Dobrodružstvo s názvom Cecachi

Pozdravujem z horúceho Mexika a týmto už aj ja začínam so svojím blogom. Chcel som si dopriať viacej času, kým napíšem nejaký blog, aby som vám mohol priniesť tak autentické momenty, ktoré som tu za posledné obdobie prežil a ktoré prežívam. V tomto blogu, ktorý bude o niečo dlhší, by som vám rád predstavil toto saleziánske misijné dielo, opísal svoje prvé dojmy z príchodu sem, úlohy, ktoré mi boli zverené a rád by som sa s vami podelil o niektoré vzácne chvíle či momenty. Keďže mnohí z vás sa ma pýtate, ako to tu vyzerá a čo tu robím, tento prvý blog bude mať skôr opisný charakter.



Miesto mojej misijnej činnosti, ktoré mi bolo zverené, sa nazýva Cecachi (Centro Educativo Cultural y Agropecuario Chinanteco). Cecachi je názov pre saleziánske dielo, ktoré slúži ako základná internátna škola pre dievčatá a chlapcov . Bratia saleziáni spolu s asistenciou (ktorej súčasťou som aj ja) majú na starosti organizovanie aktivít pre chlapcov a sestry Márie Pomocnice, taktiež spolu s asistenciou majú na starosti dievčatá. Centrum je rozdelené na dva bloky; chlapčenský a dievčenský. Program máme celkom pestrý, tak aspoň takto v skratke náš denný režim. Ráno je budíček pre všetkých o 5:45, nasleduje sv. omša, raňajky a o 8:00 začína škola do 13:50, s dvomi dlhšími prestávkami, počas ktorých s chlapcami hráme väčšinou basketbal alebo futbal. Futbal a basketbal sú športy, ktoré Mexičania po Panne Márií Guadalupskej uctievajú ako ďalšie náboženstvo. Pre mňa, futbalového nadšenca, je to zážitok sledovať, akí sú chlapci talentovaní, čo sa týka týchto športov. Po škole nasleduje upratovanie spoločných miestností, potom máme obed a po obede v pondelky, stredy a piatky máme nejaký šport a prácu a v utorky a v štvrtky iba pracujeme. Po týchto aktivitách nasleduje štúdium alebo katechéza. Musím povedať, že tu panuje prísna disciplína. Práce tu je naozaj veľa. Najčastejšie pracujeme na ranči, klčujeme prales, sadíme cédre (výborné drevo pre spracovanie) alebo obrábame pole.

Chlapci sú naozaj zruční v práci. Prakticky od narodenia pracujú na ranči a mačeta je ich chlieb každodenný. Tento región je veľmi chudobný na pracovné príležitosti. Takmer každý tu pracuje na ranči alebo v Spojených štátoch. Nachádza sa tu mnoho dediniek. Avšak sú tu mnohé problémy, ktoré som mal možnosť už aj vidieť. Najväčší problém je závislosť na alkohole a drogách. Musím povedať, že práve Cirkev sa snaží voči tomu v Mexiku ako tak čeliť, ale mnoho krát to končí smrťou kňazov alebo rehoľných sestier. Hovorí sa, že Mexiko je najnebezpečnejšia krajina pre kňazov, z dlhodobého hľadiska. Pracuje sa tu každý deň, či je to nedeľa alebo sviatok, pracuje sa stále. Druhým najväčším problémom je gramotnosť. Bohu vďaka za kňazov (hoci ich nie je veľa), ktorí sú v tomto regióne a rozširujú vzdelanie a podávajú evanjelium ľudom. Pretože ďalším problémom je náboženstvo, resp. jeho alternatívne podoby. Tam, kde sa dostali kňazi je kresťanstvo, ale nájde sa tu aj mnoho iných náboženstiev, ako sú rôzne kmeňové náboženstvá so svojimi pochybnými tradíciami. Ako som spomínal, ľudom chýba gramotnosť a to vo všetkých smeroch. Je bežné, že na ulici stretnem 13 či 14 ročné dievča s bábätkom v náručí a nie, nie je to jej mladšia sestra, ale vlastné dieťa. Týmto som len chcel načrtnúť, aké problémy tu sú, ale späť do Cecachi. Spôsob, akým sa chlapci zabávajú, mi pripomína moje detstvo. Na začiatku to bolo celkom milé, keď si ma chlapci premeriavali a skúmali. Už zo skúsenosti viem, že skúšajú, čo dokážem a takto ma skúšali pri práci, alebo keď sme hrali nejaký ten šport. Vďaka Bohu za všetky talenty a dary, ktoré som dostal a môžem ich rozdávať. Som chalanisko z dediny a roboty sa nebojím, aj keď s pokorou musím priznať, že tých chlapcov obdivujem, ako pracujú, keď už mne dochádzajú sily. Čo sa športu týka, tak tu som doma. Šport bol vždy najlepším spôsobom, ako sa k niekomu priblížiť, hlavne u chlapcov. Čakal som na túto chvíľu, pretože som vedel, že i napriek tomu, že moja španielčina je veľmi slabá, toto môže byť jazyk, ktorým si budeme rozumieť. Každý jeden chalan tu má španielku, každý. Stále nechápem, že i napriek tomu, že tie gitary sú neustále rozladené ako nádejný misijný dobrovoľník čakajúci na víza, stále to znie veľmi dobre. Naozaj nevychádzam z údivu, koľko darov a talentov sa skrýva v týchto chlapcoch a dievčatách. Pán Boh tu rozdával naozaj štedro. Čo sa mi však najviac páči je, že chlapci tu dospievajú v skutočných mužov. Prečo to hovorím? Pretože byť mužom modlitby v dnešnej dobe sa už nenosí a títo chalani sú na to hrdí. Posolstvo dona Bosca sa tu nesie naozaj na každom kroku – byť veselý, svedomito si plniť svoje povinnosti a pristupovať k sviatostiam; to je heslo každého dňa.

Toto miesto je skutočným dobrodružstvom, po ktorom niekde v kútiku srdca túži každý muž či chlapec. Kone, motorky, divočina a každodenná práca. Posilou pri tom všetkom je nám každodenná sv. omša, v ktorej prijímame eucharistického Krista. Ako som už spomínal, som súčasťou asistencie štyroch chalanov. Našou úlohou je dohliadať, aby si chlapci plnili svoje povinnosti, organizujeme im rôzne aktivity a sme tu vždy pre nich, keď to potrebujú. Sú to chalani, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj život výchove týchto chlapcov a každý jeden z nich má skutočne jedinečný osobný príbeh. Stali sa mi oporou a inšpirujúcim príkladom zodpovednosti, sebadisciplíny a pracovitosti. Pre mňa je najväčším zážitkom vidieť všetky druhy tropického ovocia rásť na stromoch a spokojne si ich po práci, alebo len tak vychutnávať. Ľudia tu majú dobré srdce. Mal som možnosť navštíviť už pár rodín a vrelo mi ponúkli pomoc, ak budem niekedy niečo potrebovať. Dokonca som mal jednu milú príhodu. Keď sme boli s chlapcami na takom menšom výlete v neďalekom meste, boli sme na obede u jednej rodiny. Keď sa dozvedeli, že som zo Slovenska, tak sa hneď pustili so mnou do reči a hrdo mi ukazovali sústruh, ktorý doviezli zo Slovenska za fľašu tequily. 🙂

Už som tu nejaký čas a vnímam, že len vďaka modlitbe som schopný zvládnuť povinnosti a náročnosť každého dňa. Učím sa zverovať sa do Božích rúk a dôverovať Božej prozreteľnosti, pretože sú situácie, ktoré nedokážem žiadnym spôsobom ovplyvniť a vtedy mi ostáva len dôverovať. Priznávam, že až tu na tomto mieste sa to učím skutočne žiť. Prežívam ten čas, keď všetko, na čom vám záleží, a doteraz ste si bez toho nevedeli predstaviť život, zanecháte a rozhodnete sa pre službu. Ja som sa rozhodol vypočuť hlas svojho srdca. Aj keď my, misijní dobrovoľníci, iba na určitý čas, ale čo tí, ktorí obetovali tejto službe celé svoje srdce i život? Modlite sa a ďakujte za svojich kňazov, rehoľníkov a zasvätené osoby, pretože je to veľký dar mať ich tak blízko pri sebe. Je to čas, kedy musím zabudnúť na seba a byť verný láske v službe svojim blížnym, aby som mohol zažívať tak autentické dobrodružstvo s Bohom. Verím, že čoskoro sa mi podarí napísať niečo viac . Tak sledujte naše blogy a buďte dobrí! 🙂

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.