Ahojte!
Dnes vám prinášam môj posledný blog z mojich misií. Misia, na ktorú som sa minulý rok podujala bola pre mňa veľkou výzvou. Bola to cesta kľukatá, hrboľatá, tŕnistá, no taktiež na tejto ceste som našla klzisko, kvetnatú lúku. Bola to cesta po ktorej som sama kráčať nemohla a o tomto som vedela. Okrem vás, ktorí ste ma modlitbami a čítaním mojich niekedy o ničom písaných blogoch na tejto ceste sprevádzali, Boh bol mojou hlavnou oporou. Niekedy som mala pocit, že som chcela utiecť, požiadať o preloženie, no vždy pri tejto myšlienke, keď som ležala v bahne na tejto ceste, Boh ma z neho ťahal. Ťahal ma tak silno, no pritom s láskou, že som sa dokázala “vzchopiť” a kráčať ďalej. Moja myšlienka od sv. Augustína, s ktorou som odchádzala do misií “Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, Pane.“, bola kľúčovou myšlienkou. Nebola to samozrejme len myšlienka, bola to predovšetkým moja veľká túžba hľadať viacej prítomnosť Boha v mojom živote a v živote druhých prostredníctvom druhých. Byť malým svetielkom pre tých, ku ktorým ma Boh poslal. Byť prostredníčkou Božej lásky. Lásky, ktorá sa nedáva ďalej len tým, ktorí ju opätujú, ale ktorá je tu hlavne pre tých, ktorí ju nikdy nezakúsili, a ktorí mnohokrát ju nechcú, resp. nechceli prijať. Láska sa nedá vlastniť, ale dá sa neustále prijímať a dávať ďalej. Boh je vždy tým najlepším učiteľom Lásky. A preto som mu nekonečne vďačná za Jeho trpezlivosť, s ktorou ma učil tejto Láske.
Ak si pamätáte z môjho druhého blogu, tam som spomínala, že som sa rozišla s mojím snúbencom. Nemyslite si, že to bolo pre mňa ľahké ísť na misie. Musela som na sebe riadne veľa pracovať a išla som na misie s istou “nenávisťou”, ktorú som ešte stále prechovávala voči všetkým mužom. A zrazu okrem dievčat som bola obklopená učiteľmi a chlapcami. Ani si neviete predstaviť, ako bolo pre mňa náročné pozerať sa na nich a rozprávať s nimi s láskou. No Boh ma to učil a teraz môžem povedať, že na tejto ceste som môjmu bývalému snúbencovi dokázala naozaj odpustiť. A keď mi napísal, že sa oženil, už som sa pre to netrápila. Boh mi dal omnoho viacej než to, čo mi zobral…síce mi taktiež daroval veľa jaziev a kíl navyše 😀 😀
A čo mi misia dala? Myslím, že všetci, keď sa povie slovíčko “misia”, máme v hlave množstvo obrazov toho, ako misijný dobrovoľník pomáha druhým, pracuje, hrá sa s deťmi, mladými a pod. No častokrát zabúdame na jeden dôležitý fakt. Je samozrejmé, že na misii sa neoddychuje, ale čo je najdôležitejšie, samotná misia mení človeka. Dá omnoho viacej, ako sám človek dokáže dať. Ľudia, s ktorými sa misijný dobrovoľník stretáva, okolnosti, s ktorými sa musí konfrontovať sú najťažšou, ale najužitočnejšou lekciou. Len tak na prirovnanie…jeden človek dá len to, čo má, ale o koľko viacej dostane od 160 ľudí, s ktorými pracuje, ak každý jeden je odlišný? A k tomu si neviete ani predstaviť, ako veľmi Boh sprevádza osobu, ktorá mu zveruje svoj život. Niečo neskutočné.
A tu môžem povedať, že misia bola mojím najlepším rozhodnutím, ktoré som spravila. Môžem povedať, že ma zmenila od špiku kosti. Zmenila ma úplne. Zmenila môj pohľad na druhých. Môj perfekcionizmus ostal, ale zmenila sa jeho forma. Už tak netrpím, keď veci nie sú 100% perfektné 😀 . Naučila som sa veľkej trpezlivosti, a to naozaj veľkej. Keď veci nevychádzali na prvý raz, naučila som sa nevzdávať sa a pokračovať až dovtedy, kým sa mi to nepodarilo. Naučila som sa “preglgávať” nadávky, ktoré mi každý deň “pľuli” do tváre a objímať týchto ľudí s láskou. Dávať im lásku, ktorú mne dávali moji rodičia, a ktorej ma učil Boh. Byť “druhou mamou” pre moje deti. Mamou, ktorá myslí na dobro svojich detí a častokrát sa obetuje pre nich. Čo viacej som sa naučila? Pracovať s bolesťou. Doma by som si asi ľahla a vstala by som asi až vtedy, kedy by som sa cítila dobre. Tu som sa naučila pracovať s veľkými bolesťami tak, že nik nemal ani tušenia o tom, že boli týždne, keď som vracala viac ako 4-krát denne. A na tvári som mala úsmev a snažila som sa rozdávať radosť navôkol. Nevravím, že to bolo ľahké, bolo to viac než náročné a viete v čom? Pretože keď sa človek cíti zle, veľakrát sa správa chladne, odpovedá chladne, nemá trpezlivosť a ja som toto všetko musela meniť. Musela som sa veľmi kontrolovať.
Ďalším veľkým a náročným bodom bolo sebaprijatie. Ako som už spomínala, pribrala som strašne veľa a akceptovať to bolo pre mňa dosť náročné a hlavne, keď mi to ešte aj takmer všetci hovorili. No nakoniec som si ja z toho robila srandu, a keď mi to pripomenuli, tak som len dodala “gordis pero feliz” – tučná ale šťastná. A neskôr som si uvedomila, ako sa táto samotná veta odrazila na dievčatách. Dievčatá, ktoré sa cítili škaredé, nechcené, pretože niekto im to povedal, sa začali prijímať také, aké boli. A nielen preto, že ja som sa im stále snažila opakovať, aké sú výnimočné, vyzdvihovať ich dobré vlastnosti. Spomínam si, že jeden deň, takmer ku koncu školského roka, prišla za mnou jedna moja slečna s vetou: “Mária, ďakujem ti, že si ma naučila sebaprijatiu. Tvoj vzor, ako si sa ty prijímala ma motivoval, aby som to urobila aj ja, pretože som na tebe videla, že ty si sa nezmenila na osobu smutnú, zdeprimovanú, ale práve naopak si prekypovala ešte väčšou radosťou a optimizmom.” . Táto veta ma utvrdila v tom, čo som už vedela, že všetko to, čo v živote konáme pre druhých, slúži nie len pre naše vlastné dobro ale my sami sa môžeme stať inšpiráciou pre dobro druhých. Okrem toho som sa naučila veľkej jednoduchosti. Jednoduchosti v obliekaní – pretože mi zakázali obliekať si veci, ktoré som si doniesla zo Slovenska 😀 (časom som pochopila, že to bolo kvôli tomu, aby som neprovokovala závisť v srdciach mojich dievčat) a zmenou mojej veľkosti som si zvykla na extra tričká a športové nohavice, ktoré boli mojou takmer každodennou súčasťou. Jednoduchosti v jedení – jesť, čo mi dali, aj keď prvé 4 mesiace som takmer stále jedla len sladký chlieb, pretože mi miestna strava spôsobovala veľké ťažkosti. No neskôr som sa naučila jesť z každého troška. Naučila som sa vážiť si jedlo, hoci sme častokrát jedli pozáručnú stravu. No vždy to bolo lepšie, než keď nám dali posekanú cibuľu s petržlenovou vňaťou 😀 . Naučila som sa, čo znamená voda. Pretože tu som dostávala iba jeden pohár vody na raňajky, obed a večeru a na týždeň jednu fľašku vody. A keď pršalo, tak som mohla zabudnúť na priezračnú vodu. A sprchovať sa taktiež s čistou vodou bol zázrak svetový. Každodenné sprchovania v kalnej vode a to po 3 hodinách ma už znova svrbela hlava… A vši to neboli! 😀 A čo som sa naučila ako profesionálka – naučila som sa prať! To bol pre mňa úplný zázrak, keď som konečne pochopila taktiku miestneho prania 😀 .
A keď som sa naučila toto všetko a ešte omnoho viacej, je čas, aby som sa vrátila a pokračovala v “mojej misii” tam, kam pôjdem, aj keď oficiálne ešte 24 hodín pred mojím odchodom ešte stále nemám doklady, aby som sa vrátila :-D.
Chcem sa vám všetkým veľmi poďakovať, že ste ma na tejto ďalekej misií sprevádzali modlitbami a čítaním mojich blogov. Aj keď pravdupovediac, blogy som písala hlavne sama pre seba. A viete prečo? Pretože telefonovať s niekým, kto by ma vypočul bolo takmer nemožné, pretože keď som ja mala trošku čas, nik nemohol. A blogy boli pre mňa spôsobom, ako som si dokázala usporadovať myšlienky a hľadať vo všetkom pozitívum, pretože písaním si človek uvedomuje banálnosť a zbytočnosť niektorých vecí a ťažkých momentov. Verím ale, že aspoň niektorý z mojich blogov vás zaujal a možno aj inšpiroval.
Týmto už prenechávam štafetu písania blogov novým misijným dobrovoľníkom.
Pozdravujem vás všetkých z krásneho Mexika
Mária 🙂
