Blahoslavená Mária Romerová Meneses

Narodila sa 13. januára 1902 v bohatej rodine doktora Félixa Romero Meneses. Keď mala dvanásť rokov, vstúpila do kolégia dcér Márie Pomocnice v Granade.

Celý život ju charakterizovali dve vlastnosti: vedela byť spokojná a šťastná v hocijakom kútiku, všade, kam ju poslali a dokázala udržiavať tajuplný, živý kontakt s Bohom.

V osemnástich rokoch odišla do San Salvadora, aby absolvovala postulantát, a o rok prijala rúcho dcér Márie Pomocnice. Po dvoch rokoch noviciátu Mária ako 21-ročná zložila rehoľné sľuby. Dcéra z bohatej rodiny sľúbila Pánovi chudobu, pekné dievča, ktoré by si aj sto chlapcov prialo mať za manželku, zložilo sľub čistoty, a mladá žena, ktorú by sluhovia s radosťou poslúchali, sa sama zaviazala sľubom poslušnosti.

Predstavené potom poslali 29-ročnú sestru Máriu do San José v Kostarike, kde mala pôsobiť ako učiteľka hudby a maľby v kolégiu pre dievčatá z predmestí, ktoré boli bez práce a budúcnosti. Keď tam prišla, ešte nevedela, že chudobné dievčatá a ich rodiny, ktoré sa tiesnia v barakoch na periférii, budú 48 rokov, až do jej smrti, jej novou vlasťou.

Sestru Máriu Romerovú Menesesovú si Boh povolal 7. júla 1977.

Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 14. apríla 2002.

Duchovné čítanie

Oratórium ako vlasť

Predstavené poslali 29-ročnú sestru Máriu do San José v Kostarike, kde mala pôsobiť ako učiteľka hudby a maľby v kolégiu pre dievčatá z predmestí, ktoré boli bez práce a budúcnosti. Keď tam prišla, ešte nevedela, že chudobné dievčatá a ich rodiny, ktoré sa tiesnia v barakoch na periférii, budú 48 rokov, až do jej smrti, jej novou vlasťou.

Kostarika, najmenšia republika v Strednej Amerike, rozlohou podobná Slovensku, mala v tom čase poldruha milióna obyvateľov, demokratickú vládu, ale veľa chudobných a nezamestnaných.

Sestra Mária si vybrala spomedzi svojich žiačok skupinu katechétok a poslala ich na predmestia, aby zistili situáciu a pokúsili sa katechizovať. Dievčatá sa vrátili a trochu rozčarované hovorili:
„Sú to iba brlohy, matka. Strechy z plechu, steny z kartónu, podlahy z ubitej zeme a v jednom baraku sa tlačia celé rodiny, kopa detí a psov. Rozprávali sme im o Pánu Ježišovi, no počúvali bez záujmu a akási matka nám povedala:
,To, čo hovoríte o Pánu Ježišovi, je síce pekné, ale kde vezmem mlieko pre svoje deti?‘“
Sestra Mária so svojimi katechétkami o tom dlho uvažovala. Nazbierali potraviny a šatstvo a na Vianoce v roku 1939 začali tzv. malú misiu.

„Pôjdeme po domoch, pomôžeme im vyčistiť a upratať príbytok. Zanesieme im šaty a jedlo. Zapamätajme si však, že ak im prinesieme iba mlieko a veci, ale Pána Ježiša nie, necháme týchto našich bratov chudobnejších, ako boli predtým,“ povedala svojim katechétkam.

Malá misia sa začala skoro z ničoho, ale časom sa rozrástla do obrovských rozmerov ako horčičné zrnko, o ktorom hovorí Ježiš Kristus v evanjeliu.

Zázraky a rýchla pomoc

Katechétky sa po dvoch rozišli po predmestiach – ponúkali jedlo, úsmev a želali všetkým šťastné Vianoce. Mamičkám pomohli upratať v dome, deťom poriadne sa poumývať a chorým dali do poriadku ich slamníky. So všetkými sa pritom modlili.

Od tohto dňa sa katechétky vracali k sestre Márii, rozprávali o zázrakoch a súrne prosili o ďalšiu pomoc. Sestra Mária aj naďalej cez deň vyučovala hudbu a maľbu, no po večeroch a cez víkendy sa stretávala so svojimi malými misionárkami, aby organizovali ďalšie podujatia. Medzi prvé aktivity patrilo zriadenie izby pre chudobných, v ktorej dievčatá robili balíčky šatstva a jedla, čo dostávali od rodín chovaniek, venovali sa uvažovaniu a spoločne sa modlili.

Dve dievčatá rozprávali, že raz večer sa pri chatrčiach na brehu rieky stretli s hlúčikom detí, ktoré nevedeli, kto to je Pán Ježiš a Panna Mária. Potrebovali vedomosti z katechizmu a bolo treba pripraviť ich na prvé sväté prijímanie, v niektorých prípadoch dokonca aj na krst. Sestra Mária sa so svojimi katechétkami o tom porozprávala, pomodlili sa a napokon sa rozhodla, že na predmestiach a v okolitých dedinách otvorí sviatočné oratóriá. Povedala to starším žiačkam a oratoriánkam a s požehnaním biskupa a predstavenej sa do toho pustili. Prvý rok vzniklo osem oratórií, potom štrnásť a nakoniec ich bolo až tridsaťšesť.

Sestra Mária pravidelne nasadala do autobusu, ktorý rozvážal malé misionárky, a trávila s nimi nedele raz v jednom, raz v druhom oratóriu. S množstvom dievčat prichádzali aj ich problémy. Bolo treba katechizovať a konať dobročinné skutky. Kartónová škatuľa, ktorú sestra Mária používala ako pokladničku, nebola nikdy prázdna. Prichádzalo veľa núdznych, ale aj taký istý počet ľudí prinášajúcich milodary. Direktorku však naľakali klebety, a tak si zavolala sestru Máriu a povedala jej, že bude lepšie, keď prestane chodiť pýtať pomoc pre oratóriá. Sestra Mária pokojne poslúchla, no milodary prichádzali ďalej bez toho, aby o ne niekto žiadal.

Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.