(Rím, Taliansko, 19. mája 2017) – Sekulárny inštitút Dobrovoľníčok dona Bosca (VDB) oslavuje 20. mája sté výročie svojej existencie vo svete. Založil ho salezián blahoslavený Filip Rinaldi, tretí nástupca dona Bosca. V čase, keď sa rozhodol založiť toto dielo, pojem sekulárny inštitút ešte nebol známy. Don Rinaldi sa s veľkou láskou venoval dievčatám, ktoré s nasadením pomáhali v saleziánskych oratóriách. Povzbudzoval ich k vernosti modlitbe a k apoštolátu. Po určitom čase formácie, duchovného sprevádzania a overovania to dozrelo. Prvé tri dievčatá sa slobodne rozhodli pre zloženie sľubu čistoty, chudoby a poslušnosti. Časom do tohto Božieho plánu vstúpili aj ďalšie. Napríklad na Slovensku je inštitút prítomný už vyše 50 rokov.
Jedna dobrovoľníčka zo Slovenska hovorí
Odpovedať Bohu ÁNO na jeho volanie bola najmúdrejšia vec, akú som v živote urobila. Prežívam svoj zasvätený život v Sekulárnom inštitúte Dobrovoľníčok dona Bosca s veľkou pasiou a radosťou. Je to dobrodružstvo v každodennosti s ním. Pre svet.
A prečo som sa ja rozhodla pre túto formu povolania? Čím ma upútalo? Zaujímavé v mojom prípade bolo, že som povolanie v tom čase vlastne ani nehľadala; Boh si ma našiel v jednu sobotu, keď som pomáhala kamarátke prať, a keďže som na poludnie bola už veľmi unavená, rozhodla som sa pre prestávku, v ktorej som si chcela niečo osviežujúce prečítať. Narazila som na zopár citátov zo Stanov dobrovoľníčok dona Bosca v knižnici domu, kde som v ten deň bola. Našla som ich v nenápadných klepaných brožúrach, ktoré sa v tom čase rozmnožovali ako samizdaty. Citáty, ktoré ma vtedy najviac zasiahli, boli tieto: „Ako Dobrovoľníčky obetujeme svoj život ako totálny dar Bohu.“ „Všetky svoje energie slobodne dávame do služby blížnemu.“ „Je to sloboda, ktorá sa dáva nezištne a ochotne do služby bratom, lebo v nich chce byť Pán milovaný.“ „Celý svoj život premieňame na apoštolát.“ Odrazu akoby ma zaplavilo nesmierne podmanivé svetlo a pochopila som, že som našla niečo, čo som vlastne ani nehľadala. Pán práve vyslovil pozvanie a ja som „nevládala“ odporovať. Jasné, že po tomto „objave“ už po únave nebolo ani stopy a ja som doslova prekypovala šťastím. Pamätám si na to veľmi, veľmi dobre.
Po tomto zážitku som si uvedomila, že moja túžba je odovzdať sa Bohu úplne a súčasne zostať vo svete; zdieľať život s obyčajnými ľuďmi, ktorých mi Boh pošle do cesty. Takúto formu života Cirkev potvrdila vo forme sekulárnych inštitútov. Ako magnet ma priťahovala myšlienka „zasvätenej prítomnosti“, čiže reality, keď Boh aj prostredníctvom mňa vchádza do sveta, posväcuje ho a mení. Zo strany človeka tu ide o malý podiel. Ide o úplnú odovzdanosť a dôveru v jeho moc.
Žijeme iný život ako ostatní?
• Sekulárne zasvätenie je nová forma života laikov, ktorí chcú radikálne nasledovať Ježiša Krista tým, že saúplne odovzdajú Bohu a pritomostávajú žiť vo svete vo svojich rodinách alebo aj sami a spolupracujú s Bohom na posväcovaní sveta, podobne ako pôsobí kvas v ceste.• Neodlišujeme sa od žien našej doby, prácou si zarábame na živobytie a zúčastňujeme sa na všetkom, čo život prináša; v rodine, v zamestnaní, v politike, v spoločenskom i kultúrnom živote, vo farnosti…• Život vo svete žijeme v bežných podmienkach každodennosti. Nežijeme v komunitách „pod jednou strechou“, ako žijú rehoľníci, a o svojom zasvätení zvyčajne nehovoríme.• Môžeme sa rozvíjať k plnosti lásky, zachovať si svoju nežnosť, citlivosť, radostnosť a všetky dobré vlastnosti, ktoré sú silou ženskej prirodzenosti.• Saleziánske sekulárne zasvätenie dobrovoľníčky dona Boscaumožňuje využiť všetky svoje dary, schopnosti a zručnosti.
Dá sa toto povolanie žiť v každom prostredí?
Áno, v každom, kam nás Duch Svätý zaveje. Veríme, že keď Boh povolá a pošle, nezáleží už na tom, čo nás v živote postretne. Boh si každého vedie a chráni. Keď si človeka zasvätí pre seba, to platí navždy. Patrí mu nastálo a úplne. Je jeho. Zaviazal sa, že ho bude každý deň zásobovať svojou láskou. Na to sa zasvätený môže absolútne spoľahnúť a nikto mu to nemôže zobrať.
Hovorí sa o nás, že sme utajené…
Povedala by som skôr, že sme diskrétne, o svojom zasvätení nehovoríme. Vie o ňom Boh, Cirkev a my. Svet to len cíti a nemusí o tom vedieť. Malo by to byť viditeľné z nášho života. Ak nie je, niekde bude asi chyba… Ak ste totiž zaľúbení, tak to vidno. Ak nie ste, tiež to zbadáte. Tento znak „neprezrádzania nášho zasvätenia“ sa nazýva rezervovanosť.
Táto naša rezervovanosť nie je samoúčelná, je dôležitá pre účinnosť nášho poslania. Stáva sa životným štýlom, spôsobom, ako byť ľuďom nablízku. Sme na školách, v nemocniciach, v miestnej politike, vo fabrike, v oratóriu, vo farnostiach…, všade tam, kam nás Boh pošle žiť tento originálny spôsob radikálnej lásky.
Vo svete je nás okolo 1 300 a okrem Austrálie sme na všetkých kontinentoch sveta.
Ako prežívame v našom zasvätení charizmu dona Bosca?
Charizma dona Bosca nám ponúka veľké množstvo možností, ako pracovať pre mladých, zaujímať sa o nich, modliť sa za nich aj s nimi, ponúkať im radostné svedectvo života, povzbudzovať ich k sviatostnému životu, neodsudzovať nikoho, ale stáť vždy na strane nádeje. Don Bosco hovorieval: „Stačí, že ste mladí, aby som vás mal rád“. Aj nám by to malo stačiť.
A modlíme sa. Koľko sa modlíme počas dňa?
Koľko sa dá. Svoju lásku ku Kristovi sa učíme prežívať vo vernom načúvaní Duchu Svätému v každodennej osobnej modlitbe, v modlitbe Liturgie hodín, pri čítaní Svätého písma, v dennej svätej omši.Veľmi nám pomáha adorácia a pravidelný, úprimný sviatostný život.
Pozývame aj vás, drahí čitatelia tohto časopisu ďakovať Bohu spolu s nami za jeho Lásku, za dar povolania, za prítomnosť sekulárneho inštitútu VDB vo svete aj na Slovensku.
Spomienky jednej z prvých troch
Volám sa Maria Verzotti a patrím k prvým skupinám Dcér Panny Márie z Oratória na Valdoccu.
Oratórium bolo pre nás „veľkými pľúcami“: nachádzali sme v ňom dom plný nadšencov pre ducha dona Bosca. V ňom sme sa stretávali s donom Rinaldim, ktorý bol náš skutočný otec a ktorý nám spoveďou a duchovným vedením pomáhal odkrývať Božiu vôľu. S priateľkami sme sa rozprávali o našich plánoch: chceli sme sa zasvätiť, aby sme mohli priniesť ducha dona Bosca do všetkých prostredí, v ktorých sme žili.
Keď si pomyslím na ten 20. máj 1917, nenachádzam slová, aby som ho definovala. Ten deň bol plný rôznych pocitov: odvahy a strachu, rozpačitosti a emócií, radosti a obdivu Boha za to, čo práve uskutočňoval vo mne, v nás, malých stvoreniach. Dlhá cesta, ktorou sme prešli, aby sme pomenovali túžbu našich sŕdc, sa konkretizovala v krásnej skutočnosti, ktorú sme prežívali. Bol tu moment, keď sme si s Františkou a Luiginou vymenili pohľady, ktoré obsahovali celé šťastie, aké sme prežívali. Don Rinaldi nás poznal všetky osobne. Ale keď nás toho 20. mája každú nazval po mene, všetko sa zdalo nové. Nový bol plán, nový bol záväzok, nové boli výzvy, nová mala byť aj naša dôvera a odovzdanie sa Bohu. Ako neprijať cestu, ktorá sa otvárala pred nami, keď sa pred nás postavil sám don Rinaldi osobne! Povedal nám: „Začíname toto dielo v skrytosti, s vami troma, zjednotenými v tom istom duchu, v osobitnom spôsobe modlitby, podľa ducha dona Bosca, vo veľkej jednoduchosti, bez akýchkoľvek komplikácií. NIKTO nesmie vedieť o tom, čo dozrieva vo vašich srdciach, BUĎTE ĎALEJ TAKÉ, AKÉ STE.“
Trochu sme sa báli tohto počtu: v oratóriu sme boli zvyknuté na väčšie skupiny. Don Rinaldi nám však povedal: „Je vás málo, iba tri, na tom nezáleží; je to dokonalý počet. PÁNOVE DIELA sa rodia v chudobe, pokore, utvárajú sa v tichu. Je lepšie, keď je vás málo, ale máte dobrého ducha, ako keby vás bolo rozosiatych mnoho, ale so slabými koreňmi. Vy tri buďte stále zjednotené, buďte jedno srdce a jedna duša.“
Zdroj: Don Bosco dnes
Autor: VDB