Viackrát som už v mojom blogu spomenul túto mestskú časť či štvrť hlavného mesta Angoly, Luandy. A preto si myslím, že prišiel čas vás s ňou bližšie zoznámiť.
Sambizanga nazývaná aj – pre ňu veľmi vystihujúcim názvom – Lixeira (lišeira), čo znamená smetisko a naozaj aj tak vyzerá. Patrí k najchudobnejším častiam a v podstate je to veľký slam. Domčeky nalepené na seba, ak sa to dá vôbec nazvať domčekom, ktoré sú veľkosti jednej väčšej izby, ale v nich žije vždy dosť veľká rodina. Ulice sú plné smetí a mám pocit, že nikomu nevadia, ak niečo doješ či dopiješ, tak to proste len hodíš na zem, alebo lepšie povedané pustíš to z ruky. To je vlastne zvykom skoro v celej Angole, ale tu to platí o to viac. Preto je dosť často vidno kade-tade v Lixeire veľké kopy smetí (samozrejme aj cítiť), ktoré sem tam niekto zapáli a tak sa „vôňa“ šíri ešte viac.
Cesty sú rozbité a asfalt by ste tu len márne hľadali. Sú tu len vyjazdené cesty plné veľkých dier, ktoré sú teraz počas obdobia dažďov skoro stále plné vody a blata a vlastne celá cesta je len bahno. Trochu to pripomína Benátky. Ale to domácim šoférom nevadí a hlavne taxikárom typických modro-bielych, vždy plných mikrobusov. A dokonca niektorí šikovní to vedia využiť a spraviť si z toho biznis. Aký? Hneď vysvetlím. Keďže je tu mnoho mlák, tak sú určité miesta, cez ktoré sa nedá prejsť suchou nohou a práve to využilo zopár šikovných. „Chceš sa dostať na druhu stranu bez toho, aby si musel stúpiť do mláky plnej blata? Tak mi vylez na chrbát a ja ťa prenesiem.“ Samozrejme nie zadarmo, vraj to stojí 100 kwanza, čo je rovnaká cena ako taxi.
Sambizanga je pri pobreží, ale nemá pláže, keďže sú tu obrovské prístavy, v ktorých je vždy plno lodí, hlavne tých, ktoré prevážajú ropu, pretože Angola má veľké zásoby ropy. Hlavne na rope stojí celá ekonomika Angoly. A tak je vidno tie veľké smutné kontrasty ešte lepšie, keď si uvedomíme, že neďaleko chudoby sa každodenne točia množstva peňazí. Tie však putujú do iných častí Luandy – nie je tu totiž všade len chudoba. Len o pár kilometrov na tom istom pobreží je najkrajšia pláž Luandy nazývaná Marginal (maržinal), kde vyrastajú hotely a mrakodrapy ako huby po daždi. A vlastne túto bohatú časť môžete vidieť aj zo Sambizangy, keďže nie je až tak ďaleko, hlavne tie mrakodrapy sa pekne vynímajú. No vráťme sa k našej Lixeire a životu v nej. Ulice sú tu vždy plné ľudí a obchodu, sú to v podstate non-stop trhy. Na ulici kúpite od pouličných predavačov, ktorými sú tu skoro všetci obyvatelia, naozaj hocičo – od oblečenia všetkého druhu, cez pneumatiky, elektroniku až po nápoje a jedlo napr. grilované kura, a iné dobrotky pripravené na grile poväčšine urobeného zo starého kolesa. Ako som už povedal, predáva tu skoro každý, je to hlavne preto, že si ťažko nájdu normálnu prácu a žobrať sa tu neoplatí, veď nie je ani od koho, keďže chudobní sú tu všetci. A tak každý sa snaží niečo predávať, či už len fľaše s vodou alebo ovocie. To je jedno čo, ale každý tu potrebuje niečo predať, aby prežil. A tak je často vidieť napríklad to, že keď predavač vody predá fľašu vody, tak hneď za peniaze, ktoré dostal, kúpi nejaké jedlo od vedľa stojaceho, ktorý predáva jedlo. Alebo je často aj vidieť, že si len vymenia tovar, keď jeden chce piť a druhý jesť a každý ma niečo iné. Je to vlastne také hlučné, ale pokojné. Každý chápe toho druhého. Problém nastane skôr vtedy, keď niekto predáva rovnaký tovar. Už som videl aj to, ako sa dve staršie černošky bili vešiakmi. A tak ich život je o tom predať a prežiť, čo je dosť smutný zmysel života, no mnohí z nich ani nevedia o tom, že by to mohlo byť inak. Ale jedno mi je predsa len záhadou – odkiaľ majú ten tovar, ktorý predávajú, to musím ešte zistiť.
Ďalšou možnosťou obživy a myslím, že veľmi dobrou, sú už spomínané všadeprítomné modro-biele taxi mikrobusy. Jazdia po celej Luande a je ich naozaj plno a v podstate nahrádzajú MHD, ktorá tu neexistuje. Povedal by som, že sú rozdelené na určité skupiny, podľa trasy, na ktorých jazdia. Áno každý jazdí iba svoju trasu od bodu A do bodu B a naspäť a po ceste nastupujú alebo vystupujú ľudia, kde si povedia, ale iba na trase. V podstate ako naša MHD, ale bez pevných zastávok a časov. Kapacita týchto taxíkov sa líši, pretože stačí natrieť svoj mikrobus, či väčšie auto na modro-bielo a zaregistrovať sa ako taxikár a hotovo, a tak tam jazdia rôzne taxíky rôznych značiek a veľkostí. No kapacita týchto taxíkov závisí od toho koľko ľudí chce ísť tým smerom a tak aj z 10 miestneho taxi môže byť 15 a viac miestny, nič zvláštne. Posádka sa skladá vždy z dvoch: šofér a človek, ktorý vyberá peniaze, zisťuje kto ide kam a zároveň sa snaží počas jazdy z okna krikom ohlasovať kam ideme a sledovať, či niekto nedvihne ruku, čo je prejavom toho, že tam chce ísť tiež. A cena taxi? V celej Luande je jednotná, v každom taxi 100 kwanza, čo je v prepočte asi 70 centov, nech nastúpite a vystúpite kdekoľvek. Jazda takýmto taxíkom je vždy zážitok. I keď po určitej dobe to už človeka prestane baviť, keď cestuje cez pol Luandy preplneným taxíkom, ale to má tiež svoje africké čaro. Lixeira je tiež druhým najnebezpečnejším miestom v Luande a myslím, že aj v Angole. Je tu plno zlodejov, ale našťastie cez deň je tu viac-menej pokojne, iba v noci je tu lepšie nevychádzať a to vedia aj domáci, takže pre mňa bieleho to platí dvoj a viacnásobne, ale o tom neskôr.
Keďže je tu dosť veľká chudoba, tak aj dosť ľudí žije na ulici a práve preto dosť veľa chlapcov, ktorí sú v Kala-Kala, pochádza z Lixeiry. A práve preto sa tu nachádzajú asi 3 Saleziánske centrá pre chlapcov z ulice, ktoré sú v reťazci centier ešte pred Kala-Kala. Je to dobre vymyslený systém. Saleziáni majú viacero centier, ale skoro každé je jedinečné a zapadá do väčšieho celku, v ktorom má svoje poradie. Celkovo 1.centrum je Magone a chlapci, ktorí sú na ulici prichádzajú tam (ako do každého centra) dobrovoľne, ale iba na noc a nejaké aktivity ráno. A po pár mesiacoch, ak sa im to páči a chcú odísť z ulice (nie každý sa pre to rozhodne), môžu ísť do ďalšieho centra a práve takéto dve centrá sa nachádzajú v Lixeire. Jedno sa nazýva Kizzitu a to druhé Mabuba. Tu už sú celé dni a je o nich dobre postarané. Tieto centrá spolupracujú a chlapci tu prechádzajú kurzom alfabetizácie, čiže sa učia písať, čítať, počítať a taktiež aj niečo praktické – drevorezbu. Postupne sa snažia saleziáni zistiť, odkiaľ pochádzajú a nájsť ich rodinu, od ktorej sa môžu dozvedieť viac. Keď ju nájdu, tak je viacero možností. Chlapec sa môže vrátiť priamo do rodiny alebo zostať v centre, kde sa môže zadarmo učiť a najesť a cez víkend môže ísť domov. Ale sú aj smutnejšie prípady, niekedy rodinu proste nenájdu alebo ak áno, tak už s chlapcom nechce nič mať a to je vždy smutné, ale zároveň vďaka týmto centrám majú chlapci stále nádej. Ďalšie centrum v poradí je už nám dobre známe – moje domovské Kala-Kala. Sem prichádzajú práve chlapci z tých predchádzajúcich centier. V Kala-Kala sú tri roky, počas ktorých prejdú 6 ročníkmi školy, a k tomu sa naučia ešte ďalších 5 odborných kurzov. A tí najlepší z Kala-Kala môžu pokračovať do ďalšieho centra, ktoré sa volá Cabiri, a to už je taká stredná škola, tiež s odbornými kurzami. Odtiaľ už vychádzajú chlapci či muži pripravení na život. A tak je zaujímavé vidieť, ako na začiatku chlapec z ulice, bez nádeje na dobrý život, na konci odchádza ako úplne iný a je len na ňom, ako bude pokračovať ďalej. Celý život má pred sebou. A ak by to predsa nestačilo, tak existuje ešte Casa autonómia, čiže Dom autonómie. Sem môžu prísť chlapci, ktorí nemajú žiadne zázemie či rodinu, začať svoju cestu nového života. Už to ale nie je centrum, je to normálny dom, kde bývajú chlapci sami. Môžu tam byť maximálne 2 roky, pretože slúži na to, aby si chlapci našli prácu a postupne sa osamostatnili a to je fakt super nápad.
Ale vráťme sa k Lixeire. Ďalším, nazval by som to klenotom saleziánov v Lixeire, je obrovská škola, ktorú tu majú, a ktorá je cestou z chudoby pre mnohých. Je v Luande dobre známa a keď sa povie escola Dom Bosco (škola Don Bosco), tak všetci vedia, o čo ide. Je to obrovská poschodová budova, ktorá sa medzi všetkými tými chatrčami úžasne vyníma a je viditeľná už z veľkej diaľky. A aj výhľad z nej je úžasný, ale aj trošku smutný. Študuje tu mnoho žiakov, a nielen základné predmety, ale je to tu trošku pestrejšie. Má aj svoje veľké ihrisko, na ktorom je skoro vždy veselo, hrá sa basketbal, volejbal, vybíjaná a samozrejme ich najobľúbenejší futbal a cez víkendy tu sú oratória. Táto škola je v areáli saleziánov, v ktorom sa nachádza aj ich saleziánsky dom a dva domy pre dobrovoľníkov. Taktiež o pár metrov-ulíc ďalej stojí aj ich kostol, ktorý ale nie je taký typický, európsky, historický, s obrovskou vežou a neviem ešte čím iným. Je to skôr taký hangár, taká veľká hala, s lavicami, oltárom a samozrejme ventilátormi, ktoré nesmú chýbať. Ale omše sú tu plné spevov.
A prečo vlastne píšem o Lixeire ? Niečo som už spomenul v minulých blogoch, ale skúsim to vysvetliť lepšie. Ako dobrovoľníci máme s Leonardom každý týždeň jeden deň voľný a našim dňom je utorok. A ako ho využiť? Najlepšie odísť z Kala-Kala. Preto sa naším miestom pre deň oddychu stala Lixeira. „Najkrajšie“ miesto Angoly.
A ako vyzerá náš deň oddychu? Náš deň oddychu odštartujeme už v pondelok poobede cestou tam. A keďže nemáme auto na to, aby sme mohli ísť kedykoľvek a kdekoľvek a robili si výletíky (možno by sme tým pádom neboli v Lixeire), tak musíme nájsť iný spôsob, ako sa tam dostať, kedže Luanda je 50 km od Kala-Kala, a ten spôsob sme našli. Náš šofér z Kala-Kala nás odvezie do neďalekého mesta Catete, kde si chytíme nejaký mikrobus alebo klasický modro-biely taxík alebo len stopneme nejaké auto, ktoré ide do Luandy. To stojí 500 kwanza. A keď sa po hodine dostaneme do Luandy, tak nás ešte čaká cestovanie taxíkmi priamo do Lixeiry, čo môže trvať od 30 min do 1 hodiny a 30 min a viac. Konečne keď dorazíme, tak sa ubytujeme a užívame si pokoj od chlapcov a neustáleho klopania na dvere. Poriadne sa navečeriame normálneho jedla, nielen legendárna ryža s fazuľou ako v Kala-Kala. A potom dosť často ešte trávime čas s piatimi dobrovoľníkmi, ktorí tu sú, a s ktorými sme dobrí priatelia. 2 chlapci: Nemec a Uruguajčan a 3 dievčatá z Francúzska. Taktiež sú tu aj dvaja kňazi, ktorých som si tiež obľúbil. Padre Santiago, ktorý tu je už asi 25 rokov a prišiel tu veľmi mladý, keď mal niečo cez 20 rokov. A padre William, ktorý prišiel do Angoly v ten istý deň ako my. Na ďalší deň ráno si doprajeme spánku a potom niečo vymyslíme, ideme do mesta…alebo len tak oddychujeme na izbe. A na ďalší deň ráno sa vraciame do Kala-Kala. Našťastie autom s jednou dobrovoľníčkou – psychologičkou, ktorá vždy v stredu ide do Kala-Kala. A tak náš deň oddychu sú teoreticky dva.
Nebezpečná Lixeira. Poriadne som neveril, že je nebezpečná a keď som tam bol viackrát, tak mi tak ani neprišla, ale domáci Angolčania ju poznajú asi inak. Keď som tam prvýkrát chcel ísť sám z Kala-Kala (kedže Leo tam išiel trochu skôr), tak sa na mňa všetci (riaditeľ, učitelia) pozreli takým zadiveným pohľadom, z ktorého bolo vidno trochu aj obavy (myslím že to bolo aj tým, že ešte som poriadne nevedel portugalsky a v Luande sa dá celkovo ľahko stratiť, nešlo len o Lixeiru) a riaditeľ mi povedal, že mám počkať a on mi vybaví auto so šoférom až do Lixeiry, a tak sa aj stalo a na moje dobrodružstvo ísť sám taxíkmi po Luande som si musel počkať, ale len do ďalšieho týždňa, kedy sa to podarilo a riaditeľ ma pustil, ale najprv sa niekoľkokrát, opäť s obavou v očiach uistil, že poznám cestu. Všetko dopadlo v pohode a ešte niekoľkokrát potom som šiel do Lixeiry sám. Ale raz sa stalo, že šofér do Catete išiel neskôr až okolo piatej (okolo 18 sa stmieva), a tak som mal sám obavy, keďže v noci, ako som už povedal, je Luanda a špeciálne Lixeira dosť nebezpečná. A tak som zvažoval, či ísť alebo nie, ale nakoniec som sa rozhodol ísť. Šofér našťastie viezol aj iných učiteľov a jeden z nich – Lumbi išiel tiež do Lixeiry, tak som šiel s ním. Keď sme išli posledným taxíkom, tak on vystupoval skôr a bolo vidno u neho nervozitu a opäť akúsi obavu o mňa. Asi tisíckrát sa pýtal, či viem ako sa tam dostať. Dohodol sa aj so šoférom, že nech ma vyhodí presne na tom mieste, kde mám vystúpiť. A pri tom jeho nervóznom nekončiacom sa pýtaní raz mňa a raz šoféra už vedel celý taxík, kam idem. Všetci sa o mňa starali a vysvetľovali, čo kde a ako, ako keby som tam išiel prvý raz. Dokonca jedna pani povedala, že vystupuje tam, kde ja, tak ma dostala na krk. Ja som bol úplne pokojný a prišlo mi to až smiešne, ale Lumbi bol podľa mňa nervóznejší než ja pred maturami :D. Lumbi dokonca zavolal Leonardovi, aby ma čakal, že ak budem niekde blízko, tak mu prezvoním a on ma príde počkať. A keď sme boli už neďaleko, tak mi hneď starostlivé spolucestujúce v taxíku začali pripomínať: „Volaj, volaj!“ Úprimne? Zatváril som sa, že telefonujem, ale netelefonoval som. Tak, ako som si myslel a ako sme aj s Leonardom neskôr zhodnotili, nebezpečnejšie by bolo, keby tam Leo len tak stál a čakal na mňa, proste pekný terč pre zlodejov. A tak som v pohode vystúpil ako vždy neďaleko saleziánov, ktorí sa nachádzajú hneď vedľa policajnej stanice. Prišiel som dnu, pozdravil Lea, ktorému som všetko povedal a spolu sme sa zasmiali z toho celého. Potom som, ako som sľúbil, musel zavolať Lumbimu, že som dorazil v poriadku a bolo jasné, že si vydýchol a upokojil sa.
Ďalší príbeh, ktorý mi hovoril jeden kamarát, je zas o tom, že saleziánov tu pozná každý a váži si ich. Vraj raz išiel večer po ulici tu v Lixeire a pribehli k nemu nejakí zlodeji, pozreli na neho a povedali mu: „Máš šťastie, že máš tričko s Don Boscom, necháme ťa tak, ale nabudúce tu už nechoď.“ Asi nemusím vysvetľovať, že už viac tadiaľ v noci nechodil.
A posledný príbeh, ktorý ma utvrdil, že Lixeira je asi fakt nebezpečná. Asi o polnoci, keď už som zaspával, som zrazu započul akýsi výkrik. Spal som ďalej a neprišlo mi to vôbec zvláštne, no potom som sa prebudil a začal nad tým dosť rozmýšľať. Uvedomil som si, že to je úplne iné ako doma, že ak by som doma počul takýto výkrik, tak by to boli asi nejakí mladí, ktorý sú opití a vystrájajú niečo, no tu to je niečo úplne iné a môže to byť nebezpečné. Chvíľu som nad tým rozmýšľal a potom zaspal. Na druhý deň ráno mi Anton (dobrovoľník z Nemecka) povedal, že v noci tu neďaleko zabili akúsi ženu. Zrazu sa mi to všetko spojilo. Neviem, či to bol výkrik práve tej ženy, ale pre mňa to bude mať vždy súvislosť.
A prečo sme si za naše miesto oddychu vybrali Lixeiru? Ktorá je špinavá, nebezpečná a neviem čo ešte ? Tak to neviem, ale neľutujem a vždy sa tu rád vraciam. Človek si tu uvedomí, koľko krásnych vecí v skutočností má a začne si ich vážiť viac. Lixeira cuia bue!
