7.9.2015, pondelok
Ani sa mi veriť nechce, že prišiel Ten deň. Dva roky som sa na to pripravovala, dva roky plánovala a tešila sa ako malé decko. O pár hodín mi letí lietadlo a mne v hlave vŕta pocit, že odísť nebolo nikdy menej vhodné než dnes. Odlietam na misiu, na Sibír. Ibaže na Sibíri nič nového a zatiaľ čo ja letím na misiu desaťtisíc kilometrov preč od domova, iná misia sa kúsok od Slovenska snaží podliezť ostnatý plot. Nepotrebujú snáď práve v tejto chvíli ľudia z Afriky a Blízkeho východu, utekajúci pred vojnou, moje priateľstvo, prijatie a ochotu viac než Sibírčania? Nuž, spoza počítača to asi nezistím a tak v pevnej viere, že náš Nebeský Otec má s nami všetkými len dobré plány, to vyrážam zistiť.
Cesta do „Jakutska” (Republika Sacha) trvala zo Žarnovice aj s prestávkami krásnych 30 hodín. Voľky-nevoľky som si popri snívaní o sprche, mäkkej posteli, bezlepkovej strave za kresťanské peniaze a kréme na ruky (ktorý mi pri nástupe na palubu zhabali) spomenula na utečencov putujúcich tri mesiace po bosých dochrastavených nohách. Hneď som sa začala cítiť komfortnejšie.
Čakanie v Moskve mi spríjemnil veľmi dobrý mladý človek Koľa, ktorý si pre tento rok zvolil absolútne opačnú cestu než ja. Z Aldanu (moja cieľová stanica – mestečko vzdialené 500 km od hlavného mesta Jakutsk) sa vybral študovať na Slovensko slovenský jazyk. Vďaka jeho turbo-exurzii som videla za 10 hodín asi všetko, čo sa v Moskve vidieť dá. A mohla som sa vydať ďalej na východ.
Môj posledný let, smer Jakutsk (mesto). Mapa na obrazovke predo mnou mi prezradila, že neletíme priamo, ale v rámci šetrenia kilometrov práve prekračujeme polárny kruh. To, čo som zbadala za oknom, ma o tom uistilo. Zatiaľ čo ostatní cestujúci ťukali do telefónov, pozerali filmy alebo spali, ja som ďalšie tri hodiny trávila prilepená nosom o okno (načo by som spala?) a užívala si svoje súkromné nebeské predstavenie. Neviem, ako vyzerá POLÁRNA ŽIARA zo zeme, ale pohľad z lietadla bol nadpozemský. Raz sa zvíjala ako had, inokedy tancovala ako živý organizmus a rozpínala chápadlá takou rýchlosťou, že behom niekoľkých sekúnd jej bola plná obloha. Potrebuje niekto ešte lepší dôkaz, že zázraky existujú? Okamžite som zabudla na všetky pozemské trápenia, na moju nekonečnú cestu, na to, čo ma ešte čaká…
9.9. – 10.9. 2015, streda
Hurá, Jakutsk! Po výdatnom osemhodinovom spánku pod duchnami ma miestni saleziáni zasvätili do chodu farnosti, poukazovali mesto aj nefalšovanú sibírsku prírodu a navštívili sme päťčlennú rodinu na pokraji biedy, tlačiacu sa v izbičke veľkosti kutice na metly. Živý záujem detí (ktoré si nemohli dovoliť ani zošit do školy) o doučovanie, krúžky a príjemné trávenie voľného času, mi konečne pripomenul dôvod mojej cesty.
V kostole ma nesmierne potešil tento Ježiš-Jakut 🙂
Keďže však mojou cieľovou stanicou nie je Jakutsk, ale Aldan, zajtra autom vyrážame na 8-10 hodinovú cestu naprieč sibírskou divočinou.
Z nemenovaných a neoverených zdrojov to na nej vraj vyzerá ako na tankodrome, takže… Myslite na mňa v modlitbách a držte palce! 🙂