Nakoľko veľa z vás sa ma pýtalo na cestu môjho osobného rozhodovania sa pre misie, pripravila som si „krátky“ blog, kde vám ponúkam trošku nahliadnuť do môjho sveta. Nakoľko je tento blog dosť osobný, prosím vás o jeho nezneužitie :).
Niekedy človek nemá ani poňatia, čo sa v živote deje a prečo. Tak to bolo aj u mňa, predovšetkým a práve v istom momente.
16. septembra v roku 2014 som sa stretla prvýkrát s plagátom s názvom „SALEZIÁNSKE MISIJNÉ DOBROVOĽNÍCTVO“. Bol to plagát, ktorý ponúkal mladým, ktorí pocítili v srdci túžbu po misiách, prihlásiť sa na ročné misie. Od malička som nad misiami rozmýšľala a často som sa s rôznymi misionármi, ktorí ku nám domov chodievali, stretávala. V mojom srdci začala rásť túžba, ktorú som ale neskôr veľmi „blokovala“, kedže moja sestra vstúpila do kláštora s misijným poslaním. Čas pomaly utekal a ja som bola šťastná v mojom živote s tým, čo som mala. Mala som úžasného priateľa, neskôr snúbenca, s ktorým som túžila prežiť zvyšok môjho života. A kedže nepochádzal zo Slovenska, ale zo Švajčiarska, hovorila som si stále, že tam to bude moja misia.
Na konci augusta som ale čoraz častejšie uvažovala prihlásiť sa na saleziánmi ponúkané misie. Veľmi som nad tým uvažovala, až som sa nakoniec rozhodla, že si podám žiadosť. Môj snúbenec ma vtedy podporil a povedal mi, že nech spravím to, čo cítim, že odo mňa chce Boh. Tak som si otvorila formulár a začala som vypisovať prihlášku. Písala som ju veľmi jednoducho, moja motivácia mala možno dva riadky. Hovorila som si pritom, že nechcem písať toho veľa, a že ak ma vyberú, tak to bude pre mňa také znamenie od Boha, že to naozaj odo mňa chce. V septembri mi prišiel mail s oznámením, že som splnila všetky požiadavky, a že ma očakávajú na prvom stretnutí v Ludrovej. Bola som veľmi prekvapená no zároveň som sa aj veľmi tešila. Stretko bolo pre mňa veľmi netradičné, no veľmi obohacujúce. Tešila som sa, že som mohla spoznať takých super mladých. Pred októbrovým stretnutím som ale na stretnutie už nechcela ísť, pretože som stále častejšie uvažovala nad myšlienkou, prečo ma Boh poslal na túto cestu prípravy na misie, keď už som povedala svoje „ÁNO“ môjmu snúbencovi. Cítila som ale, že na stretnutie mám predsa len ísť a tak som išla. Samozrejme aj toto stretnutie ma napĺňalo radosťou, no hoci som v srdci cítila radosť, bola som taká nesvoja, že čo teraz bude s mojim snúbencom a so mnou. Vtedy som ale vôbec netušila, čo sa udeje…
V novembri sa môj snúbenec zaľúbil do inej ženy a 17. novembra sme sa rozišli. Nastalo pre mňa naozaj náročné obdobie, cez ktoré som sa mala prebojovať, hoci som vôbec nevedela ako. Hnevala som sa na Boha, že mi zobral najúžasnejšieho muža na svete a často som sa s ním hádala. Moje srdce ostalo zranené. Prestala som pociťovať v srdci radosť a stratil sa mi z neho aj pokoj. Keď som chcela pristúpiť k Eucharistii, tak som sa modlila približne týmto spôsobom: „Bože, neviem, či som hodná prijať ťa do môjho srdca. Neviem, či ešte verím. Viem ale, že si tu. teraz ťa v mojom živote veľmi potrebujem, tak prosím, prídi do môjho srdca a pomôž mi v mojom trápení.“. Niekedy som zasa k Eucharistii vôbec nepristúpila so slovami: „Viem, že si tu ale ty ma vôbec nepočuješ a vôbec mi nepomáhaš v mojom trápení, ba trápim sa ešte čoraz viacej!“. Keď som bola prítomná na adorácii alebo len tak v nejakom kostole alebo kaplnke, častokrát som tam len kľačala a prosila Boha, aby mi pomohol venovať sa naplno tomu, čo práve robím, tým, s ktorými práve som. Niekedy som si len tak predstavovala, ako ma Boh zobral do svojho náručia, objal ma a utieral moje slzy. Často som cestovala na miesta, kde som predtým vždy nachádzala pokoj (Rím, Vatikán, Švajčiarsko), no nikde som ho zrazu nemohla nájsť. Bol to naozaj náročný čas. Môj život sa mi úplne zmenil. Napriek tomu všetkému som ale neprestala chodiť na naše misijné stretká a hoci bolo to obdobie naozaj ťažké, uchovávala som si všetky slová, ktoré som počas víkendu počula, vo svojom srdci. Keď boli zdieľania, nevedela som, čo mám povedať, lebo sa ma nedokázalo nič tak hlboko dotknúť. Pokračovala som ďalej, pracovala som na sebe, popri stretkách som sa venovala štúdiu a písaniu práce o Švajčiarskej garde (môj bývalý snúbenec bol jej členom, takže celá práca bola napísaná cez slzy). Vo februári nám náš vedúci, Peťo, prideľoval misijné destinácie a ja som si vtedy uvedomila, že okrem tejto krízy nemám uzavretú ešte jednu. Tak som začala pracovať na sebe, na odstraňovaní krízy. V ten mesiac sa mi vôbec nič nedarilo, no pritom som pochopila, že je to ako so životom. Človek je veľakrát slabý a padne, no to najdôležitejšie je s pokorou si priznať chybu, snažiť sa ju napraviť a ak je to potrebné, odpustiť sebe samému a prijať sa takého, aký je, s celou svojou históriu. Na ďalšom misijnom stretnutí mi náš vedúci povedal, že môžem ísť na misiu a poslal ma do Mexika. Bolo to presne 24. apríla 2016. Nejako som si to vtedy ešte ani neuvedomovala a ani som si nebola istá, či to Peťo naozaj myslel vážne alebo zo srandy, nakoľko mal možnosť nahliadnuť do môjho sveta.
Keď som v ten deň prišla domov, oznamovala som to každému osobitne. Na ten deň nikdy nezabudnem. A kedže sa o 19. doma modlíme všetci ruženec, o 18. som sa nachvíľku vzdialila do mojej izby a rozmýšľala som nad tým, čo sa udialo na misijnom stretku. A o 18:26 mi to doplo. Veď ja idem na misie! A do Mexika! Ako som si to uvedomila, moje srdce v tej chvíli naplnila radosť a pokoj, ktoré som od rozchodu nepociťovala. Všetko v mojom živote zrazu dostalo inú farbu. V tú chvíľu som vedela, že to je to, čo odo mňa Boh chcel a chce. Po spoločnej modlitbe som otvorila môj notebook a začala som rodičom čítať, čo ma v Mexiku – aké „zvery“ a choroby čakajú. Až vtedy sa mama zhrozila. Na sklonku dňa mi ale povedala, že hoci má obavy a nevie, prečo práve Mexiko, bude sa tešiť so mnou, ak sa aj ja naozaj teším. A ja sa naozaj teším!
Po tomto okamihu som si uvedomila zmenu môjho života – zmena o 180°. Hoci som nemohla od radosti zaspať, keď som zaspala, mala som pokojný spánok (ten som už dávno nepoznala, keďže častokrát to boli len nočné mory). Môj pohľad na všetko, čo ma obklopovalo, ľudí, ktorí ma obklopovali, sa veľmi zmenil. Všetko som začala robiť naozaj s úprimnou radosťou. A všetko, čo sa udialo, mi začalo dávať zmysel. Uvedomila som si, že Boh vedel, čo sa stane a vedel, aký má so mnou plán. Vedel, že by som tú bolesť nedokázala zvládať sama a hoci ma ochraňoval a pomáhal mi, poslal ma aj do spoločenstva, ktoré mi vytváralo podmienky, aby som dokázala postupne prijať Jeho vôľu. Všetko mi zrazu vytvorilo jeden krásny obraz – obraz zložený z jednotlivých stretiek a zo slov, ktoré som počula.
V ten deň, ako som sa dozvedela, že môžem ísť na misiu a to ešte do Mexika, som si vykonala aj generálnu sv. spoveď. Aj toto veľmi prispelo k takej mojej úprimnej radosti a pokoju. Keď prišiel pondelok, 25. apríl, to bolo deň po generálnej spovedi, veľmi som sa tešila na sv. omšu. Na obetovanie zvolila organistka dlhšiu pieseň a ja si spomínam, že som si vtedy povedala: „Prečo musí tak dlho spievať? Ja už chcem konečne prijať Pána Ježiša do môjho srdca!“. Až vtedy som si uvedomila, že takúto veľkú túžbu som už naozaj tak dávno nepocítila a nevyslovila. Veľmi sa teším, že môžem opäť prijímať Boha do svojho srdca, každý deň sa pre neho rozhodovať a s ním aj žiť. V ňom je všetka tá radosť, sila a pokoj. Tu môžem potvrdiť výrok sv. Augustína: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“
Som veľmi vďačná Bohu, že som mohla objaviť znova v mojom živote úprimnú radosť a pokoj! A ďakujem predovšetkým všetkým mojím spoluúčastníkom misijných stretiek a hlavne Peťovi, že mi umožnili tento pokoj a radosť objavovať, nájsť a dosiahnuť.
