6. deň s donom Boscom
Krásny slnečný deň začíname spoločnými rannými chválami a svätou omšou, kde sú deti z dvoch cirkevných škôl. Hovorím o chlapcovi, ktorý sa rozprával s Bohom – o Dominikovi Saviovi, ktorého vychovával don Bosco. Po omši je rozlúčka s relikviou a naša púť pokračuje smerom na Poprad. Cestou sa zastavíme v Podolínci pred kláštorom, v ktorom boli sústredení rehoľníci po Barbarskej noci v roku 1950. Don Bosco, tvoji synovia sa vtedy nezľakli, vydržali a aj vďaka nim saleziáni dnes môžu pracovať.
Poprad-Veľká nás víta na čele s direktorom. Popoludní sa prechádzam po okolí, modlím v kostole a sledujem dav ľudí, ktorý stále prúdi k relikvii. Spolubratia si dávajú záležať na spovedaní a sú stále k dispozícii. Don Bosco sa z toho určite teší. Prekvapuje ma veľký počet diecéznych kňazov a rehoľníčok, ktorí prichádzajú. Jeden z nich prišiel zo Starej Ľubovne a povedal: „Mal som už dnes dve sväté omše, ale musel som prísť. Don Bosco je hlboko v mojom srdci.“ Iný sa mi priznal: „Don Bosco mi vyprosil kňazské povolanie. Od malička som sa k nemu modlil modlitbu, ktorú ma naučila moja mama.“ Jedným dychom sa ju znova pomodlil. Je týždeň modlitieb za duchovné povolania…
Karol Maník, provinciál saleziánov na Slovensku
