Salezián Igor Pecha: Ukážme, ktoré sú dôležité prvky vo výchove
(Žilina, 19. mája 2023) – Salezián Igor Pecha je rehoľný brat koadjútor. Primárnu časť svojho zasväteného života strávil v spojení so SOŠ sv. Jozefa Robotníka v Žiline. Od pozície vychovávateľa na internáte si prešiel mnohými funkciami, vrátane funkcie riaditeľa. V školskom roku 2022/23 žije v bratislavskej saleziánskej komunite na Miletičovej.
Igor, čím všetkým si si prešiel na škole?
Počas ponoviciátu sme na školu chodievali len tak nezávisle. To bol rok 2000. Potom 2000 –
2002 som bol na pedagogickej praxi (tirocíniu) ako vychovávateľ na školskom chlapčenskom internáte. V rokoch 2002 – 2004 som sa pripravoval po odbornej stránke v externej firme a mal som tam i našich chlapcov na praxi. V roku 2004 som nastúpil do dielní a začali sme koordinovať dielne a externé firmy pre prax. V období roku 2010 som sa stal zástupcom pre odborný výcvik a riaditeľom v rokoch 2016 – 2021. Bolo to spolu dvadsať rokov.
Aká bola tvoja prvá spomienka na kontakt so školou?
Prvý dojem bol taký, že by som si vedel predstaviť venovať sa v rámci slovenskej saleziánskej provincie čomukoľvek, len nie tejto škole. Zrazu som sa ocitol na internáte. Hovoril som si, dobre, však budú to iba dva rôčky... a z dvoch rokov sa stalo zrazu dvadsať.
Toto je práve ten najkrajší rozmer, že som si to nevybral, ale mal som možnosť sa do toho dostať.
Prečo si si vedel predstaviť všetko, len nie toto miesto?
Myslím si, že na Slovensku ako saleziáni nie sme úplne naučení na prostredie formálnej výchovy. Môžeme to vidieť na ostatných saleziánskych dielach v slovenskom prostredí. Tí saleziáni, ktorí nás mali vo formácii na starosti na to neapelovali. Viac sa dáva dôraz na neformálnu výchovu než na formálnu. Ako by sme ju nevedeli priať za svoju. Napriek tomu môžeme vidieť, že na tomto poli je vo výchovnom zmysle silná črta, napríklad aj v misijných prostrediach, keď sa začínalo úplne od nuly. Čím sa vždy začínalo v minulosti? Predsa školami. Škola je významné obdobie v živote človeka a ty ho môžeš nastavovať do života.
Uvedomujem si spätne, že v rámci formácie sme nemali takú osvetu. Pôsobiť ako salezián v škole, nebolo vnímané ako „to je to naše“.
Spomínal si rozdiel medzi formálnou a dominujúcou neformálnou výchovou na Slovensku v saleziánskom prostredí. Aké sú rôzne nástroje formálnej výchovy? Kde ďalej by sa to dalo rozvinúť?
Formálnu výchovu vidím v tom, kde to má pravidelnosť a štruktúru. Ide o záväznosť na odovzdávanie zručností a informácií. Mám na mysli školu, či školské zariadenie ako internát. I na internáte sú prvky neformálnej výchovy a je to v štruktúre formálnej výchovy. Formálna výchova by sa dala napríklad odovzdávať cez profesionálnejší športový klub, kde je vonkajšia forma záväzná a pevná.
Ako predstaviť školu niekomu, kto sa vôbec neorientuje v strednom odbornom, cirkevnom či saleziánskom školstve? Ako by si mu vysvetlil o čom to je?
Je to škola, ktorá sa zaoberá celkovým – integrálnym rozvojom, tak ako to pomenovával don Bosco pri pohľade na mladého človeka, kde sa môžeme rozvíjať ako osobnosti – či už po stránke emocionálnej, fyzickej, duchovnej, rozumovej i sociálnej. Taktiež k mužnosti a k chlapskosti patrí praktickosť. Ak sa chlapci naučia robiť remeslo, sú poctivými ľuďmi a naučia sa komunikovať, tak jednoznačne zaznamenávajú kariérny rast vo firmách, kde sú. Toto je nápomocné pri riadení druhých ľudí. Ľahšie sa im získava autorita vo firmách či vo živnostenských skupinách, kde pracujú.
Je to overený systém i z minulosti. Môžeme to vidieť na príklade Baťovcov v období prvej polovice 20. storočia. Baťovský systém je ten, kde si dobrý vedúci prejde všetky pozície. Sám som mal v jednej firme typ praxe, že zametám nádvorie, kosím trávu, umývam dlážku. Postupne som prechádzal všetkými pozíciami a mohol som veľkoryso a kvalitne z toho ďalších 15 rokov ťažiť.
V našom okolí, platí to i pre našu školu, sú najkvalitnejší z učiteľov tí, ktorí sa vyučili v nejakom remesle, spravili si maturitu i vysokú školu, pracovali niekde inde a teraz sú na škole ako učitelia, ako majstri. Ja, či predchádzajúci riaditeľ salezián Viliam Riško, sme boli v tomto systéme vyučení. Verím tejto postupnosti. Nie je to rýchlokysnúce, je to spojené aj s odbornosťou a zdá sa mi to veľmi dôležité.
Akú úlohu mala zohrávať SOŠ sv. Jozefa Robotníka na poli Žiliny, regiónu, Slovenska i v prostredí slovenskej saleziánskej provincie vo svojich začiatkoch? Aké boli vtedajšie vízie, plány a očakávania? Boli v hre nejaké referenčné body, podľa ktorých sa chcela škola modelovať?
Prvá desaťročnica školy bola o rozrastaní sa a stabilizácii. Bojovali sme o prežitie z pohľadu priestorového i materiálneho. Škola ako taká bola neznáma a nepoznaná – ani žilinským prostredím, ani regiónom. Neboli sme významným hráčom ani pre zamestnávateľov, ani na poli výchovy.
Druhá desaťročnica bola zameraná silno na regionálne poznanie. Postupne nás začali ľudia z vonku rešpektovať a vnímať, že existujeme. Silno sme vsadili na regionálnu podporu skrze zamestnávateľov. Začalo s nami spolupracovať vyše dvadsať firiem. Bolo to o partnerstve s týmito firmami. Naši chlapci tam preberali stredný manažment. Mali na starosti mladších chlapcov, ktorí tam začali chodievať na prax.
Tretie desaťročie školy bolo o tom, že sme išli ďalej na úrovni Slovenska. Bolo to o účasti na súťažiach i o výhrach, kde aj komerčné firmy zistili, že sme tu. Začali si všímať zároveň dôležitú črtu výchovy. Chceli sa k nám prísť pozrieť. Pri rôznych celoslovenských stretnutiach sme boli spomínaní ako tí, od ktorých sa dá učiť.
Uvedomujem si, že my ako saleziáni nemusíme mať desať škôl. Majme jednu, ktorá funguje a môže byť tak inšpiráciu pre ostatné školy. Ukážme, ktoré sú dôležité prvky vo výchove. Keď sa bude dariť iným školám, môžeme sa z toho tešiť, keď sa darí mladým ľuďom. My ako slovenskí saleziáni máme storočnú silnú tradíciu výchovy robotníckej mládeže a máme čo na tomto poli povedať.
Sú tu samozrejme tendencie skĺznuť k niečomu inému, tie tu však boli vždy. Pascami a slepými uličkami by bolo zanechať trojročné učebné odbory, hoci nie sú primárne atraktívne. S ponechaním týchto odborov prišlo i požehnanie. Videli sme výzvu nebáť sa toho, že ideme proti prúdu. Ak stratíme vedomie prečo tak ideme, ľahko to zanecháme.
Čím si sa inšpiroval, keď si viedol školu?
Ideovo som najmä čerpal zo saleziánskych škôl, ktoré dlhšie fungujú v zahraničí. Najmä v Taliansku či v Španielsku, ktoré sú podobného typu ako naša škola. Taliani ti radi predstavia školu, ktorá kvalitne funguje. V Taliansku saleziáni spravujú približne sedemdesiat škôl. Mal som možnosť pochodiť asi desať, od Benátok až po Sicíliu. Osobne som viac učenlivý z reálneho prostredia ako z knižiek. Overoval som si, ako fungujú moje myšlienky na ostatných školách. Nedalo sa samozrejme púšťať do všetkého čo sme videli. Niekde bol dôraz na formáciu civilných zamestnancov, niekde bol dôraz na prácu s absolventami – exallievmi. Mal som pred sebou otázku, ako prepojiť teóriu s praxou. Práve v zahraničí som si mohol overovať, ako sa to žije.
Tým že na Slovensku sme boli jediná škola, nebolo s kým rozprávať. V slovenskej saleziánskej provincii sme sa našli traja-štyria saleziáni, ktorí sme o tom stále znova debatovali. Nechávali sme nahliadnuť do svojej mysle a nechať si do týchto vecí rozprávať bez toho, aby sme na seba útočili.
Na Slovensku je tiež dobrá SOŠ sv. Jozafáta v Trebišove. Bolo pre mňa dôležité poznávať sa s riaditeľmi a byť si navzájom užitoční i v tej podobe, že si môžeme hocikedy zavolať.
Aký typ spoluprác pomáha škole rozvíjať sa? Čo školu naopak ubíja?
Je ťažko povedať, kde „končí“ spolupráca a kde už začína partnerstvo. S niektorými firmami sme mali intenzívne partnerstvá, to znamená, že my sme rátali s nimi a oni rátali s nami. V spolupráci bola už taká dôvera, že sme nemuseli každý detail overovať. Treba spájať firmy na poli výchovy. Môžu jestvovať tie najvznešenejšie myšlienky a tie najušľachtilejšie zámery, no keď chýba charakter výchovy, je to ťažké.
V čom vidíš potenciál a limity rozvoja stredného odborného školstva na Slovensku?
Vidím dôležitosť toho, aby z nich vychádzal komplexný a charakterný človek. Môže byť odborník, ale dôležitejší je charakter. Hovorievali mi: „Pán Pecha, radšej mi dajte jednoduchého robotníka, ale nech príde do roboty poriadne. Ten šampión, keď nepríde do roboty, tak darmo je šampión.“ Vidím dôležitosť vo zväčšovaní povedomia o školách, v ktorých sa dbá na výchovu.
My inteligenciu vnímame na úrovni teoretickej, lenže poznáme príklady, kedy má človek dve vysoké školy, ale nakoniec je nepraktický. Potrebujeme „praktickú inteligenciu“. V zahraničí si spoločnosť oveľa viac váži, keď je viac šikovný stolár, ako menej šikovný doktor. Naši chlapci majú vysoko rozvinutú praktickú inteligenciu.
Môžeme si položiť otázku, čo je práca. Je to vykopať jamu alebo namaľovať obraz? Máme stereotypný pohľad, že je to len vykopať tú jamu, ale oboje je práca. Pred nami je výzva, aby sme ani na jednu stránku nezabúdali. Našou úlohou je robiť o tom osvetu.
Čo by si poprial škole do budúcna?
Prial by som škole ľudí, ktorí tejto myšlienke veria.
Michal Žák