Don Artime: Ešte stále odchádzajú

(Rím, 18. októbra 2022) – Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (číslo október 2022).

Prvá misijná výprava bola požehnaná slzami dona Bosca, ktorý povedal: „Začíname veľké dielo. Ktovie, či tento odchod nie je ako semienko, z ktorého má vyrásť veľký strom.“ Toto proroctvo sa naplnilo.

Prvýkrát to bolo nezabudnuteľné. Na sviatok svätého Martina v roku 1875, hoci svet o tom nevedel, v zapadnutom kúte Turína zvanom Valdocco sa začínala výnimočná výprava – desať mladých saleziánov odchádzalo do Argentíny. Boli to prví saleziánski misionári.

Memorie Biografiche (Životopisné pamäti) spomínajú na túto chvíľu vznešenými slovami: „Odbili štyri hodiny a odzneli prvé tóny koncertu zvonov, keď sa v dome ozval silný hluk a bolo počuť prudké búchanie dverí a okien. Zdvihol sa taký mohutný vietor, akoby chcel oratórium zrovnať so zemou. Zrejme ide o náhodu, faktom však je, že rovnaký vietor zavial v tej chvíli, keď bol položený základný kameň kostola Márie Pomocnice. A podobný vietor sa zopakoval aj pri posviacke tejto svätyne.“

Bazilika bola preplnená. Don Bosco vystúpil na kazateľnicu. „Keď sa objavil, v tom mori ľudí zavládlo hlboké ticho. Záchvev dojatia prešiel všetkými prítomnými, ktorí dychtivo hltali jeho slová. Zakaždým, keď poukázal priamo na misionárov, jeho hlas sa zastieral, až mu takmer zamrzol na perách. Mužne zadržiaval slzy, ale poslucháči plakali.“

„Zlyháva mi hlas, slzy mi udúšajú slová. Len vám chcem povedať, že ak je moja duša v tejto chvíli dojatá z vášho odchodu, moje srdce je naplnené veľkou útechou, keď vidím, ako sa naša Kongregácia upevňuje, keď vidím, že aj my vo svojej malosti vkladáme v tejto chvíli náš kamienok do veľkej stavby Cirkvi. Áno, odchádzajte s odvahou; ale pamätajte, že je len jedna Cirkev, ktorá sa rozprestiera v Európe i v Amerike a po celom svete a prijíma obyvateľov všetkých národov, ktorí chcú prísť a uchýliť sa do jej materinského objatia. Nech ste v akejkoľvek odľahlej časti zemegule, ako saleziáni nezabúdajte, že tu v Taliansku máte otca, ktorý vás miluje v Pánovi, Kongregáciu, ktorá za každých okolností na vás myslí, stará sa o vás a vždy vás prijíma ako bratov. Choďte teda; budete musieť čeliť všetkým druhom namáhavého a vyčerpávajúceho úsilia i nebezpečenstiev. Ale nebojte sa, Boh je s vami. Pôjdete, ale nepôjdete sami; všetci vás budú sprevádzať. Zbohom! Možno sa už na tejto zemi nebudeme môcť všetci uvidieť“ (MB XI, 381 – 390).

Don Bosco ich objal a každému dal lístok s dvadsiatimi zvláštnymi spomienkami, akoby otcovský testament pre synov, ktorých už možno nikdy neuvidí. Napísal si ich ceruzkou do svojho zápisníka pri nedávnej ceste vlakom.

Strom rastie

Dvadsiateho piateho septembra sme túto chvíľu milosti prežili už po 153-krát. Dnes sa volajú Oscar, Sébastien, Jean-Marie, Tony, Carlos… Je ich 25, sú mladí, pripravení, no v očiach a srdciach si nesú vedomie a odvahu tých prvých. Sú predvojom toho, o čo som žiadal celú saleziánsku rodinu pre toto šesťročné obdobie: smelosť, proroctvo a vernosť.

Don Bosco vyslovil malé proroctvo: „Začíname veľké dielo, nie preto, že by sme si nárokovali alebo mysleli, že za niekoľko dní obrátime celý svet, nie. Ale ktovie, či tento odchod a táto troška nie sú ako semienko, z ktorého má vyrásť veľký strom. Ktovie, či nie je ako zrnko prosa alebo horčičné zrnko, ktoré sa postupne zväčšuje, a či nemá priniesť mnoho dobra. Ktovie, či tento odchod neprebudil v srdciach mnohých túžbu zasvätiť sa Bohu na misiách, patriť do nášho organizmu a posilniť naše rady. Dúfam, že áno. Videl som ohromný počet tých, ktorí žiadali, aby boli vyvolení“ (MB XI, 385).

„Byť misionárom. To je slovo!“ dosvedčuje istý salezián po štyridsiatich rokoch misionárskeho života. „Jeden starší človek mi povedal: ‚Nehovor mi o Kristovi; sadni si tu vedľa mňa, chcem cítiť tvoju vôňu, a ak je toto jeho vôňa, potom ma môžeš pokrstiť.‘“

Piata rada dona Bosca misionárom znela takto: „Zvlášť sa starajte o chorých, o deti, o starých a o chudobných.“

Žijeme v dobe, ku ktorej musíme pristupovať s obnoveným zmýšľaním, ktoré „vie, ako prekonávať hranice“. Vo svete, v ktorom hrozí, že hranice sa budú čoraz viac uzatvárať, proroctvo nášho života spočíva aj v tomto: ukázať, že pre nás žiadne hranice neexistujú. Jediná vec, ktorú skutočne máme, je Boh, evanjelium a poslanie.

Snívam o tom, že povedať dnes a v nasledujúcich rokoch saleziáni dona Bosca ľuďom, ktorí počujú naše meno, znamená a bude znamenať, že sme zasvätení tak trochu ako „blázni“, čiže „blázni“, pretože milujeme mladých – najmä tých najchudobnejších, najopustenejších a bezbranných – skutočným saleziánskym srdcom. Zdá sa mi, že toto je najkrajšia definícia synov dona Bosca, akú dnes možno vysloviť. Som presvedčený, že náš otec by chcel práve toto.

Ešte stále odchádzajú a odovzdávajú svoj život Bohu. Nielen slovami. Kongregácia zaplatila aj krvavú daň. Kňazské heslo, ktoré si mučeník Rudolf Lunkenbein zvolil pri vysviacke, znelo: „Prišiel som slúžiť a dať svoj život.“ Pri jeho poslednej návšteve Nemecka v roku 1974 ho jeho matka prosila, aby si dával pozor, pretože ju informovali o rizikách, ktoré jej syn podstupuje. Odpovedal: „Mami, prečo sa znepokojuješ? Nie je nič krajšie, ako zomrieť pre Božiu vec. To by bol môj sen.“

Som pevne presvedčený, že naša rodina musí počas nasledujúcich šiestich rokov kráčať smerom k väčšej univerzálnosti a k svetu bez hraníc. Národy majú hranice. Naša veľkorysosť, ktorá podporuje poslanie, nemôže a nesmie poznať hranice. Proroctvo, o ktorom musíme ako Kongregácia vydávať svedectvo, nemá hranice.

Istý misionár rozprával, že slávil omšu pre domorodcov z hôr neďaleko Cochabamby v Bolívii. Bol to mladý kňaz a v kečuánskom jazyku nevedel povedať takmer nič. Keď po omši vyrážal na cestu domov, mal pocit, že to bolo fiasko, že absolútne nedokázal komunikovať. Ale objavil sa starý, chudobne oblečený roľník a poďakoval mladému misionárovi, že prišiel. Potom urobil nečakané gesto. „Skôr ako som stihol otvoriť ústa, starý roľník si vložil ruky do vreciek svojho plášťa a vybral dve hrste rôznofarebných lupeňov ruží. Postavil sa na špičky a posunkami ma požiadal, aby som mu pomohol tak, že skloním hlavu. Spustil mi tie lupene na hlavu a ja som zostal bez slova. Opäť siahol do vreciek a podarilo sa mu vybrať ďalšie dve hrste lupeňov. Viackrát zopakoval toto gesto a zdalo sa, že zásoba červených, ružových a žltých lupeňov ruží nemá konca. Jednoducho som tam stál a dovolil som mu to, pričom som pozeral na svoje huaraches (kožené sandále), mokré od mojich sĺz a pokryté lupeňmi ruží. Nakoniec sa rozlúčil a odišiel. Ja som zostal sám. Len so sviežou vôňou ruží.“

Zo skúsenosti vám môžem povedať, že milióny rodín na celom svete sú plné vďačnosti voči saleziánom, ktorí sa medzi nimi stali „evanjeliom“.

Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Podkategórie

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.