Viac ako 4 mesiace misie sú za nami a s nimi nám pribudla aj nová pečiatka pre víza v našom cestovnom pase. Aj keď oficiálne sme ešte stále len turistami, srdcom sa čím ďalej, tým viac stávame miestnym obyvateľstvom…
Už v priebehu novembra začali školákom prázdniny, keďže v Keni sa pre základnú školu začína nový školský rok v januári. V centrách Bosco Boys sa program nastavil do voľnočasového režimu, napríklad v Kuwinde, saleziánskej škole, sa dva týždne po sebe konali denné tábory pre školákov. Tu si mohli vyrobiť náramok, korčuľovať sa či pozrieť si zaujímavý film a rodičia boli radi, že ich deti majú k tomu zabezpečený aj teplý obed.
V Langate, domove pre chlapcov z ulice, prázdniny prišli až v decembri, avšak už veľa týždňov predtým sa čas pre štúdium postupne skracoval či nahrádzal časom pre hry a šport. S blížiacimi sa sviatkami sa návštevnosť nášho centra zvyšovala. Prichádzali rôzne skupiny, organizácie, školy či jednotlivci prinášajúc nám jedlo, oblečenie a svoj čas. Skupina univerzitných študentov k nám zavítala na celý deň, počas ktorého sme tancovali, spievali, mali hodinu nemeckého jazyka a ešte pre nás všetkých pripravili aj výborný obed. Je pre mňa pekné vidieť, že aj tu si ľudia navzájom pomáhajú a na Vianoce si prinášajú pokoj a radosť. Mnohí chalani si odkladali sladkosti, ktoré dostali do zásob pre svoju rodinu.
Keď nadišiel deň D, stretnutie s rodičmi, náš dom sa úplne zaplnil. Prišli rodičia, súrodenci, starí rodičia, bratranci či príbuzní. Po spoločnom programe a obede sa jednotlivé rodinky postupne odpájali až nakoniec náš dom zostal úplne tichý. Na niekoľko týždňov sa brány nášho centra zatvorili a opäť sa otvoria začiatkom januára. My ako dobrovoľníci máme teda jedinečnú možnosť prežiť Vianoce a Nový rok v inom štýle, v kruhu komunity bratov a saleziánov oslavujúc narodenie Ježiša spevom, tancom a všetkým, čo Afrika ponúka.
A ako sme to prežívali my?
Paťka: Pre mňa bolo veľmi povzbudivé vidieť ako sa v deň stretnutia s rodičmi všetci pekne obliekli, vychystali bez toho, aby ich bolo treba ,,naháňať”. To mi len dodalo istotu, že aj napriek všetkému, čím si chalani prešli (a nie je toho málo), rodiny budú pre nich vždy dôležité. Teraz, ako sú na sviatky doma, mi chýbajú, ale verím, že sa majú dobre a teším sa, že ich o krátky čas uvidím. Čo sa týka sviatkov, niekedy mi chýba vianočná atmosféra, trochu snehu a chladu, keďže tu je poriadne slnečno, avšak vnímam to ako novú skúsenosť a uvedomujem si, aké je šťastie, že sme tu dvaja s manželom.
Samuel: Po toľkých mesiacoch sa tu už niekedy cítim ako doma. Dnes (1.1.2025) som sa donútil spísať blog a je to dobré, pretože po adorácii a revízii celého roka sa mi lepšie spomína. Občas si hovorím, že pomáhať a darovať sa je fakt niečo úžasné a super. Tie hranice sa dajú posúvať fakt vysoko. A to, že tu môžem byť s manželkou je fakt mega. Po týchto mesiacoch sa mi zmenil pohľad na niektoré veci. Skutočné bohatstvo sa nedá merať majetkom, peniazmi, ale životmi s ktorými som mohol zdieľať lásku a priateľstvo. Momenty, ktoré som mal možnosť zdieľať s bratom Fabiánom z Madagaskaru či s jedným chalanom Kevinom od nás z centra ma veľmi naplnili a nejakým spôsobom mi aj teraz chýbajú. S Paťkou sme prežili naozaj požehnaný rok plný prekvapení a dobrodružstiev. Svadba, misie a Vianoce boli originál sami o sebe. O pár dní sa nám „partizáni“ vrátia do centra a veľmi skoro bude aj rescue a prídu noví chalani.
Keď sme mali ešte chalanov v centre bolo to o dosť živšie. Príprava programu, upratovanie centra a rozhovory o rodine. Vidieť chalanov smútiť a potom sa tešiť so známymi je dojímavé. Sú to mladí chalani plní darov, radosti, energie, šibalstva, ktorí nemali možno toľko šťastia ako my. Každým týždňom som si s nimi bol bližší. Byť pri tom všetkom ako sa im nechce ísť vstať, ísť do sprchy, učiť sa, poslúchať, modliť sa, pracovať, ísť spať, to všetko spolu s nimi zažívať a motivovať ich každý deň, je príležitosť, aby sa posunuli ďalej do školy. Tá rebélia, hnev, ktoré sa transformovali u niektorých v lásku a vďačnosť je povzbudivá a aj mne sa dáva zamýšľať nad tým, ako veľmi sme s Paťkou požehnaní. Vianočný čas je časom pokoja, ale tu v Keni také slovo nepoznajú. Tento čas sme strávili aj s bratmi z Kuwindy a nebol deň, kedy by sa nespievalo, netancovalo, necestovalo niekam. My sa tešíme, tak to poďme osláviť s každým, koho poznáme – a tak boli s kadekým a ani neviem, kde všade, ale bolo to super. Verím, že som sa opäť viac zjednotil s Bohom, Paťkou a mojimi bratmi a sestrami na ceste misiami.
Rok 2024 som ukončil s úsmevom a so zmrzlinou v ruke 😀
