Väzeň Štefan Sandtner

 

Mgr. František Neupaeur, PhD. (1979, Kežmarok) – vyštudoval učiteľskú aprobáciu história – filozofia na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Neskôr pokračoval v doktorandskom štúdiu histórie v Banskej Bystrici a v Krakove. V súčasnosti pôsobí ako historik Ústavu pamäti národa, učiteľ na SpŠ sv. Františka a vysokoškolský pedagóg VŠZaSP sv. Alžbety. Vedecky, popularizačne a didakticky sa venuje spracovaniu životných príbehov obetí komunistického režimu, téme Černobyľ a problematike kolektivizácie. Napísal niekoľko článkov o podzemnej cirkvi. V edícii Viera do vrecka v roku 2016 napísal životný profil Matky Terezy. Je ženatý, otec troch detí. Býva v Bratislave.

- - - - - -

Štefan Sandtner je osobnosťou saleziánskej rodiny i Slovenska. Nedávno o ňom bola vydaná publikácia a saleziáni mu odhalili na priečelí kostola Panny Márie Pomocnice kresťanov v Bratislave pamätnú tabuľu[1] (ďalšia pamätná tabuľa sa nachádza v Pezinku).

Vo svojom príspevku načrtnem tri aspekty „väzenia“ dona Štefana Sandtnera.

  1. „Väzeň umenia“
  2. Domáce väzenie Štefana Sandtnera
  3. Uväznený Štefan Sandtner – väzeň č. 1922, neskôr väzeň č. 795

Hlavnú pozornosť venujem tretej téme.

 

         „Väzeň umenia“

Je známy výrok sv. Augustína, ktorý povedal: „Miluj a rob čo chceš!“ Carlo Carreto v jednom zo svojich diel rozoberá tento výrok nasledovne: „Ak človek miluje, už nedokáže robiť, čo chce. Snaží sa robiť to, čo je dobré pre milovanú osobu. Konať v duchu lásky.“

Štefan Sandtner bol v rovnakom duchu „väzňom“, väzňom umenia. Umenia, ktoré objavuje dobro, krásu, pravdu. Umenia, ktoré dáva slobodu vo vyjadrovaní, v nadchnutí sa pre krásu,  pobáda k spolupráci.

Jeho životný štýl, disciplína (ranné vstávanie, sv. omša a pod.) boli v súzvuku s citlivosťou pre vnímanie krásy a zároveň otvorenosťou povedať nahlas Bohu i človeku o kráse. „Vedel oceniť, pochváliť aj fyzickú krásu.“ Viedol dialóg s umelcami a povzbudzoval ich, aby spoznávali krásu, umenie „viac“, „hlbšie“, hľadali Krásu. Jedna z jeho spolupracovníčok spomína: „Videla som list, ktorý napísal pani Zore Kolínskej, v ktorej jej píše, aby do piesne „Taká som..“ zakomponoval ďalšie prvky, že aj taká a taká môže byť dievčina.“ Pezinského rodáka E. Suchoňa nabádal, aby zložil slovenskú Stabat Mater. Jemne, nenútené povzbudzoval.[2] Zároveň sa aj s umelcami stretával. I s tými, ktorí boli pre svoje prorežimné postoje ľuďmi nedôveryhodnými. „Hľa, priateľ hriešnikov a mýtnikov,“ zaznieva pri pohľade na Sandtnera.

 

          Domáce väzenie Štefana Sandtnera

Pred bytovým komplexom v Pezinku sa nachádza pamätná tabuľa venovaná Štefanovi Sandtnerovi, na ktorej je napísané: „V tomto dome žil don Štefan Sandtner SDB (30. 4. 1916 – 14. 8. 2006). Kňaz – salezián, básnik, pedagóg a prekladateľ. V rokoch 1951 – 1960 bol väznený pre vieru.“ Tieto aspekty činnosti a osobnosti Štefana Sandtnera vyzdvihla Konfederácia politických väzňov Slovenska.

Napriek zrušeniu reholí ostal saleziánom. Napriek prenasledovaniu, ostal verným kňazskej službe. Poézia sa v ňom nestratila, naopak, dozrievala. Bol skutočným učiteľom a duchovným vodcom, či skôr sprievodcom pre mnohých.

Niektoré črty jeho práce počas „domáceho väzenia“ zaznamenala aj ŠtB a budú predmetom ďalšieho skúmania.

 

        Väzeň č. 1922, neskôr č. 795 – Štefan Sandtner

 

Sandtner-kof-6-prispevok-Sandtner

 

Väzeň Štefan Sandtner. Zdroj: AVaJS, Leopoldov

 

V prvej väznici sa väzeň Štefan Sandtner ocitol dňa 5. mája 1951 o 18. hod. (údaje z veliteľstva väznice ŠtB Leopoldov).[3] Počas väzby ho predvolávali na vypočúvanie aj na Krajské veliteľstvo ŠtB. Keď sú údaje správne, tak bol v roku 1951 štyrikrát vypočúvaný (11. 5. od 8.45 hod., 22. 5. od 8.30 hod, 26. 5. od 9.15 hod. s návratom do cely o 12 hodine. Dňa 15. 6. 1951 bol vypočúvaný od 14.35 bez udania času návratu do väzby. Je zaujímavé, že pri tomto dátume nie je nikto podpísaný pri kolónke „kto väzňa vydal“, ani „kto väzňa prijal“).[4]

Vo väzenskom archíve sa zachoval aj osobný spis vedený na Štefana Sandtnera. Dozvedáme sa z neho aspoň niekoľko informácií. O tom, že v danom čase bol väzeň č. 795 v cele 113 ?na II. poschodí?[5]

„Pôvodné povolanie: kněz

Triedny pôvod: úředník (pozn. autora – slovo „úředník“ bolo škrtnuté a napísané „buržuázní“)

Zatknutý KV StB Bratislava A 18446/60-51 dňa 5. 5. 1951, § 78

Prukratúra: st. prok. Bratislava 2 SPt III 97/51

Dátum dodania do väznice a jej názov – „nelze zjistit“ [6]

Odsúdený dňa 22. 2. 1952 3 Ts III 114/51 st s.Bratislava (ŠS), § 78/1c, 2a, tr. Z. na 15 rokov odňatia slobody.

Počátek trestu: 5. 5. 1951

Koniec trestu: 5. 5. 1966“ [7]

„Hovorí slovensky, čiastočne nemecky.“ [8]

Veliteľstvo oddelenia Sboru väzenskej stráže (ďalej SVS) prijalo 11. júla 1951 od Krajského veliteľstva ŠtB (ďalej KV ŠtB) Bratislava do väzenia 20 väzňov. Medzi nimi sa ocitlo aj meno Santner[9]. Neskôr Štátny súd, odd. v Bratislave dňa 22. februára 1952 vyniesol rozsudok nad 22 obvinenými v procese Titus Zeman a spol. Medzi kňazmi, saleziánmi, študentmi, bohoslovcami sa nachádzalo aj meno ženy - domovníčky z obce Kriváň. „Sú vinní, že v rokoch 1949 – 51 až do ich zatknutia v Bratislave, v Šaštíne a inde na území ČSR...“ [10] zaznieva výrok súdu. Na základe tohto výroku sú nasmerované kroky Štefana Sandtnera do ďalších väzníc v Československu.

Stáva sa väzňom, ktorý bol (podľa jeho vlastných slov) väznený v Bratislave, v Leopoldove, v Mírove a v Ilave 3 292 dní.[11] Podľa archívnych záznamov bol aj väzňom – pacientom vo väzenskej nemocnici (ústavnej nemocnici) v Brne.

 

Tabuľka č. 1: Dochované presuny väzňa Sandtnera vo väzniciach

6. marec 1953

 

(o umiestnení sa píše: LIPO (od 30.??.1953 do 25.5.1953, od 3.7.1953 do 29.9.1953, od 30.10.1953 do 11.8.1954), Ústavná nemocnica (od 26.5. do 2.7.1953), Košíkarna (od 30.9 do 29.10.1953)[12]

27. august 1958 (?26.8.)

Brno

(do 17.9.1958 – liečba)

19. september 1958 (?17.9.)

Mírov

(Meopta)

10. máj 1960

Amnestován

 

„domov“

Pezinok (Bernoláková 49?)

 

 

Čo predchádzalo uväzneniu?

 

Uväzneniu dona Štefana Sandtnera predchádzali zverstvá komunistického režimu, ktoré sa v najbrutálnejšej podobe prejavili a odohrali vo Veľkonočnej oktáve roku 1950. Noc z 13. na 14. apríla 1950 poslala do sústreďovacích kláštorov s väzenským režimom tisíce rehoľníkov a neskôr aj rehoľníčok. Rehole prakticky prestali v Československu existovať.

Na pomyselnej osi prenasledovania rehoľníkov môžeme hovoriť od „osobného zásahu do životov jednotlivcov“ až po „genocídu voči rehoľníkom“. Páter Andrej Konc CSsR, internovaný na Králikoch v Čechách, spomína: „Starší pátri zomierali jeden za druhým.“ Nedostali poriadne jedlo, prikrývky.

 

Pokus o útek z väzenia

 

Vec: Cecília Šelingová a spol. (Marta Santnerová, nar. 20.2.1918 v Pezinku, úradníčka ÚNV Bratislava, bytom Krížna 71) trestné oznámenie za organizovanie úteku rím. kat. duchovných z väznice Krajského súdu v Bratislave.

Dňa 26. februára 1952 sa stretla dnes už bl. sr. Zdenka v byte u Marty Sandtnerovej a predložila jej  informácie o možnom vyvezení jej brata a ďalších kňazov na Sibír. Na základe týchto informácií a ochoty príslušníka SVS napomôcť k úteku (aj väzňovi Mitošinkovi a Zemanovi) sa rozbehol kolotoč hľadania auta, financií, aby nedošlo k vyvezeniu kňazov do ZSSR. Iste, informácia bola klamlivá, no pochybovať o jej dôveryhodnosti nemusel asi nikto, kto aspoň trošku poznal reálie. Musíme si v tejto súvislosti uvedomiť realitu: zatvorené cirkevné školy, uväznení biskupi a situácia v ZSSR ešte hrozivejšie. Už v roku 1938 bolo v ZSSR zo 150 000 klerikov skoro 100 000 zavraždených.[13]

 

„Neviem si vysvetliť, prečo vlastne prišiel za mnou dozorca a hovoril, že ich vystrieľajú (!), bez jeho návodu nikdy by som sa nebola toho činu dopustila,“ povedala vo výpovedi Marta Sandtnerová.

 

Odpovedí sa núka viacero. „V ústavoch sú najväčšie reakčné krysy (...) Velitelia oddielov SVS budú odmeňovaní podľa toho, ako dokážu udeľovať tresty, ísť tvárou v tvár proti reakcii, dávať polovičné dávky potravín, používať bunkre...“ povedal Veliteľ zboru väzenskej a stráže na porade ministerstva spravodlivosti 6. apríla 1950 (bolo to na Zelený štvrtok).[14]  Možno to motivovalo dozorcu SVS, že sa začal pohrávať s citmi žien – rehoľníčok a rodnej sestry Marty, aby ich vzápätí mohol usvedčiť z pokusu o nedovolený útek. Alebo to bola viera v stranu a jej poslanie, či finančná motivácia? Nevieme, jedným slovom bol za tým diabolský plán, ktorý uvrhol do žalára dve rehoľné sestry a Sandtnerovu rodnú sestru Martu i šoféra, ktorý chcel pomôcť v úteku kňazom. ŠtB ju zatkla 29. februára 1952.

Keď sa súd pod vedením sudcu Pavla Korbulyho pýtal Marty Sandtnerovej, či sa cíti byť vinnou za porušenie zákonov, pokojne odpovedala: „Jedine kladiem si za vinu, že som chcela pomôcť bratovi.“[15] Hľa Marta Sandtnerová.

Súrodenecké puto s jej bratom bolo veľmi silné. No rovnako aj s mamou, s ktorou ešte pred svojim zatknutím prichádzala navštevovať brata.

Pár dní pred pokusom o napomáhanie k úteku svojmu bratovi napísala:

„Pištinko môj drahý!

Nechceli nás pustiť k Tebe. Boli sme s mamou v sobotu a potom zase v pondelok a nepustili nás (...) vraj až v nedeľu...“ (už aj tieto úvodné slová hovoria o krutosti režimu. Za týmito slovami si môžeme predstaviť konkrétnu cestu jeho mamy za svojim synom.[16] „Chuderka mama, tak mi je jej ľúto, že Ťa ani v nedeľu neuvidí. Nebuď smutný, stačí, keď my sme (smutní – pozn. autora).“ [17]„Bojím sa, ale to nech Ťa neznepokojuje.“ „...len sa prosím Ťa drž Títa (Títus Zeman – pozn. autora), potom budem spokojnejšia.“ „...srdiečko moje, len buďte opatrní, aby ste sa im zasa nedostali do zubov, lebo potom by to bolo ešte horšie.“[18] 

Marta Sandtnerová pracovala od roku 1939 na Mestskom notárskom úrade v Bratislave a od roku 1945 až do jej zatknutia na ÚNV v Bratislave. Z jej vyšetrovacieho spisu sa dozvedáme niekoľko informácií o rodine. Otec sa volal Štefan a mama mala meno Eugénia (rod. Tomašovičová). „Otec bol kolárom a mal svoju dielňu v Pezinku. V roku 1936 otec zomrel a vedenie dielne prevzal brat Ladislav.“[19] V roku 1952 zo štyroch súrodencov boli dvaja vo väzení. Na slobode bol v tom čase 40 ročný Ladislav, zamestnaný v Štátnych majetkoch a lesoch v Pezinku a 38 ročný Kamil, pracujúci ako elektrotechnik v Pezinských tehelniach. Len 36 ročný Štefan si už odpykával väzenský trest – 15 rokov odňatia slobody. A najmladšia Marta bola vo väzbe.[20]

„...aby to nebolo horšie.“ Čo si môžeme pod týmito slovami predstaviť? Ako vieme, útek sa nevydaril...

 

V područí dozorcov

 

„Väzni majú taký hlad, že vyberajú zbytky potravín z odpadkových nádob. Úmyselne je im vydávane menej stravy, než je zdokladované, pričom v skladoch potravín boli zistené prebytky masla, sadla, zemiakov, cukru. Z 800 odsúdených trpí podváhou 260 väzňov o 20 – 30%. Ďalších 32 odsúdených podváhou o viac ako 30%.“[21] Takáto bola realita života väzňov. Správa, ktorú uvádzam, pochádza ešte z čias komunistického režimu a teda predpokladám, že aj táto správa môže byť prikrášlená oproti realite.

Samoväzba (samotka) nebola len o tom, že bol väzeň sám na cele. Boli to cely, ktoré v zime neboli vykurované, často mali rozbité okná. Vychádzky boli povolené len každý tretí deň. Stravné bolo obmedzené na polovicu. Väzni odtiaľ vychádzali s psychicky podlomeným zdravím, TBC, opuchmi z hladu, kožnými chorobami.[22] Druhé poschodie – oddelenie C bolo s najprísnejším režimom.

Ďalším typom týrania boli „drepy“ – niekedy aj 400 za deň, „žabacie pochody“, no rovnako aj neposkytnutie zdravotnej starostlivosti, o čom svedčia desiatky zdokumentovaných prípadov úmrtí (!) priamo v zariadeniach väzníc.[23]

Tábor nútených prác Mírov bol dokonca nazývaný „republikou v republike“ pre svojrázny režim v tábore. V niektorých správach sa dočítame o používaní najprísnejších opatrení v tomto tábore. Lekárom bol lekár – väzeň (pôvodne príslušník SS). Nebolo neobvyklé, keď v Mírove prepukli aj epidémie. Veliteľ tábora si z toho ťažkú hlavu nerobil. Nechal sa počuť: „Väzni sa mali liečiť, keď boli na slobode a teraz ak chcú, tak nech žijú a ak nie, tak nech zdochnú..“[24] 

Napriek tejto realite Sandtner spomína na väzenie inak:

„A tak som po zaistení 5. mája 1951

po dajakom čase až do amnestie 9. mája 1960

Mohol desať rokov denne celebrovať .

Vždy sa našiel dajaký milosrdný krkavec,

čo Eliášovi prinášal, čo bolo potrebné,

aby neumrel od hladu.“ [25] 

 

Amnestia

 

Väzenie bolo iste náročné pre dona Štefana, no rovnako, ba možno povedať v niektorých chvíľach ešte viac pre citlivé srdce mamy a sestry. „A tak sme boli s mamou samé v najsmutnejšej hodine nášho života, lebo ani keď otec zomrel, nebolo to také!“[27]

           

 

Namiesto záveru

 

Na záver si dovolím uviesť krátku báseň, ktorej posledné slová hovoria o ďalšom aspekte v živote dona Štefana. O prívlastku „svätý“, ktorým ho už iste v nebi poznajú a možno aj nám bude raz dopriata tá milosť ho takto spoznať a nazvať.

 

ZVONÁRIK

 

učeň, ba možno už majster,

je čas zozváňať.

Celá zem si chce kľaknúť

na Tvoje kolená,

na tvojich krídlach,

Svätý, Svätý, Svätý...[28] 



[1] Viac: SANDTNER, P.: Bratislava In Naše svedectvo, Bratislava 2016, č. 5. s. 42.

[2] Spomienky spolupracovníkov Štefana Sandtnera autor príspevku ešte spracuváva.

[3] Tamže.

[4] Tamže.

[5] Archív Vojenskej a justičnej stráže, Leopoldov. Osobný spis - Sandtner Štefan č. 795 – 51/5

[6] Archív Vojenskej a justičnej stráže, Leopldov. Evidenčná kartotéka. Sandtner Štefan

[7] Archív Vojenskej a justičnej stráže, Leopoldov. Osobný spis - Sandtner Štefan č. 795 – 51/5

[8] Tamže.

[9] V niektorých spisoch je priezvisko Štefana Sandtnera skomolené. Uvádzam ho tak, ako bolo zaznamenané vo vtedajších spisoch. Rovnako pri citácií uvádzam pôvodný pravopis.

[10] Archív Štátneho súdu (A ŠS) Bratislava. 3 Ts III 1951, kr. 292.

[11] SANTNER, Š.: Žalár môj žaltár. Bratislava : Vydavateľstvo DON BOSCO, 1997. (strojopisné ilustrácie Štefan Sandtner, SDB, 1960). s. 124.

[12] V Mírove mal väzenské č. 1922. A VJS Leopoldov. OS – 60/52 Sandtner Štefan, 30. 4. 1916.

[13] NEUPAUER, F.: Za komunizmu bolo lepšie. Bratislava 2012, s. 35.

[14] Zpráva o výsledku prohlídky věznice Leopoldov z dne 15. 5. 1953. Text prevzatí z: KUKURA, J. (red.): Trestná činnosť státních orgánu ve věznicích a táborech nucené práce v 50. letech. Praha : Generálna prokuratúra, 1992. s. 5.

[15] Archív ÚPN. Zápisnica o hlavnom pojednávaní Cecília Šelingová a spol., z 17. júna 1952 (zatknuté boli 29. 2. 1952).

[16] A ÚPN, Krajské veliteľstvo ŠtB Štefan Sandtner. Spis sr. Zdenka a spol.

[17] Ďalej Marta odpisuje, ako sa bratia rozutekali za povinnosťami a ich – dve ženy – nechali samé. „Nebuď však znepokojený, veď mamu už dajako uspokojím!“

[18] A ÚPN, Krajské veliteľstvo ŠtB Štefan Sandtber. Spis sr. Zdenka a spol.

[19] Archív Ústavu pamäti národa (A ÚPN), Osobní spis Marta Santnerová. Životopis.

[20] Vo väzenských záznamoch Štefana Sandtnera sa o jeho sestre píše: „Marta: bytom Želiezovce /vězení/“ Archív Vojenskej a justičnej stráže, Leopldov. Evidenčná kartotéka. Sandtner Štefan.

[21] Zpráva o výsledku prohlídky věznice Leopoldov z dne 15. 5. 1953. Text prevzatí z: KUKURA, J. (red.): Trestná činnosť státních orgán u ve věznicích a táborech nucené práce v 50. letech. Praha : Generálna prokuratúra, 1992. s. 5.

Denná dávka manuálne pracujúceho väzňa bola okolo 1 200 – 1 400 kcal. No stávalo sa, že nedosiahla ani 600 kcal a to nielen z dôvodu zníženia dennej dávky na polovicu, ale aj v dôsledku rozkrádania väzenskej stravy bacharmi.

[22] Tamže.

[23] Tamže.

[24] „Bolo by najlepšie naložiť väzňov do auta, zaviesť ich k hraniciam a tam ich postrieľať a bol by pokoj.“ M. Pich Tuma predniesol počas inštruktáže pracovníkov TNP Mírov. KUKURA, J. (red.): Trestná činnosť státních orgánuve věznicích a táborech nucené práce v 50. letech. Praha : Generálna prokuratúra, 1992. s. 12

[25] SANDTNER, Š.: Kňaz naveky. Bratislava : Vydavateľstvo DON BOSCO, 2003. 102 s. s. 93. Pozri aj: SANTNER, Š.: Žalár môj žaltár. Bratislava.  Bratislava : Vydavateľstvo DON BOSCO, 1997. (strojopisné ilustrácie Štefan Sandtner, SDB, 1960). 124 s.

[26] V Mírove mal väzenské č. 1922. A VJS Leopoldov. OS – 60/52 Sandtner Štefan, 30.4.1916.

[27] A ÚPN, Krajské veliteľstvo ŠtB Štefan Sandtber. Spis sr. Zdenka a spol.

[28] SANTNER, Š.: Malí adorátori. Bratislava : Vydavateľstvo DON BOSCO, 1999. 124 s., s. 64

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.