Trocha sa vrátim v čase. Marec 2015. Po polročnej príprave prišlo rozhodnutie, kde strávim rok svojej dobrovoľníckej služby. Angola. Nič viac, nič menej. Ďalšie mesiace som netušila, do akého mesta pôjdem, čo bude mojou náplňou práce, kde budem bývať, s kým spolupracovať… Očakávania boli rôzne, avšak jednému som sa snažila už od spomínaného marca. Učiť sa mať rada tých, ku ktorým budem poslaná. Mať rada tých, ktorých som nikdy nestretla. Bez rozdielu
„Byť darom v láske.“ – čítam si opätovne z môjho zoznamu motivácii, ktoré ma viedli stráviť rok na misii. Patrilo tomu prvé miesto. A stále patrí. V tejto angolskej každodennosti to naberá nielen na slovách, ale hlavne na skutkoch…
Po vyše mesiaci strávenom v Calulo, ktorý pozostával prevažne z výjazdov do dedín, oboznamovaní sa s fungovaním centra, učení sa portugalčiny, doučovaní angličtiny, či riešením ďalších praktických vecí, nás salezián, ktorý je tu za nás zodpovedný poprosil, či by sme boli ochotné venovať sa deťom, ktoré tu každodenne prichádzajú, keďže brány nášho centra sú otvorené počas celého dňa. A tak posledný mesiac rozbiehame s Katkou v saleziánskych kruhoch známy pojem „oratko“. Ide o čas, ktorý trávime každé poobedie s deťmi a snažíme sa im ho zmysluplnejšie vyplniť. Hráme sa, kreslíme, spievame, naháňame, rozprávame, snažíme sa spoznávať to, čím žijú a popri tom im na začiatok aspoň zľahka odovzdávať základné návyky či slová povzbudenia. K úsmevu a spokojnosti im veľa nechýba, hoci naša každodenná výbava zahŕňa jednu futbalku (aj keď momentálne sme po nej vyhlásili pátranie), menšiu loptu z ponožiek, vrchnáčiky z Coca-Coly, šnúru na skákanie, kocky, farbičky a papiere, ktoré v rámci šetrenia trháme na polovicu, aby sa ušlo pre každého. Niekedy stačí iba s paličkou v piesku nakreslená „škôlka“ (myslím, že väčšina si to zo svojho detstva ešte pamätá) a je o zábavu postarané. Veľkú radosť vie spôsobiť aj búrka, ktorá po seba zanechá na betónovom ihrisku obrovské mláky vody, v ktorých sa najlepšie hrajú preteky v čľapkaní o najväčšie vlny. Samozrejme sa naše oratko nezaobíde bez pravidelného vysvetľovania, že farbičky síce vyzerajú lákavo, ale nie sú na jedenie a hry sa neberú domov ale vracajú, pretože potom nám už ozaj nič neostane. Často sa tu za jedno popoludnie stretne aj 40 detí. Väčšina tu prichádza každé poobedie a keď im o 17:30 oznamujeme, že na dnes končíme, veľmi sa im síce nechce, no s úsmevom a so slovami, že zajtra prídu opäť, sa s nami rozlúčia.
Deti Angoly. Deti, ktoré prichádzajú často v potrhanom oblečení, špinavé, hladné, ale skoro stále veselé. Deti, ktoré ma učia citlivosti, keď pri páde počas hry vidím plakať chlapca a snažím sa ho čupiac pri ňom utešiť pre nás bežným pohladkaním po hlave, no jeho kamarát mi šepká, že pri hladkaní po hlave plače ešte viac a tak rýchlo prestanem a myslím na to, čo všetko si musel prežiť… Deti, ktoré ma učia trpezlivosti, keď sú ochotné každý deň mi s úsmevom opakovať ich mená, pretože sú pre mňa ťažko zapamätateľné. Deti, ktoré ma učia pokore, keď sa ma ťahajúc za tričko pýtajú, či sa nepôjdeme spolu pomodliť do kostola. Deti, ktoré ma učia láske. Nie ja som darom pre nich, ale veľakrát oni pre mňa. Ja som sa ich už polroka pred mojím príchodom učila mať rada, ale im stačí iba pár dní a zakaždým, keď ma stretnú, sa ku mne s otvoreným náručím rozbehnú. Oni prichádzajú, keď som chorá a celý deň zatvorená v domčeku, aby sa ma spýtali, či sa cítim lepšie, objali ma a odchádzali s prekríženým malíčkom a slovami „amigos para sempre“ (priatelia navždy) a otázkou, či ma môžu prísť na ďalší deň pozrieť znova. Oni ma učia, že láska nie je niečo, čo si musím zaslúžiť, ale že je to veľký dar, ktorý človek neunesie sám a preto sa oň delí. Koľkokrát nášmu dospeláckemu svetu práve takáto láska chýba. Jednoduchá, ale pritom náročná a nesebecká, pretože hľadá dobro toho druhého.
