Ctihodný don Ignác Stuchlý (list hlavného predstaveného)

(Rím 18. januára 2021) – Pri príležitosti vyhlásenia Božieho služobníka Ignáca Stuchlého, zakladateľa saleziánskeho diela v Čechách ana Morave a prvého československého provinciála, napísal hlavný predstavený don Don Ángel Fernández Artime saleziánskej rodine osobitný list. Prinášame ho v plnom znení:

Ctihodný Ignác Stuchlý, človek, „ktorého viedla nádej“

Drahí moji spolubratia saleziáni,drahí moji bratia a sestry v saleziánskej rodine

Svätý Otec František 21. decembra 2020 poveril Kongregáciu pre kauzy svätých vydať dekrét o hrdinských čnostiach Božieho služobníka Ignáca Stuchlého, kňaza Spoločnosti svätého Františka Saleského, ktorý sa narodil 14. decembra 1869 v Boleslave (dnešné Poľsko) a zomrel v Lukove (Česká republika) 17. januára 1953.

Pre Cirkev, a osobitne pre našu Saleziánsku kongregáciu a pre všetkých členov saleziánskej rodiny, je to ďalší dar potvrdzujúci vitalitu charizmy, ktorú dal Boh pre dona Bosca a ktorá žije v čase a v dejinách. Vyhlásenie za ctihodného nám taktiež ponúka v tejto chvíli dejín, poznačenej pandémiou koronavírusu, svedectvo človek a zasväteného, ktorý vo veľmi ťažkých situáciách a časoch vedel žiť s nádejou a s evanjeliovou silou. Ako som napísal v Hesle pre tento rok: „nádej je rastlina s hlbokými koreňmi, ktoré sú tu už dávno; korene, ktoré rastú v ťažkých obdobiach, na cestách a vyžadujú si veľa obetí“.

2020 12 23 stuchly-ctihodny11Ignác sa narodil v Boleslave, v kedysi pruskom Sliezsku, 14. decembra 1869 v roľníckej rodine. Prvú silnú skúsenosť viery zažil v škole, kde jeho učiteľ Jan Kolibaj, veľký milovník Panny Márie, ho povzbudil ku kňazskému povolaniu. Jeho chúlostivý zdravotný stav sa nečakane zlepšil, keď mu istý pastier, ľudový liečiteľ, odporúčal zmeniť typ stravy. A okrem toho mu predpovedal, že sa stane kňazom. Ten sen sa uskutočnil až o mnoho rokov neskôr a nie bez ťažkostí kvôli vonkajšej situácii, ktorá nezávisela od neho.

Dozvedel sa o donovi Boscovi a po rôznych peripetiách ho v roku 1894 prijal na Valdoccu don Michal Rua a sprevádzal ho v povolaní. Ašpirantát začal na Valsalice, kde sa spoznal s dnes už ctihodným Andrejom Beltramim. Ten ho silne ovplyvnil na ceste viery a poslania. V roku 1895 nastúpil Ignác do noviciátu v Ivrei. Pred skladaním rehoľných sľubov prežil krízu povolania, ktorú prekonal vďaka otcovskej pomoci dona Ruu. Ten ho povzbudil rovno zložiť doživotné sľuby. Stalo sa tak 29. septembra 1896.

V roku 1901 prijal Ignác Stuchlý kňazskú vysviacku; vysvätil ho v Gorícii kardinál arcibiskup Giacomo Missia. Do roku 1910 sa potom venoval chudobným chlapcom a stal sa vyhľadávaným spovedníkom a skúseným duchovným vodcom: boli to roky veľkých obiet i veľkého duchovného ovocia pre povolania. Až do roku 1924 pôsobil v Slovinsku, v Ľubľane, vo Veržej, a venoval svoje sily budovaniu saleziánskych diel a stavbe krásnej svätyne Márie Pomocnice v Ľubľane-Rakovníku. V rokoch 1925 až 1927 pôsobil opäť v Taliansku v Perose Argentine, kde mal na starosti formáciu chlapcov pochádzajúcich zo svojej vlasti, až po zaštepenie Saleziánskej kongregácie „na severe“, podľa prorockých slov, ktoré mu pred rokmi povedal don Rua. V roku 1927 sa vrátil do vlasti, do Fryštáku, a mal úlohy riadenia až po úlohu československého inšpektora od roku 1935. Bol svedkom mimoriadneho rozkvetu saleziánskych prítomností. Čelil Druhej svetovej vojne aj rozpínaniu sa komunistickej totality: v oboch situáciách boli zhabané saleziánske domy, spolubratia museli narukovať alebo im bola znemožnená činnosť, a on videl jedným šmahom zničiť dielo, ktorému zasvätil život.

V marci 1950, štyridsať dní pred osudnou „Barbarskou nocou“, ho zasiahla mozgová mŕtvica: posledné tri roky života tak prežil najprv v dome v Zlíne a v domove potom dôchodcov v Lukove (neďaleko Fryštáku), pričom režim ho stále sledoval. Ignác bol izolovaný od spolubratov. Takto sa uskutočnilo proroctvo, že zomrie osamotený. Okolo jeho lôžka však kvitla pokoj a radosť, ktoré hojne vyžaroval. Úcta, akú vždy mal u predstavených, a veľká schopnosť lásky a úsilie, aby ho mali radi, rozkvitli až po fámu svätosti. Zosnul v pokoji 17. januára 1953.

Ctihodný don Ignác Stuchlý žil v období – medzi 1869 až 1953 – poznačenom vážnymi dejinnými politickými a spoločenskými zmenami. To ho viedlo prispôsobovať sa stále novým okolnostiam ale tiež prijímať a čeliť sľubnými výzvam, v poslušnosti Cirkvi a službe mladým. Osobitne:- keď, ako mladý salezián ešte nie kňaz, bol pozvaný do Gorície, kde v spolupráci s arcibiskupom a s ďalšími saleziánmi, a so zvláštnou pozornosťou, sa venoval Konviktu svätého Alojza, pre kňazské povolania diecézy, a tak sprevádzal skutočný rozkvet povolaní v arcidiecéze Gorícia;- keď sa presunul do Ľubľany v Slovinsku a s neúnavnou oddanosťou, prispel k rozvoju miestneho saleziánskeho diela, no predovšetkým dokázal zavŕšiť stavbu svätyne Márie Pomocnice v Rakovníku;- keď bol neplánovane povolaný späť do Talianska, aby sprevádzal v povolaní kandidátov na saleziánsky rehoľný život pre Čechy, pričom uplatňoval pevné a múdre rozlišovanie;- keď presadil toto dielo do vlasti ako zakladateľ a zároveň pionier saleziánskej prítomnosti v Čechách a na Morave, ako odpoveď na konkrétne potreby miestnej Cirkvi.

Usilovnou a kapilárnou prácou, počnúc od mladých a nových povolaní, prispel don Stuchlý nielen k expanzii Saleziánskej kongregácie v nových krajinách, ale i k jednote Katolíckej cirkvi.

2020 12 23 stuchly-ctihodny22Najprv teda zakladateľ rodiacej sa saleziánskej prítomnosti v nových krajoch, potom československý inšpektor (1935) a inšpektor český (1939), don Stuchlý okrem toho sprevádzal v rokoch 1925 až 1948 iba pre Čechy a Moravu asi 200 nových saleziánskych povolaní; bol zakladateľom domov; previedol dielo cez drámu Druhej svetovej vojny, keď boli skonfiškované majetky a spolubratia roztrúsení. Spolubratom v Čechách vedel odovzdať nie iba „štruktúry“, ale živého ducha saleziánskej tradície, ktorého on prijal v Piemonte aj vďaka zvláštnej familiárnosti s blahoslaveným Michalom Ruom a so saleziánmi prvej generácie. Od nich sa naučil poctivosti pravého saleziánskeho ducha, ktorá z neho urobila v živote verného a autentického interpreta charizmy dona Bosca, schopného bez narušenia ducha preniesť ju do iného nového prostredia.

Pod útlakom fašistického režimu a potom s príchodom komunistickej totality, i v posledných rokoch života v samote v domove dôchodcov, don Ignác Stuchlý potvrdzoval integrálnu vernosť Cirkvi a Saleziánskej kongregácii, povzbudzoval najmladších a dosvedčoval, že žiadna bolestivá či nespravodlivá dejinná okolnosť nemôže človeka vzdialiť od plného darovania sa Kristovi a službe Cirkvi.

Narodil sa a vyrástol vo veľmi chudobných podmienkach, kde však viera bola vyjadrením predovšetkým ľudovej zbožnosti. Prišiel z Moravy do Talianska a potom sa vrátil na slovanské územia (Slovinsko, Čechy a Morava, Slovensko). Jeho životné okolnosti a povaha praktických problémov, ktorým musel čeliť, sa zdajú veľmi vzdialené od dnešnej situácie a priorít. Ale nie je to tak s jeho posolstvom, a predovšetkým s duchovným čítaním dejín, ktorému nás učí. S týmto zámerom sa jeho aktuálnosť ukazuje v niekoľkých esenciálnych bodoch.

Predovšetkým je svedkom celistvosti rehoľného a kňazského darovania sa, ktoré vzrastá s každou ďalšou prijatou zodpovednosťou riadenia: prefekt, vikár, ekonóm, direktor, provinciál, zakladateľ saleziánskej prítomnosti. Chápe autoritu ako službu, poslušnosť ako kvas jednoty, a riadenie zvláda s váhou životnej skúsenosti a so žiarivou jasnosťou čností, vedený princípom, že ak predstavený ide vo všetkom prvý príkladom, môže potom silou príťažlivosti príkladu žiadať druhých, aby ho nasledovali.

Jeho „pristátie“ v Turíne – po namáhavom hľadaní povolania – a vytrvalosť napriek istým ťažkostiam spojeným s vekom, s chýbajúcou kultúrnou prípravou a s podmienkami chudoby svojej vlasti, poukazujú na to, že si bol vedomý postupného zlaďovania darov prírody a darov milosti a bol vždy poslušný voči predstaveným. Námaha a úsilie, ktoré don Stuchlý preukázal na ceste rozlišovania povolania, a potom jeho aktivita rozlišovania pri nových povolaniach, aj v ťažkých časoch, viac ráz aj v znechucujúcich okolnostiach a často s mladými, ktorým chýbalo predošlé ľudské a morálne vyzrievanie, môžu z neho urobiť dnes vzácny vzor úsilia o sprevádzanie v povolaní a vo formácii.

Zásadové venovanie sa saleziánskej veci, osobitným docenením čnosti chudoby, pokory a poslušnosti vo všetkom, pripomína, ako je „da mihi animas“ nerozlučne späté s „caetera tolle“: a to sa dnes stáva pre synov dona Bosca povzbudením znovu objaviť najautentickejšie korene povolania: vrátiť sa k meditácii o postojoch a základných čnostných návykoch, na ktorých povolanie stojí, a ukotviť ich v primárnom cieli posväcovania sa pre posväcovanie („svätí pre mladých“, ale najmä „svätí s mladými“).

Mladý laik, nadšený za dobré veci a spoľahlivý medzi rovesníkmi, potom človek na ceste hľadania vlastného povolania, tak určený na misie, a napokon „misionár na severe“; profesor klasických predmetov, zodpovedný „in rebus materialibus“; salezián v práci v úzkom kontakte s laikmi, ktorých vie zapájať, a s koadjútormi v spoločnej námahe v najjednoduchších manuálnych prácach; napokon muž riadenia čo zostal jednoduchý srdcom; napokon starý, zomrel v nútenom odlúčení od spolubratov, sledovaný a prenasledovaný komunistickým režimom. Takto don Stuchlý stelesnil vo svojej osobe mnohoraké črty života syna dona Bosca, a to s takou kompletnosťou úloh a úplného odovzdania sa, že dnes môže byť orientačným bodom pre laikov alebo zasvätených, vnútri saleziánskej rodiny a v Cirkvi, ktorí naň hľadia.

„Radosť evanjelia“, dobre vtlačená do úsmevu, ktorý vedel prinášať posledným chudobným až do zosnutia on sám posledný medzi poslednými, nehovoriac o jeho živote celom prežitom v epoche tak ťažkej pre vieru, robia z neho pevný orientačný bod aj pre dnešnú spoločnosť a Cirkev. Dôležité, nie na poslednom mieste, je aj jeho sprevádzanie starých, keď – on sám starý a chorý, internovaný v domove pre dôchodcov pod dozorom režimu – sprevádza posledné chvíle pozemskej púte mnohých z nich, dosvedčiac, že život si vždy zaslúži byť prežívaný a môže sa stať radostným svedectvom, aj keď síl už ubúda.

Bol človekom, ktorý žil v mnohých a rozličných geografických, jazykových a kultúrnych prostrediach – ako sú dnešná Česká republika, Slovensko, Poľsko, Slovinsko, Taliansko; aj v krajoch „hraníc“ – medzi severnou Moravou 19-teho storočia a Poľskom, či v rakúsko-uhorskej, a dnešnej talianskej, Gorícii začiatku 20-teho storočia a potom v Ľubľane. Ctihodný Ignác Stuchlý tak napokon vyniká ako človek pokoja, jednoty a zmierenia medzi národmi. Utrpenie, prežité za nacizmu a komunizmu, mu umožnilo v múdrom uplatňovaní rozvážnosti preukázať aj ďalšie kvality: pravdivosť proti pokrytectvu či prospechárstvu; schopnosť prijať zodpovednosť a úlohu riadenia ako formu služby a nie presadzovania seba; úplné a oslobodzujúce priľnutie k pravde evanjelia ako k lieku proti totalitným ideológiám a ako k odpovedi na hlboké potreby ľudského srdca; umenie dávať zodpovednosť mladým a viesť ich vydať zo seba to najlepšie, prostredníctvom dôvery, proti šíriacej sa mentalite kontroly a manipulácie.Ešte i dnes sa osoba dona Stuchlého ukazuje ako vzácna pomoc, keď je potreba spracovávať historické a psychologické zranenia a podporovať kultúru zmierenia a pokoja.

V náročných okolnostiach čelil mnohým výzvam s veľkou vierou a nádejou. A takto nám nový ctihodný zanecháva veľmi aktuálne posolstvo: „Pracujme, kým je deň. Keď príde noc, Pán sa postará.“ S touto dôverou a s týmto duchom, ktorý viedol dona Ignáca Stuchlého, zopakujem pozvanie, ktoré som vyjadril v Hesle: „Ako pedagógov, ako spoločníkov rodín, ľudových vrstiev a Božieho ľudu vo všeobecnosti vás pozývam: nikdy nestrácajme nádej, pestujme pohľad plný nádeje na život, nikdy ho nehasme vo svojich srdciach, buďme svetlom, ktoré pozýva k nádeji svedectvom vlastného života, odovzdávajme šťastie jednoduchým, ale autentickým spôsobom prežívania svojej viery“.

Rím, 17. januára 2021Deň narodenia pre nebo ctihodného Ignáca Stuchlého

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.