Deti dôverujú, deti sa zverujú. A mama je vždy nablízku. Vidíš ju, aj keď tam nie je.
A my, sme schopní ju vidieť?
Blahoslavený je ten, kto vidí srdcom.
NAŠA PANI Z GUADALUPE
MLADÝ JUAN DIEGO
„Juan Diego,“ povedala Pani, „môj maličký a najmilší zo všetkých mojich detí…“ Juan sa ihneď postavil.
„Kam ideš, Juanito?“ spýtala sa Pani.
Juan Diego jej čo najzdvorilejšie vysvetlil, že ide do kostola sv. Jakuba na svätú omšu na počesť Matky Božej.
„Môj milovaný syn,“ povedala Pani, „ja som Matka Božia a chcem, aby si ma pozorne počúval. Mám pre teba veľmi dôležité posolstvo. Želám si, aby mi na tomto mieste postavili kostol, odkiaľ budem môcť prejavovať svoju lásku tvojmu ľudu.“
Jemný, jednoduchý a láskavý rozhovor ako medzi mamou a synom. A Juan Diego poslúchol: išiel za biskupom a povedal mu, čo videl – ale ten mu neveril. Juan sa vrátil k Márii a porozprával jej, čo sa stalo. Mária mu odovzdala ďalšie posolstvo a povzbudila ho, aby to skúšal znova a znova.
Juan Diego poslúchal, nevzdával sa: chcel splniť úlohu, ktorú mu zverila nebeská Matka.
Jedného dňa sa však kvôli životným ťažkostiam chystal vynechať stretnutie s Pannou Máriou – jeho strýko bol totiž na smrteľnej posteli.
„Naozaj si myslíš, že by som zabudla na niekoho, koho tak veľmi milujem?“
Mária uzdravila jeho strýka, zatiaľ čo Juan Diego znova počúval:
„Môj milovaný syn,“ povedala Pani, „vystúp na vrchol kopca, kde sme sa prvý raz stretli. Odrež a nazbieraj tam ruže, ktoré tam nájdeš. Daj ich do svojej tilmy (plášťa) a prines mi ich. Potom ti poviem, čo máš urobiť a povedať.“
Aj keď vedel, že na tom kopci ruže nerastú – a už vôbec nie v zime – Juan vybehol až na vrchol. A tam našiel najkrajšiu záhradu, akú kedy videl. Ruže z Kastílie, ešte sa trblietali od rosy, sa rozprestierali kam len oko dovidelo. Opatrne kamenným nožom odrezal tie najkrajšie puky, naplnil nimi svoj plášť a rýchlo sa vrátil na miesto, kde ho čakala Pani.
Tá vzala ruže a starostlivo ich naaranžovala späť do tilmy. Potom mu plášť zaviazala okolo krku a povedala:
„Toto je znamenie, ktoré biskup potrebuje. Rýchlo, choď za ním a nikde sa nezastavuj.“
Na jeho plášti sa objavila Máriina podoba – a pri pohľade na tento zázrak sa biskup nechal presvedčiť. A dnes Svätyňa Našej Pani z Guadalupe stále uchováva túto zázračnú podobizeň.
Mária, Matka, ktorá nezabúda.
Ty, ktorá nezabúdaš na žiadne zo svojich detí, nikoho nenechávaš pozadu, hľadela si na mladých, ktorí do teba vložili svoju nádej. K nim si sa priblížila, im si sa zjavila.
Buď poslušný aj vtedy, keď nechápeš – matka nezabúda, matka nás nenecháva samých.
PRÍHOVOR HLAVNÉHO PREDSTAVENÉHO
Panna Mária – materstvo a súcit
Máriino materstvo sa nevyčerpáva v jej „áno“, ktorým umožnila vtelenie Božieho Syna. Tento okamih je síce základom všetkého, no jej materstvo je neustálym postojom, spôsobom jej bytia pre nás a pre celé ľudstvo.
Ježiš jej na kríži zveril apoštola Jána slovami: „Žena, hľa, tvoj syn,“ a tým symbolicky rozšíril jej materstvo na všetkých veriacich všetkých čias.
Tak sa Mária stáva matkou Cirkvi, ktorá je duchovnou matkou každého z nás.
Toto materstvo sa prejavuje v jej nežnej a pozornej starostlivosti, v neustálom záujme o potreby svojich detí a v hlbokej túžbe po ich dobre. Mária nás prijíma, živí nás tým, že nám prejavuje svoju vernosť, chráni nás svojím plášťom. Jej materstvo je nesmierny dar – keď sa k nej priblížime, cítime láskyplnú prítomnosť, ktorá nás sprevádza v každej chvíli.
Súcit Márie je prirodzeným dôsledkom jej materstva. Nie je to len povrchný pocit ľútosti, ale hlboké spolucítenie – spolutrpí s nami. Vidíme to dojímavo počas umučenia jej Syna. Rovnako ani dnes Mária nezostáva ľahostajná k našim bolestiam – prihovára sa za nás, potešuje nás, ponúka nám svoju materinskú pomoc.
Máriino srdce je teda bezpečným útočiskom, kde môžeme zložiť svoje ťažkosti, nájsť útechu a nádej. V Márii sa materstvo a súcit stávajú pre nás dvoma stranami tej istej ľudskej skúsenosti – dve podoby jej nekonečnej lásky k Bohu a k ľudstvu.
Jej súcit je teda konkrétnym vyjadrením toho, že je matkou, súcit vyplýva z jej materstva. Kontemplovať Máriu ako matku nám takto otvára srdce nádeji, ktorá v nej nachádza plné vyjadrenie. Nebeská Matka je tá, ktorá nás miluje.
Prosme Máriu, aby sme ju vedeli vidieť ako vzor skutočného ľudstva, materstva schopného „cítiť s“, milovať a trpieť s inými, nasledovať príklad jej Syna Ježiša, ktorý z lásky k nám trpel a zomrel na kríži.
MODLITBA STRATENÉHO DIEŤAŤA
Mária, ty, ktorá sa zjavuješ tomu, kto vie vidieť…
urob moje srdce poslušným.
Keď ťa nepočúvam – prosím ťa, trvaj na tom.
Keď sa nevrátim – prosím ťa, príď ma hľadať.
Keď si neviem odpustiť – prosím ťa, nauč ma zhovievavosti.
Lebo my ľudia sa strácame – a vždy sa budeme strácať,
no ty na nás, blúdiace deti, nezabúdaj.
Príď si po nás,
príď a vezmi nás za ruku.
Nechceme a nemôžeme tu zostať sami.
Zdravas’, Mária…
Blahoslavený je ten, kto vidí srdcom.
Deviatnik vo forme videa si môžete tiež pozrieť v anglickom alebo talianskom jazyku:
