(Siguiri, Guinea, 17. októbra 2014) – Don Rafael Sabé je misionárom od roku 1992. Momentálne zažíva prepuknutie eboly „z prvej ruky“ priamo v jednej z postihnutých krajín, v Guinei. Je členom skupiny Anti-Ebola, ktorá sa zaoberá prevenciou pred nákazou v regióne mesta Siguiri. Je to tím, ktorý spojil zástupcov občianskych, zdravotníckych, biznis a náboženských autorít v oblasti. V rozhovore pre časopis Zenit ponúka don Sabé rôzne pohľady na pôvod vírusu. Tiež rozpráva, že ľudia v Siguiri sa modlia za Teresu Romerovú – španielsku zdravotnú sestru, ktorá je infikovaná – a hovorí, že láska môže premôcť strach.
Don Sabé tiež opisuje rôzne aspekty svojho misijného povolania, odhaľuje, že to bola rodičovská výchova, ktorá priviedla jeho a sestru k vstupu do zasväteného života a k sebadarovaniu a kresťanskej láske, ktoré sa stali centrom ich životov.
Ako dlho ste v Afrike a koľko času konkrétne v Guinei?Po skončení štúdia práva som vo svojom srdci cítil túžbu nasledovať kroky dona Bosca ako salezián. Som v Afrike od roku 1992, kedy som bol pridelený do Abidjanu. V Pobreží Slonoviny som zostal do roku 2006, v Abidjane, Duékoué a Korhogu. V roku 2006 ma poslali do Kary v Togu. Naposledy, v roku 2012, som prišiel do Guinei, do miest Konakra, Kankan a Siguiri.
Čo je skupina Anti-Ebola? Prečo je Guinea jednou z najúspešnejších krajín v kontrole vírusu?Je to skupina zostavená z kompetentných: miestneho zastupiteľstva (starostovia, kongresmani), zdravotníkov (doktori, zdravotné sestry), zástupcov polície, zástupcov z biznisu a cirkevných autorít – imám pre moslimov a kňaz pre kresťanov. Ja som kresťanský zástupca v regióne Siguiri. Táto skupina priamo monitoruje rozšírenie eboly v regióne. Spoločne sa stretávame na pravidelných poradách, aby sme premýšľali nad možnými riešeniami.
Prečo je pre ľudí ťažké prijať skutočnosť o ebole?Na to, aby ste bojovali s ebolou, musíte nájsť chorých, úplne ich izolovať a v prípade, že zomrú, ich musíte okamžite pochovať. To vedie k odmietavému postoju u ľudí. Podľa africkej tradície je smrť jedným z najdôležitejších momentov v živote ľudskej bytosti. Cítia potrebu uctiť si svojich mŕtvych. Poznám jednu rodinu, ktorá stratila kvôli ebole deväť členov. Mnoho z nich bolo nakazených počas pohrebných obradov, no niektorí boli vyliečení. To je dôvod, pre ktorý preventívna skupina pokladá za dôležité rozširovať svoju prácu, aby si ľudia boli vedomí rizika.
Ako ľudia v Afrike prijímajú reakcie v Európe?Ľudia v Afrike sú prekvapení panikou v Španielsku. Tu v Guinei bolo doteraz okolo 778 obetí, no strach nie je taký veľký, ako v Španielsku. Určite, v Afrike žijeme blízko trpiacim, čo utužuje charakter ľudí. Pred pár dňami som pochoval päťročné dievčatko, ktoré zomrelo na maláriu. Prítomní boli všetci jej bratia. Na pohrebe boli slzy smútku, slzy lásky, no nie slzy zúfalstva.
ANS, tl
