Za viac než dvadsaťpäť rokov prítomnosti slovenských saleziánov v Azerbajdžane sa v Baku vystriedali desiatky ľudí, ktorí sem prišli na určitý čas – nie ako turisti, ale ako dobrovoľníci, ktorí chceli žiť vieru v službe. Niektorí zostali pár mesiacov, iní niekoľko rokov. Spolu ich bolo podľa misijných záznamov najmenej dvadsaťštyri – všetci s rovnakým cieľom: byť blízko. Nie v množstve slov, ale v tichu prítomnosti.
Najprv sa naučíš prekladať
„Najprv si hru vymyslíš, potom ju dáš preložiť do ruštiny, potom do azerbajdžančiny, potom ju vysvetlíš animátorom a presvedčíš ich, že to nie je zložité,“ spomína dobrovoľník Jozef. „A nakoniec zistíš, že deťom netreba veľa. Ani šachovnicu – dámu hrali na zemi a ja som s nimi prehral dvakrát po sebe.“
Jednoduchá veta, ale v nej je celá podstata misie. Všetko sa tu učí nanovo – jazyk, trpezlivosť, rytmus, aj viera. Niečo, čo doma trvá pár minút, tu zaberie hodiny. Ale všetko má zmysel, keď vidíš, že deti sa smejú, aj keď nerozumejú slovám.
Krajina ticha a čaju
Azerbajdžan nie je krajina, kde by viera mala davy. Cirkev je tu malá, žije skromne a potichu. O to viac záleží na každom stretnutí. „Prvá vec, ktorá ma zaskočila, bolo teplo,“ píše Jozef. „A vlhkosť. Človek vyjde zo sprchy a o päť minút sa cíti, akoby tam nikdy nebol. Ale potom príde čaj. Neustále. ,Davaj, ideme popiť čaj.’ A pri čaji sa rozprávame o všetkom, o Dostojevskom, o filozofii, o viere. To sú tie chvíle, kde sa deje misia.“
Misie v Baku nie sú len o vyučovaní. Sú o čase, ktorý sa delí medzi ľudí, o priateľstve, ktoré nevzniká zo dňa na deň, a o tichu, v ktorom sa dá pochopiť viac. Aj v najväčšom teple si tu ľudia nájdu chvíľu na čaj, na rozhovor, na úsmev. A práve tam, medzi každodennosťou, sa pomaly rodí evanjelium, ktoré má tvár človeka.
Myslela som si, že som prišla pomáhať. Dnes viem, že Boh prišiel pomáhať mne
Alena Vojenčiaková, jedna z prvých dobrovoľníčok, hovorí pokojne, bez pátosu: „Ráno svätá omša, potom raňajky so spolubratmi, deti, ktoré treba doučiť, rozhovory s mamami, ktoré len potrebujú, aby ich niekto vypočul. A keď sa zdá, že už nevládzeš, zrazu sa rozbehne dieťa a zakričí tvoje meno. Vtedy vieš, prečo si tu.“
Alena poznala Baku dávno predtým, než sa misia rozrástla. Pomáhala pri prvých doučovaniach v Centre Meriem, v čase, keď tam boli len tri miestnosti, pár stolov a veľa nadšenia. „Myslela som si, že sem idem učiť. Ale Boh ma poslal, aby učil mňa,“ hovorí po rokoch.
Jedného chlapca, Ruslana, si Alena pamätá dodnes.
„Mal pätnásť rokov, bol vytiahnutý, samá ruka samá noha,“ spomína s úsmevom.
„V očiach mal zvedavosť a v srdci dobrotu. Bol zapojený do nášho programu adopcie na diaľku a zaujímal sa o všetko, čo by ho mohlo posunúť ďalej.“
Ruslan vyrastal len s mamou, ktorá ho viedla k pracovitosti, hoci žili veľmi skromne. Každý nový projekt v Centre Meriem ho fascinoval, chcel sa učiť, skúšať, pomáhať. Bol jedným z prvých účastníkov motivačného systému, ktorý pomáhal mladým rozvíjať sa nielen vedomostne, ale aj osobnostne. Neskôr absolvoval aj špeciálny kurz Cisco systému, ktorý saleziáni ponúkali ako modernú formu odborného vzdelávania.
„Pamätám si, ako si priniesol certifikát Cisco,“ hovorí Alena.
„Bol naň hrdý – právom. Vďaka nemu sa zamestnal v nadnárodnej spoločnosti a platovo sa zaradil k vyššej strednej vrstve. Ale čo ma najviac dojímalo bolo, že nikdy nezabudol, odkiaľ vyšiel.“
Ruslan dnes žije v Baku, stará sa o svoju mamu, prerobil byt vlastnými silami a stále sa vracia do Centra Meriem, tentoraz už nie ako žiak, ale ako dobrovoľník a priateľ.
„Pred pár mesiacmi ma doslova uniesol, aby mi ukázal svoje auto,“ smeje sa Alena.
„Chcel sa pochváliť, že sa mu darí, ale v skutočnosti mi len chcel poďakovať. To sú tie momenty, keď vidíš, že semienko, ktoré si zasial, nielen vyklíčilo, ale prináša ovocie.“
Viera v prekladoch a v trpezlivosti
Dobrovoľníci často hovoria, že v Baku sa viera prekladá. Nie do ruštiny či azerbajdžančiny, ale do spôsobu života. Každý úsmev, každá hra, každá hodina doučovania je formou svedectva. Nie slovami, ale spôsobom, akým sa človek správa, keď niečo nejde podľa plánu.
„Aj biskupi sú len ľudia,“ píše Jozef, keď spomína na biskupskú vysviacku v miestnej farnosti a dodáva: „Zrazu ich sedí desať v kuchyni, pijú kávu a smejú sa. A ty si uvedomíš, že Cirkev nie je len hierarchia, ale rodina. Že svätosť sa žije aj pri umývaní tanierov.“
Najtrvalejšou pomocou je vzdelanie
Táto veta sa stala leitmotívom misie v Baku. Pochádza z listov misionára, ktorého si Alenka pamätá z detstva. A práve vzdelanie, prepojené s láskou, je tým, čo tu zostáva. V Centre Meriem, ktoré dnes denne navštevuje mnoho detí, sa učí nielen matematika a angličtina, ale aj zodpovednosť, priateľstvo, dôvera. Deti sa sem vracajú, keď vyrastú. Niektorí ako animátori, iní ako učitelia. Pretože vedia, že práve tu zažili, aké to je, keď ti niekto povie: „Záleží mi na tebe.“
Keď sa viera učí žiť z maličkostí
Dobrovoľníčka Monika si pamätá chorú ženu, ktorú chodili navštevovať: „Bývala v jednej izbe, kde mala všetko – kuchyňu, posteľ, oltárik. Modlila sa za každého, kto k nej vošiel. Učila nás, že svätosť nemusí mať priestor, stačí srdce.“
V Azerbajdžane sa misia neukazuje v číslach. Meria sa v pohľadoch, v tichu, v malých skutkoch, ktoré nikto nefotí. A predsa – práve tam sa Cirkev stáva tým, čím má byť: prítomnosťou, ktorá premieňa.
V Baku, kde v lete teplomer ukazuje 45 °C a Cirkev má len zopár stoviek veriacich, horí oheň viery, ktorý nepotrebuje davy ani reflektory. Udržiavajú ho aj tí, ktorí prišli možno len na chvíľu a zostali v srdci miestnych navždy.
Aj vďaka vašej podpore môžu dobrovoľníci pokračovať v tom, čo začali:
byť svedectvom radosti, ktoré sa dá preložiť do každého jazyka.
Ďakujeme, že s nami tvoríte dielo, ktoré rastie z vernosti a horí tichým ohňom služby. MisiaMY – dielo, ktoré tvoríme spolu.
