Cesta (do) Južného Sudánu…alebo aké sú cesty v Sudáne…

Naša postupná príprava na cestu sa začala už rok predtým, keď sme sa rozhodli prihlásiť na misijnú prípravu. O tom, aká bola báječná, si môžete prečítať v blogu od Petronelky, ktorá je momentálne v Tanzánii 🙂

Vo štvrtok 8.9.2022 sa začala naša cesta. Skoro ráno sme vyrazili z ďalekého východu, aby sme sa na obed stretli s ostatnými na Miletičke. Akurát sa tam nachádzal aj o.Waldemar, poľský salezián, ktorý bol v to leto preložený z Južného Sudánu. Po výbornom obede a neľahkom lúčení nás odviezli na letisko do Viedne, kde nás už čakal Štefan. Na začiatku našej cesty sme sa zastavili v modlitebnej miestnosti na letisku, ktorá je prístupná každému vierovyznaniu a tak sme sa v deň, kedy slávime narodenie Panny Márie, mohli modliť v spoločnosti moslimov. Na týchto ľuďoch sa mi páči, že sa nehanbia vytiahnuť si svoj koberček a modliť sa kedykoľvek a kdekoľvek. Čakanie na odlet nám spríjemnil krásny západ slnka, ešte taký európsky.

Okolo polnoci sme dorazili do Istanbulu, kde sme asi 2 hodiny čakali na odlet do Juby. V ten večer na Slovensku po dlhom suchom lete konečne začalo pršať. Takisto aj v Istanbule. Bol to veľmi zvláštny pocit, byť „tak blízko“ (U)krajiny, v ktorej stále prebieha vojna a cestovať do inej, kde tiež nie je pokoj zaručený. Východ slnka sme zažili už nad africkým kontinentom a prvé, čo ma na Južnom Sudáne prekvapilo, bolo to, aká je to zelená krajina. Z lietadla sme vystúpili o pol ôsmej ráno a ovalilo nás teplo a vlhkosť. Prišli sme v období dažďov, čiže vyššie teploty nás ešte len mali čakať, ale aj napriek tomu som sa v tejto krajine potila, aj keď som ležala v posteli pod ventilátorom.

Cesta Južného Sudánu

Južný Sudán je najmladšou krajinou sveta. Za 50 rokov (od roku 1955 do roku 2005) sa v krajine nebojovalo len 11 rokov. V roku 2011 bol Južný Sudán oddelený od Sudánu na základe referenda. Ani to však neprinieslo krajine trvalý mier a už po pár rokoch znova prepukli nepokoje a vojna. Preto sa nemožno čudovať, že ľudia, ktorí vyrastali v časoch občianskych vojen, sú stále zvyknutí riešiť konflikty bitkou alebo zbraňami. Okrem toho sa v krajine nachádza viac zbraní ako obyvateľov. Nie je samozrejmosť, aby každá domácnosť vlastnila napríklad knihu, ale je veľmi pravdepodobné, že v nej nájdete zbraň.

Kvôli neustále prebiehajúcim konfliktom vo viacerých častiach krajiny sú viac ako dve tretiny obyvateľov závislé na humanitárnej pomoci. Na severe Južného Sudánu sa bojuje o ropu medzi dvoma svetovými veľmocami a v ostatných častiach dochádza ku kmeňovým nezhodám. V krajine žije 64 rôznych kmeňov a ľudia sú stále zvyknutí rozmýšľať skôr kmeňovo ako tak, že sú občanmi jednej krajiny. Najpočetnejším kmeňom je kmeň Dinka, z ktorého pochádza aj súčasný prezident. Každý kmeň má svoj vlastný jazyk, ale navzájom sa dorozumievajú prevažne „džubskou“ arabčinou. Arabčinu sa ale v školách neučia, a tak v nej nevedia čítať ani písať. Deti a mladí, ktorí majú možnosť navštevovať školu, ovládajú angličtinu, ktorá je zároveň aj úradným jazykom. Ak má dieťa rodičov z rôznych kmeňov a žije s oboma, tak už v ranom veku ovláda v podstate 3 jazyky = 2 kmeňové + arabčinu. Ak by sa ale s touto „džubskou“ arabčinou chcel človek dorozumieť v Sudáne, ďaleko nepochodí, pretože tam sa používa „chartúmska“ arabčina.

Napriek tomu, že väčšina Juhosudáncov sa hlási ku kresťanstvu, stále je tam bežnou praxou polygamia a sobáš v kostole je kvôli tomuto veľmi zriedkavý. Dievčatá sú vydávané vo veľmi skorom veku bez možnosti výberu a otcovia za nich žiadajú od budúcich zaťov kravy. Kravy predstavujú pre týchto ľudí okrem vena aj bohatstvo, obživu a tiež postavenie. Postavenie muža v tejto spoločnosti zvyšuje aj počet manželiek.

Kravy na cestách

Okolo veľkého trhu s kravami sme chodili vždy, keď sme šli do centra Juby alebo na nedeľnú svätú omšu do inej dedinky. Na tejto križovatke, ktorá sa nachádzala pred mostom ponad rieku Níl, bolo obrovské množstvo kráv rôznych farieb s rôzne veľkými rohami. Hodnota býka alebo kravy je určená starými klasifikáciami, ako je napríklad odtieň srsti alebo veľkosť rohov. Mabior (biela) je jednou z najhodnotnejších farieb. Nie je nič nezvyčajné stretnúť Juhosudánca, ktorého druhé (kmeňové) meno je Mabior, pretože novonarodené deti dostávajú mená napríklad aj podľa druhov kráv. Alebo ak sa dieťa narodí, keď prší, tak jeho druhé meno môže byť dážď (Deng).

Keďže v centre mesta a okolí mosta je zakázané fotiť, pre predstavu pridávam fotky niekoho, komu sa ich podarilo zachytiť.

Počas jednej cesty nám salezián, ktorý je provinciál Južného Sudánu, Sudánu a Tanzánie, rozprával o tom, ako ľahko chudobnejší ľudia prichádzajú o svoje polia a majetky. Stačí, že na ich pozemok príde stádo kráv, ktoré patrí niekomu vplyvnému, s ozbrojeným pastierom, celú úrodu im zničia, a tak stratia všetko, čo si mohli dopestovať. Pretože voči tým bohatým majiteľom a politickým činiteľom nezmôžu nič. Keďže takéto situácie nie sú výnimočné, ľudia nemajú motiváciu si niečo dopestovať a venovať sa poľnohospodárstvu. Podobné konflikty prebiehajú aj navzájom medzi kmeňmi a aj preto dochádza k vnútornému vysídľovaniu. Odhaduje sa, že za posledných sedem mesiacov bolo kvôli ozbrojeným konfliktom zo svojich domovov vysídlených viac ako 20 000 civilistov.

Kravy boli častým úkazom na cestách a ako pravým účastníkom cestnej dopravy sa im dávala prednosť. Po okrajoch sa v kopách odpadkov „pásli“ tiež kozy, potulovali psy aj mačky. Podľa OSN má cestná sieť v Južnom Sudáne dĺžku 20-tisíc kilometrov, ale vyasfaltovaných je len 400 km z nich. Keďže Juba je centrom Južného Sudánu, tak sme mali tú česť jazdiť aj po asfaltkách, dokonca aj po „highway“, ktorá vedie až do Ugandy. Avšak táto cesta patrí medzi najnebezpečnejšie, keďže pravidelne na nej ozbrojené skupiny prepadávajú autá alebo autobusy plné cestujúcich a nie je samozrejmosť to prežiť. Preto sa odporúča ísť radšej lietadlom.

Areál saleziánov v Gumbe, čo je časť hlavného mesta Juby, je od asfaltovej hlavnej cesty vzdialený, a taktiež aj niektoré dedinky, kam sme chodievali na nedeľné omše. Po výdatných dažďoch sa prašné cesty menili na jamy s bahnom, a tak som sa cestou na omše niekedy cítila ako v garaz.tv, kde Rasťo Chvála testuje autá v kvalitných mlákach, ktorých hĺbku človek zistí, až keď nimi prejde. Saleziáni ako skúsení šoféri to vždy zvládli bravúrne a nikdy sme nemuseli auto vyťahovať z bahna.

Výhodu toho, že cestujeme so saleziánmi, sme pociťovali často, pretože v Južnom Sudáne sú na každom úseku cesty nelegálne kontroly vojakov, ktorí si takto privyrábajú, lebo štát ich neplatí. A tak, keď sme došli k miestu, kde bolo cez cestu natiahnuté lano a po oboch krajoch búdky plné ozbrojených strážnikov, stačilo, že videli dona Bosca nalepeného na dverách a kňaza v aute, a mohli sme bez problémov pokračovať v ceste.

Tak nám prajem, aby nám dedičstvo dona Bosca „nalepené“ na našich srdciach pomáhalo na ceste do neba.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.