(Nairobi, Keňa, 28. decembra 2012) – V šiestich rokoch sa ocitnúť bez rodičov, byť zanedbávaný príbuznými a starať sa o svojich piatich súrodencov – dosť dôvodov na to, aby sa človek ocitol na ulici. To sa stalo Patrickovi, no mal šťastie, že stretol niekoho, kto mu dal dôvod, aby mohol ďalej snívať. Tu je jeho príbeh.
Volám sa Patrick Ngugi Gichuhi. Narodil som sa vo veľmi skromnej rodine v roku 1986. Som prvorodený zo šiestich detí, mám troch bratov a dve sestry. Mal som dobrú rodinu, ktorá so mňa aj mojich súrodencov starala. Čo je dôležitejšie, mal som sny, ktoré som chcel uskutočniť. No tieto sny sa v nasledujúcich rokoch rozbili.
V roku 1991 sa moji rodičia odlúčili, pretože môj otec pracoval ako predajca marihuany a strávil viac času vo väzení než staraním sa o rodinu. Moja mama sa dostala do situácie, z ktorej už nebolo návratu – po mnohých neúspešných snahách presvedčiť otca, aby zanechal biznis nás všetkých opustila.
Otec sa rozhodol zobrať nás všetkých do domu v Nyeri, ale namiesto toho, aby nás vzal rovno do domu starého otca – nemal dobré vzťahy s rodinou z matkinej strany – vyložil nás v blízkom meste Kiganjo a na mne nechal zodpovednosť za mojich mladších bratov a za nájdenie našich príbuzných.
Keď som konečne našiel ľudí, ktorí sa o nás mohli postarať, na moje prekvapenie nás vôbec neprijali. Od mojich príbuzných sme sa dočkali len zlého zaobchádzania. Neprijali nás za svojich, ale brali nás ako príťaž. Tak som v roku 1992 s mladším bratom utiekol z Nyeri do Karatiny, odkiaľ sme po niekoľkých dňoch prišli do Nairobi. Stali sme sa deťmi ulice.
O jedlo sme žobrali a vždy sme spali na ulici. Trvalo to dva roky. V roku 1995 sme boli zatknutí a obvinení za to, že sme robili pomocníkov na parkovisku bez licencie. Poslali nás do detského centra v Kabete. O rok neskôr verejný prokurátor videl, že pre nás nikto neprišiel, tak sa ma opýtal, čo chcem robiť. Počul som niekoľko chlapcov v centre hovoriť o mieste, ktoré sa volalo Don Bosco, kde deti môžu chodiť do školy, dostanú dobré jedlo a oblečenie a bez váhania som povedal, že chcem, aby ma zobrali do Don Bosca.
Bol som prijatý do saleziánskeho diela v Kariua v Nairobi, do jedného z programov Bosco Boys a začal som študovať. Vďaka mojim dobrým výsledkom v škole som sa dostal do prvej skupiny na saleziánskej škole, ktorá pokračovala do vyšších tried vo verejnej škole. Potom som s Božou milosťou dokončil aj štúdium Medzinárodnej obchodnej správy so zameraním na financie.
Som zo srdca vďačný Saleziánom dona Bosca za ich námahu a rozhodnutie pomáhať mladým ľuďom meniť svoje životy. Tiež nemôžem zabudnúť na všetkých dobrodincov a ľudí, ktorí urobili tak veľa, aby ma mohli vidieť uspieť v živote. Čo je najdôležitejšie, nemôžem zabudnúť na nášho dobrého Pána, Ježiša Krista, ktorý urobil tento úspešný príbeh skutočnosťou.
A skutočne, na konci nebudeme súdení podľa počtu diplomov, ktoré získame, alebo množstva peňazí, ktoré zarobíme, ani podľa veľkých vecí, ktoré sme urobili. Budeme súdení podľa verša „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma.“
V súčasnosti v diele Bosco Boys v Nairobi pracujú aj niekoľkí misijní dobrovoľníci zo Slovenska.
ANS, tl
