A čo teraz? Alebo človek mieni, korona mení.

Správa od Dominiky Šimonffyovej:

Ležím na posteli v štátnej karanténe v Gabčíkove, neviem sa spamätať zo šoku a premietam si udalosti posledných dní.

Niekoľko nocí som nespala, z večera do rána sa všetko v mojom živote zase obrátilo hore nohami.

Minulý týždeň ohlásili prvý prípad koronavirusu v Nairobi. O dva dni ďalšia dva, osoby, ktoré boli v kontakte s prvým človekom. Nasledovné udalosti akoby sa mi len premietali pred očami. Zatváranie hraníc, škôl, zákazy, preplnené markety. Keď som začala pred tým nosiť rúšku na verejnosti, ľudia sa mi smiali. Keď som odmietala podávať ruku, ako je tu zvykom, cítili sa urazene. Na moje parťáčky na ulici ľudia pokrikovali „korona“.

Situácia doma sa tiež veľmi rýchlo menila, správy sme už ani nestíhali sledovať. Aj naše deti poslali domov, chlapcov z ulice však našťastie nechali v centre. Zo všetkých strán zmeny. Čo bude so Slovenskom? Ako sa môže situácia vyvinúť v Keni? Môžeme ochorieť, môžeme byť chorí a šíriť to? Ako je možné že sa o iných prípadoch zatiaľ nevie? Ambasáda píše, choďte domov, a to hneď. Slováci z iného projektu v Nairobi sa hneď balia a radia urobiť to isté. Komunikujem s ľuďmi doma, organizáciou, ostatnými dobrovoľníkmi. Čo môže nasledovať? Môže sa situácia zhoršiť? Je v Afrike bezpečnejšie než v Európe? Čo sa stane s našim centrom? Informácie dostávame len postupne, niekedy aj odlišné. Médiá píšu rôzne scenáre. A treba sa rozhodnúť hneď. Prichádza pokyn, poďte domov, misia sa prerušuje. Rozhodla som sa ísť, neviem však, čo bude tu ani doma. Hneď sa balím, kupujem letenku.

Moja spoluparťáčka sa ale rozhodla ostať. V hlave mi hučí, neviem, čo je správnejšie, ale už som spravila rozhodnutie. Naše cesty sa rozchádzajú, rýchla rozlúčka s ľuďmi, ktorí sa mi stali najbližšími a ja ich teraz opúšťam. Netuším čo bude s nimi ani so mnou, dobrovoľníčky z Tanzánie odchádzajú tiež. Niektorým iným zahraničným dobrovoľníkom zase vláda poradila ostať, ako som sa neskôr dozvedela. Nastupujem do lietadla a jediné, čo mi beží hlavou je, akým spôsobom a kedy sa budem môcť vrátiť. Cestovala som s ďalšími dvoma Slovákmi, keby niet ich, neviem ako by som cestu zvládla. Dva prestupy v Európe. Bola som nahnevaná aj zaskočená zároveň, skoro nikto nemal rúšku. Veľa ľudí kašlalo. Ľudia na seba navzájom zahládzali. Na letiskách bolo divoko, všetky lety rušili, nikdy sme nevedeli, ako ďaleko sa dostaneme. V Paríži som mala chvíľu čas na prestup, rýchlo som kontaktovala ambasádu, čo robiť keď sa vrátim? Domáca karanténa neprichádza do úvahy, nechcela som ohroziť starších rodičov. Bolo potrebné kontaktovať infolinku, ale na tú sa zo zahraničia nedalo dovolať. Našťastie mi pomohla bývalá dobrovoľníčka, ktorá hneď volala a zisťovala informácie. Bude možná štátna karanténa? Ako sa dostanem do Gabčíkova? Neostanem stáť sama na rakúskych hraniciach? Pred posledným letom zisťujem, aké sú ešte možnosti. Môžem ísť niekde inde, kde budem sama? Na nič z tohoto som nemala odpoveď. V lietadle do Rakúska som sa stretla s ďalšími Slovákmi, niektorí odmietali nosiť rúška a cestovali z nakazených krajín. Je možné že sa nakazím? Neviem. Čo bude ďalej na Slovensku, v Afrike? Budú naši chlapci, ktorí sa vrátili do slumov v poriadku? Uvidím ešte niekoho z nich? Na žiadnu zo svojich otázok dosiaľ neviem odpoveď. Viem len, že najbližšie dni sa nedostanem z izby 2x2m, ale budú mi spravené aspoň testy. Koniec koncov, nikdy si ničím nemôžeme byť istí a práve to pociťujú všetci ľudia. Viem len, že mi chýba Afrika, všetci ľudia tam a život, ktorý som tak rýchlo opustila.

Vďaka pomoci dobrých ľudí som sa dostala aj spolu s kamošom v noci o 2 do Gabčíkova a dúfame, že budeme v poriadku. Ďakujem všetkým kamarátom, ktorí ste so mnou komunikovali a pomáhali mi na diaľku so všetkým, čo potrebujem, som veľmi vďačná. Držte nám všetkým palce, a to v Afrike ale aj doma, aby sme dokázali pomôcť tam, kde sme s tým, čo je teraz potrebné.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.