(ANS, Vatikán 25. októbra 2018) – Prijatie, blízkosť k mladým, osobitná pozornosť voči mladým imigrantom. Na tieto body sústredil svoj príspevok na Synode hlavný predstavený saleziánov don Ángel Fernández Artime.
Svätý Otče, prijmite predovšetkým moju hlbokú a úprimnú vďačnosť za dar, ktorý Cirkev dáva skrze túto Synodu. Bez pochýb je to čas milosti a prítomnosti Ducha Svätého.
Na začiatok vám poviem, že som si predstavil tému Synody ako pyramídu. Základňou sú VŠETCI MLADÍ. V polovici sú mladí na ceste k viere a na vrchole mladí v rozlišovaní povolania, k čomu ich však dôjde oveľa menej.
Dovoľte mi porozprávať vám, čo sa mi prihodilo predvčerom. Keď som odtiaľto popoludní vychádzal, dvaja mladí vo veku 26 alebo 28 rokov mi po španielsky povedali: Prepáčte, mohli by ste nám povedať, prečo sú tu tieto osoby oblečené tak zvláštne a majú čosi na hlavách…?
Hneď som pochopil, že len málo alebo nič vedia o Cirkvi a jej pastieroch, že nevedia, kto je to biskup. Tak som im vysvetlil, čo tu robíme. Povedal som im, že pápež zvolal veľa osôb, aby rozmýšľali nad mladými a že sa na tom zúčastňujú aj mladí.
Opýtali sa ma, či by mohli vidieť pápeža, lebo by ho radi stretli. A pretože ho považujú za človeka, ktorý „je dobrý ku všetkým“.
Všimol som si tiež, že mali na prstoch obrúčky. Spýtal som sa ich, či sú zasnúbení, alebo už aj manželia. Odpovedali mi, že sú už manželmi a majú trojročné dieťa. A keď som sa opýtal na meno ich dieťaťa, rozžiarila sa im tvár. „Volá sa Julian“. Srdečne som im zablahoželal a rozlúčil som sa s týmito priateľmi z Kolumbie.
A v mojom srdci sa ozvalo silné presvedčenie: aj títo sú naši mladí! Všetci mladí sú naši mladí. Nie sú mladí vnútri a mladí mimo (vonku).
Myslím, že toto musíme odovzdať svetu: že Cirkev a jej pastieri vnímajú všetkých mladých ako svojich mladých, našich mladých. Lebo nik sa nesmie cítiť vylúčený. Oni musia cítiť, že ich prijímame, nezávisle od ich situácie a životných príbehov.
Druhý bod. Keď navštevujem naše saleziánske domy po svete, videl som mnohé kostoly v diecézach plné, lebo ich naplnili mladí imigranti a ich rodiny.
Videl som to vo Vancouveri, Toronte, Montreale, videl som to v Kalifornii a na Novom Zélande, v Melbourne – a netreba chodiť ďaleko – v mojom rodnom Španielsku (tisíce a tisíce bratov z Latinskej Ameriky) a v Taliansku (tisíce z Filipín v Ríme a Turíne).
A opakujem si to isté: títo sú naši mladí, so svojimi rodinami, ktorí dokonca prinášajú čerstvý vzduch viery do našich kostolov, a to práve vtedy, keď v našich národoch raste odmietanie, strach, netolerancia a xenofóbia.
Preto, keď hovoríme o mladých ako o Cirkvi, chceme povedať silné, rozhodné a odvážne slovo v ich prospech vo všetkých národoch našich miestnych Cirkví, presne ako to robí pápež František pre Cirkev univerzálnu. Lebo títo mladí imigranti sú ešte zraniteľnejší než ostatní.
Odvážime sa na to?
Napokon, naši mladí by mali počuť od nás, že ich máme radi, a že CHCEME KRÁČAŤ ŽIVOTOM A VO VIERE SPOLU S NIMI. Naši mladí musia cítiť našu prítomnosť, CITOVÚ A ÚČINNÚ medzi nimi. Musia cítiť, že im nechceme ani riadiť ani diktovať ich život, ale že chceme zdieľať s nimi to najlepšie z nás: Ježiša Krista, Pána. Musia cítiť, že sme tu pre nich a – ak nám to dovolia – aby sme mali účasť na ich šťastí a ich nádeji, na ich radosti, bolesti a ich slzách, na ich zmätku a hľadaní zmyslu, na ich povolaní, prítomnosti i budúcnosti.
Musia vnímať, že IM ŠEPKÁME O BOHU. Možno nedosiahneme nejakú mimoriadnu ortodoxiu a ortoprax, ale oni pocítia, cez naše malé sprostredkovanie, že Ježiš ICH MILUJE A VŽDY ICH PRIJÍMA. Vtedy to všetko bude stáť za to.
ANS, rhsdb
