 60 rokov súčasťou Sovietskeho zväzu. Momentálne sa teda ich vlastná patričnosť k islamu len hľadá po tých dlhých rokoch ateizácie.

Mali tamojší moslimovia za sovietskych čias problémy?

Mali problém ako každé iné náboženstvo. Najväčšie a také najkrajšie mešity komunisti zbúrali, akákoľvek náboženská výchova a slávenie náboženských sviatkov bolo zakázané a boli prenasledovaní tak isto ako kresťania.

Po tvojej pätnásťročnej skúsenosti, aký je islam v Azerbajdžane?

Je veľmi tolerantný. Prekvapilo ma, že keď sa ľudia dozvedia, že som katolícky kňaz, pýtajú sa, aké sviatky sú hlavné, ako ich slávime, a často sa pýtajú s takým veľkým záujmom, lebo pre nich je najväčšou vecou pri slávení nejakého sviatku hostina. Obyčajne každý sviatok má svoje vlastné jedlá, ktoré by sa mali jesť. Takže oni neslávia svoje sviatky tak, že navštívia mešitu, ale skôr že majú nejakú hostinu, obrad, a tým je to oslávené. V ich predstave sláviť sviatok znamená nejaká špeciálna strava. A to sa aj nás často pýtajú, čo by sa malo jesť na Vianoce, čo sa je a pije na Veľkú noc, ako, kedy. Veľmi radi sa na tom aj zúčastnia.

Ty si bol na  nejakých ich sviatkoch?

Hej.

Aj súkromne alebo len na oficiálnej úrovni štátnych úradov?

Bol som niekoľkokrát oficiálne, keď zo štátu volajú alebo keď šejk pozýva, ale bol som aj len tak súkromne, obyčajní priatelia nás pozvali k nim domov na oslavu. Napríklad sviatok kurban-bayram, ktorý sa slávi práve tým, že sa obetuje v mešite baran, potom sa to mäso rozdelí pre chudobných a má sa spraviť hostina, kde sa to mäsom zje. To je zavŕšenie tej slávnosti. Na tom som sa zúčastnil veľakrát.

Katolícky kňaz v moslimskej krajine po toľkých rokoch…Máš priateľov moslimov?

Hej, veľa. Keď som prišiel do Azerbajdžanu, naša katolícka farnosť mala 20 ľudí, ktorí prišli v nedeľu na svätú omšu a potom sme mali šesť dní voľno. Takže som vlastne nemal čo robiť. Učil som sa jazyk a hľadal nejaké aktivity. Vtedy som sa dopočul, že nejaký človek robí tábory pre utečencov, išiel som teda za ním, že pred tým na Slovensku som sa venoval mládeži, robili sme tábory a že som voľný, nemám čo robiť. Veľmi sme sa skamarátili. Nebol to katolík. Boli sme veľmi dobrí kamaráti, ale už je mŕtvy. Pripravili sme spolu mnoho táborov, spoločných aktivít pre deti. Bol to veľmi vzácny človek a mnohí jeho kamaráti sa stali mojimi kamarátmi.

Prejdime trochu k inej téme. Prichádzajú do Azerbajdžanu nejakí utečenci?

Veľmi málo. Je to asi polohou Azerbajdžanu a tým, že na všetkých jeho hraniciach je vojnový konflikt. Pre utečencov nie je teda ľahké prejsť cez hranice. Zo severu je to hranica s Ruskom,
konkrétne je tam Dagestan, ktorý susedí s regiónom Čečenska, zo západu zase hranica s Arménskom, s ktorým je Azerbajdžan stále vo vojnovom stave, každý mesiac sú tam mŕtvi, a na juhu je to Irán, čo je strážená hranica. Ak sú nejakí utečenci, väčšinou sú z Iránu.

To znamená, že majú nejakú skúsenosť so starosťou o utečencov, prijímajú ich…

Nie sú to také počty, aby to bolo nejako viditeľné, skôr my v Cirkvi sa s tým stretávame, lebo mnohí utečenci prídu k nám požiadať o pomoc, najmä preto, lebo si myslia, že my im môžeme pomôcť dostať sa ďalej. Azerbajdžan nie je krajina, kde by chceli ostať, chcú ísť ďalej. Napríklad pred niekoľkými rokmi Kanada otvorila svoju migračnú politiku voči Iráncom a prakticky všetci, ktorých som poznal z Iránu, sú už v Kanade.

Samotná katolícka komunita v Azerbajdžane je maličká – uprostred dominantnej moslimskej spoločnosti. Sú nejakí katolíci aj spomedzi domácich či len zahraniční?

Katolíci v Azerbajdžane tvoria tri skupiny. Prvou sú cudzinci, ktorí pracujú v Azerbajdžane. To je celý svet – Filipíny, Afrika, Južná Amerika, Európa. Potom je tam skupina katolíkov, ktorí sú potomkovia Poliakov. Azerbajdžan už za cárskeho Ruska bol miestom, kam vysielali Poliakov, ktorí neboli pohodlní pre cárske Rusko a potom aj pre Sovietsky zväz. Takže je tam dosť staré dvestoročné osídlenie Poliakov, ktorí ostali katolíkmi, ale mnohí z nich už ten poľský jazyk stratili, nerozprávajú po poľsky, ale po rusky, no sú katolíci. A potom tam je veľmi malá skupina Azerbajdžancov, hovoriacich azerbajdžansky, ktorí prijali kresťanstvo. Asi 20 ľudí.

Ako teda moslimovia, ktorí sú dominantná väčšina, vnímajú, že majú medzi sebou katolíkov? Spomínal si, že je tam tolerancia. Ako sa to prejavuje?

Tiež to závisí od toho, ktorú skupinu myslíme, ale väčšina ľudí, aspoň ja mám taký dojem, sú radi, chápu to ako takú svetovosť svojej krajiny, že majú zastúpenie z každého: Židov tu máme, kresťanov tu máme, pravoslávnych aj katolíkov. Zdá sa mi, že keby tam neboli prítomní katolíci, chýbalo by im to, že u nich nie je niečo z toho, čo je vo svete.

Toto sa potom prejaví aj vo vnímaní toho, že je majú katolícky kostol, židovskú synagógu...

Presne tak. Keď sme stavali kostol, tak finančne podporil stavbu kostola aj šejk Allahshükür Pashazade dal peniaze, plus aj niektorí obyčajní ľudia, tiež miestni podnikatelia podporili stavbu, lebo ich to tešilo, že bude katolícky kostol u nich.

A majú voči tomu nejaký vzťah, že občas aj prídu, alebo len vedia o tom, že je to tam?

Hej prídu.

Ako zvedavci? Návštevníci?

Prídu. Dokonca sme museli spraviť aj takú službu v kostole, že je tam stále niekto, kto dá informáciu, lebo sa prídu väčšina len spýtať: ako sa slúži u vás, čo znamená váš kostol, aké modlitby sa modlíte... Malá skupina je aj tých, čo sa zaujímajú o kresťanstvo ako o takú možnosť, žeby ho aj prijali, ale tých je málo. Väčšina prosto necíti potrebu prijať kresťanstvo, len by chceli o ňom niečo viac vedieť. Tak ako aj my o moslimoch chceme viac vedieť, tak aj oni. Plus často, keď je ramadán alebo dni pôstu a modlitieb, prídu sa pomodliť k nám. Považujú to za to isté.

V tom zmysle, že je to posvätné miesto?

Je to posvätné miesto určené na stretnutie s Bohom. Ale nemodlia sa – samozrejme – tie svoje oficiálne modlitby. Len tak svojimi slovami. Lebo tie oficiálne modlitby, to je trošku komplikované. Podľa niektorých traktátov i niektorých islamistov, kde sa mohamedán pomodli tú oficiálnu modlitbu, to miesto sa stáva mešitou. Na základe toho, napríklad, saladin ani nevošiel v Jeruzaleme do chrámu, do Chrámu Božieho hrobu, aby sa to nestalo mešitou, ani sa tam nepomodlil. Takže niektorí naši bratia u nás v Baku uvažujú, či púšťať moslimov modliť sa do kostola, či potom niekto nebude v budúcnosti trvať na tom, že to už nie je kostol, ale mešita. Ale sami Azerbajdžanci také ambície nemajú. Azerbajdžanca nikdy nenapadne presadzovať, že niečo je mešita. Brať niekomu jeho miesto, kde on sa klania Bohu.

Islam predstavujú šiiti a suniti, Azerbajdžan je väčšinou šiitský. Vnímate tam aj nejaké prvky radikálnych skupín?

V Azerbajdžane je aj 20 % sunitov. O Azerbajdžan je naozaj veľký záujem. Prichádzajú moslimskí misionári z Iránu, Turecka, Ruska, Čečenska. Niektorí, najmä tí z Čečenska, sa veľmi usilujú dostať medzi mladých, organizujú krúžky po bytoch, majú rôzne názory. Napríklad jeden človek, čo k nám chodí do školy, hovoril, že jeho syn, ktorý začal navštevovať takéto skupinky, ktoré viedli ľudia z Čečenska, ho doma varoval – svojho otca, že keď nezmení svoj spôsob, ako prežíva svoju vieru, že ho asi budú musieť zabiť. Štát si uvedomuje, že tieto radikálne skupiny sú nebezpečné a bojuje proti nim. Sú nebezpečenstvom aj pre moslimov, nie iba pre kresťanov.

Čiže oni sami si to uvedomujú…

Bol tam aj prijatý zákon, že náboženské obrady sa môžu vykonávať len v miestnostiach určených na náboženské obrady. To je práve na boj s týmito extrémistami, ich skupinami, či už z Iránu, Čečenska, alebo odinakiaľ. Keď sa nájde taká skupina, hneď sú stíhaní.

Keď sa vrátime k tolerancii v Azerbajdžane, do akej miery to je len v oficiálnych kruhoch a nakoľko je to súčasť charakteru bežných ľudí?

Ja som tam pätnásť rokov a vidím, že to je to, čo majú v sebe. A štát sa proste rozhodol na tom vybudovať svoj imidž, lebo mnohí zo zahraničia sa tomu divili, keď tam prišli a videli za
jedným stolom pravoslávneho biskupa, katolíckych kňazov, predsedu židovskej obce, šejka. Predstavitelia Azerbajdžanu pochopili, že to je niečo, na čom by mohli postaviť svoj imidž.
Takže teraz to vyzerá ako niečo, čo riadi štát. Ale začalo sa to len vďaka tomu, že v tých ľuďoch to už bolo. Napríklad ľudia žijúci v jednom dome, bytovke spolu oslávia židovský sviatok paschy a potom spoločne oslávia kresťanský sviatok a tak isto si spoločne blahoželajú, keď je moslimský sviatok.

Čo potom pre teba znamená, keď ideš k moslimom sláviť ich sviatok, ako to ty prežívaš?

Prežívam to takto. Na teologickej úrovni sa dá zamotať, napríklad v koráne je napísané: Je prekliaty každý, kto vysloví, že Ježiš Kristus je Boží Syn. My však nemôžeme prijať iného proroka, my nečakáme iného, je iba Ježiš a koniec. Takže v teológii sa my s nimi nemôžeme nijako stretnúť. Ale po ľudskej stránke sme si blízki. Máme toho istého tvorcu, máme Boha, ktorý nás stvoril všetkých, všetci sme jeho deti a to cítiť. Ja by som to nazval tak, že pri stretnutí s nimi je menej teológie, ale viac ľudskosti, porozumenia. Keď som na návšteve niekde vysoko na Kaukaze v dedinke, sú tam takí istí ľudia ako u nás v Tomášovciach. Majú také isté starosti, ako vyžijú, či deti budú šťastné, zdravé, či sa z vojny vráti syn, či deti budú poslúchať, ako sa budú učiť a či bude úroda. Radosti a nádeje ich života sú také isté ako radosti a nádeje každého z nás tu v Európe. Boli sme na stretnutí a náš nuncius nás upozornil, že modliť sa s moslimami by sme nemali. Tiež je to také zaujímavé, či sa pomodliť s nimi, alebo nie. Teológovia majú rôzne názory, či ten moslimský boh je ten istý ako náš, pretože oni síce hovoria, že to je boh Abraháma, ale myslia pod tým niečo úplne iné. Takže dá sa to tak porozdeľovať, ale v tom konkrétnom živote sa to spája. Ježiš nás neprosil, aby sme súdili a škatuľkovali, on nás prosil, aby sme ich mali radi. A keď sa to robí, oni sú otvorení pre lásku. Často z nás majú väčší strach než my z nich, takže ten obyčajný ľudský prístup otvára srdcia.

Keď si hovoril o strachu, podľa teba v čom je to, že my z nich máme strach?

Máme z nich strach, lebo ich nepoznáme. Keď niečo nepoznám, tak sa bojím. Ľudia na severe Slovenska sa boja, ako tí na juhu môžu fungovať, keď po slovensky tak málo vedia. Tí, čo nikdy maďarské obyvateľstvo nestretli, z neho majú naozaj strach. Tí, čo s nimi žijú, sú v pohode a majú priateľský vzťah. Takisto tí, čo nepoznajú Rómov, boja sa ich. Napríklad u nás v dedine v Tomášovciach nemáme s nimi také ťažkosti, že by sme sa ich báli, máme také isté problémy ako s hocikým. Tak ako aj so Slovákmi máme ťažkosti, tak aj s Rómami. Nie je to tak, žeby tá národnosť priniesla viac problémov. Sú to obyčajné ľudské každodenné ťažkosti, ktoré máme aj vo vlastnej rodine. Takže sa ich bojíme, lebo ich nepoznáme. A to isté je aj z ich strany. Z ich strany je Európa porno, alkohol, drogy, násilie, oni z nás majú obrovský strach.

Majú obavy, že ste z Európy, z toho, čo ste vlastne priniesli?

Majú obavy a sú potrebné roky na to, aby sa to prelomilo. S takou úctou a pokorou si to musíme uvedomiť. Nie sme pre nich učitelia morálky. Máme za sebou – ako Európa – nejakú skúsenosť, ktorú oni vidia, že je pre nich veľmi pohoršujúca.

Ak je takýto pohľad na Európu, ako vnímajú Cirkev, katolíkov?

Tam v Azerbajdžane je to zvláštne, ale Katolícku cirkev nepoznali. Ja som sa niekde predstavil ako katolícky kňaz a vôbec nevedeli, o čo ide, nemali potuchy. Ešte mali obavy, lebo hlavný predstaviteľ Arménskej cirkvi si hovorí katolikos. Takže sa začali báť, že sme s nimi spojení, s Arménmi, pretože s nimi už dvadsať rokov vedú vojnu. Celé sa to zmenilo, keď tam v bol roku 2002 na návšteve Ján Pavol II. a ešte veľa rokov po tom sa spomínalo, že ja som katolícky kňaz ako Ján Pavol II., čo tu bol, ja k nemu patrím. A vtedy si vedeli zaradiť, kam patríme. Ale Katolícku cirkev poznali len zo španielskych seriálov, že tam vystupoval kňaz, a videli, že to nie je pravoslávny kňaz. Ale aj teraz je potrebné vysvetľovať, že som katolícky kňaz. Veľmi často ľudia nevedia, o čom rozprávam.

A vedia, kto je pápež František?

Hej, pápež – to vedia, treba vždy s pápežom začať, že ja patrím do jeho Cirkvi. Tak vtedy si to vedia tak zaradiť.

A má tam pápež František nejakú rezonanciu? Dostáva sa to tam, čo robí, aký je... nejako to tam ľudia reflektujú?

Ešte nie, to je tam príliš krátko. Ján Pavol II. bol tak vážený, lebo to bolo dlhé obdobie. Mnohé jeho činy tam prišli tak postupne. A zase sa k nim nedostanú všetky informácie.

Moslim vníma plynutie času inak ako my?

Využijem to, čo tam oni majú, že moslim a Azerbajdžanec sa rovná, takže pre moslimov v Azerbajdžane – pre Azerbajdžancov je osobný vzťah na prvom mieste. Človek sa môže ponáhľať, môže ho čakať prezident, ale keď stretne priateľa, tak to sa nedá prestať za dve minúty. To sa musí zastaviť, porozprávať. Jeden náš majster, čo u nás pracuje, hovorieva, že: poriadna práca sa začína z poriadneho čaju-pitia. Takže, keď chceš robiť aspoň 4 hodiny, toľko veľa naraz pracovať, tak jednu hodinu predtým by si mal popíjať čaj, tak mentálne sa na to prichystať. Čas tam plynie ináč. A potom je tam veľmi dôležitý vonkajšok. Človek môže stretnúť niekoho z chudobnej rodiny, ktorá žije na minime, ale je oblečený tak, že si myslíš, že to je nejaký brat prezidenta. Veľmi, veľmi aj keby si mali odtrhnúť od stravy, aj keby sa mali zadlžiť – to je veľmi dôležitá položka, dbať o seba, aby človek vyzeral pekne. Mne sa zdá, že v Európe to až tak nie je.

A existuje tam potom taká morálna dilema, že navonok je to pekné, ale keď ho potom spoznáš, zistíš, že aký ten človek je?

Hej, je to tak. Preto sú takí šokovaní Európou, lebo oni žijú tak, že aby navonok to bolo pekné, a čo je vo vnútri, to už nie je také dôležité, o to sa už ani tak nestarajú. Oni v tej svojej logike, keď sa pozrú na Európu, povedia, že keď navonok to vyzerá tak, že aké strašné to musí byť vnútri. Lebo pre nich je to vnútro úplne iné ako vonkajšok. Oni tú realitu chápu trošku ináč. Človek si musí uvedomiť, že pre nich je vonkajšok veľmi dôležitý, preto aj sám musí dbať o seba. Pretože aj takým nedbalým zovňajškom môže niekoho uraziť alebo znemožniť si s ním potom ďalší kontakt. Napríklad, kvôli tomu keď ja som bol farárom v Azerbajdžane, tak som začal chodiť v reverende. Ľudia čakali, že keď prídu na miesto, kde je Boží kult, že ich niekto stretne, kto patrí k tomu kultu, a že to bude navonok vidieť. Normálne som na nich videl, že keď som nebol oblečený ako kňaz, tak sa im ťažko komunikovalo na duchovné témy a nemysleli si, že skutočne som nejako autorizovaný niečo im o tom porozprávať. Úplne iné rozhovory aj vzťahy – s väčšou dôverou, s väčšou hĺbkou – vznikali, keď som mal reverendu. Takže toto je pre nich dôležité.

V centre Meriam máte mladých aj strednú vekovú kategóriu, sú to viac-menej domáci – moslimovia. Ako oni potom vnímajú, že od vás niečo dostávajú, či už vzdelanie, alebo pomoc?

To naše doučovacie stredisko je odpoveďou na zlý školský systém. Navštevovať školu je málo na to, aby človek mal dostatočné vedomosti. A tých doučovacích súkromných stredísk sú tam stovky, to je obrovský biznis. Žiaľ, naše stredisko je jediné humanitárneho typu, jediné, ktoré sa snaží o minimálne ceny, aby aj chudobní mali šancu dostať to patričné vzdelanie. A sú radi, že niečo také existuje v ich krajine.

Začali sme s tvojou osobnou skúsenosťou, skončime tiež s nejakým osobným zážitkom s niektorým z tvojich priateľov moslimov.

Spomínam si na jedného učiteľa. Učil u nás v centre Meriam. Je mi veľmi blízky, poznám jeho život aj on pozná nás, bol dokonca aj na stretnutí pápeža Benedikta s mladými v Nemecku. A potom rád o sebe hovoril „ja som katolícky moslim“. Ostal moslimom, ale je naším veľkým priateľom, a keď niečo potrebujeme alebo on niečo potrebuje, pomáhame si navzájom.

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.