Dobrovoľníkom v každom veku

(Košice, 28. decembra 2012) – Pán Jozef Balej, alebo ujo Jozef – ako ho všetci voláme, pochádza z obce Stupné, okres Považská Bystrica. Pôvodným povolaním je konštruktér – strojný inžinier, ale vyučil sa aj v odbore stolár – tak ako jeho otec a brat. V čase núdze ako nezamestnaný získal v rámci rekvalifikácie výučný list na saleziánskom učilišti v Žiline… Ale nechajme, nech nám sám vyrozpráva svoj príbeh…

2012_12_27dobrovolnik_jozef_.jpg

Ujo Jozef, poviete nám niečo o sebe?

Mám 63 rokov, som už na dôchodku. Som ženatý, mám  manželku Martu. Spolu máme troch dospelých synov a jednu dcéru, ktorá je už vydatá a má dve deti – Tobiáška a Klárku – takže som už aj dvojnásobným starým otcom.

Odkiaľ ste sa dozvedeli o misii na Luníku IX?

Čistou náhodou (ak náhoda existuje???) alebo skôr Božím riadením. Raz v televízii som sledoval dokument o saleziánoch na Luníku IX v Košiciach. Jedna laická dobrovoľníčka tam ukazovala byt, v ktorom dobrovoľníčky bývajú: zamrežovaný balkón, byt uprostred Rómov. Vtedy som si povedal: "Odvážne dievčatá!" Následne v dokumente uviedli, že Saleziáni dona Bosca na tomto sídlisku stavajú nové stredisko pre pastoráciu Rómov.

A kedy sa teda vo Vás zrodila myšlienka prísť sem, na Luník IX?

Viac-menej sa rodila tak postupne. Pri počúvaní informácií o výstavbe pastoračného centra som si spomenul na viaceré stretnutia s Rómami z minulosti, najmä počas pútí do Litmanovej. Stretával som tam aj istú skupinku Rómov z Jarovníc. Keďže u nás v dedine, ani na blízkom okolí, Rómovia nie sú, tak na týchto ľuďoch mi bolo sympatické, ako otvárajú svoje srdcia, svoje duše pri rozhovoroch a ako znášajú ťažkosti, čo na nich doľahli. Taktiež mi spomínali nezhody s "majoritou". Hovorili tiež o túžbe postaviť si vlastný kostol. V tejto túžbe som videl ich silnú vieru. Keďže som vtedy na púti nosil sošku Panny Márie s Ježiškom ako symbol boja proti potratom a ochrany života od počatia po prirodzenú smrť, všimol som si, že aj Rómovia majú k nej úctu, a že najmä pre rómske ženy je život posvätný od samého začiatku a o potrate takmer vôbec neuvažujú. Táto skúsenosť mi stále nutkala slová: "Urob aj ty niečo pre nich, nenechávaj to len na Boha a zasvätených. Veď si už na dôchodku, deti a manželka sa vedia o seba postarať, tak pomôž tým, čo potrebujú pomôcť!" Tak som napísal list, že by som rád pomáhal pri výstavbe pastoračného centra. Následne na to som dostal list od don Petra Bešenyeiho s ponukou stráviť jeden týždeň na Luníku – prísť, pobudnúť a spoznať. Po tomto pobyte mi otec Peter ponúkol možnosť, že by som tu ako dobrovoľník mohol stráviť jeden rok. Spočiatku som ostal prekvapený, pretože som predsa starší človek a v porovnaní s mladými dobrovoľníkmi nemám veľa čo ponúknuť – neovládam počítač a ani neriadim auto.

2012_12_dobrovolnik_jozef_03.jpg

Napokon ste urobili rozhodnutie sám alebo spolu s manželkou? Čo na to rodina?

Najskôr som to v sebe utriasal sám. Predsa len, na rok odísť zo svojho zabehaného štýlu života a zapojiť sa do činnosti, ktorá mi bude určená, prispôsobiť svoj denný režim, stravovacie návyky, podriadiť svoju povahu a ďalšie svoje vlastnosti, návyky i zlozvyky novému poriadku, o ktorom som toho aj po týždennom pobyte všetko nevedel… Preto bolo potrebné poriadne si to zvážiť. Taktiež som zvažoval svoj zdravotný stav, ktorý, vďaka Bohu, bol a je zatiaľ dobrý, aj keď s vekom sily ubúdajú. Napokon som celé rozhodnutie zveril v modlitbách Bohu a začal som postupne pripravovať manželku a deti. Neboli mojím rozhodnutím nadšení, čo bolo na jednej strane aj pochopiteľné. Keďže som sa otcovi Petrovi ozval neskoro, preložili sme celé rozhodnutie na ďalší rok 2012. Bola teda väčšia doba na domyslenie a doladenie tých nesúladných postojov v rodine. Napokon som všetkým povedal jasne, že si musia uvedomiť, že raz príde čas, keď ma Boh odvolá z tohto života, a toto bude pre nás príprava. No a keby niečo, v krajnej núdzi sa môžem vrátiť z Košíc skôr, ako z cintorína. Nakoniec sme sa s touto novou skutočnosťou zmierili a prijali ju ako Božiu vôľu a neviedli sme o nej žiadne ďalšie diskusie. No a tak som tu, na Luníku IX, medzi vami.

Ako vnímate svoju prítomnosť na Luníku IX? V čom vidíte význam pôsobenia medzi Rómami za tých pár mesiacov pôsobenia?

V tíme som najstarší, všetci túto skutočnosť berú na vedomie a odpustia mi niektoré moje slabosti, ktoré človek v mojom veku ťažšie dokáže zmeniť. Teším sa, že každý deň sa môžem zúčastniť spoločných ranných a večerných modlitieb a svätej omše. Som vďačný za dôveru, že ako kostolník môžem mať účasť aj na príprave svätej omše. Spoznal som mnoho nových ľudí, kňazov, rehoľných sestier, Bohu zasvätených osôb, krásnych ľudí, ktorých by som inak nebol poznal. Mám možnosť spoznávať aj podstatu saleziánskej práce. Jediné možné riešenie rómskeho problému vidím v privádzaní ľudí k viere v Boha – k Ježišovi Kristovi.

Čo by ste chceli odkázať tým, ktorí budú čítať Vaše svedectvo?

Chcem povzbudiť svojich rovesníkov – dôchodcov, pokiaľ im to zdravotný stav dovoľuje, využiť dary od Boha, svoje dlhoročné skúsenosti, v Pánovej vinici. My starší môžeme byť mladým oporou modlitbami, pokojom, radou i životnou skúsenosťou, ktorá je niekedy viac, ako vysokoškolský diplom. Pritom je však dôležité nedožadovať sa uznania priority názoru z pozície staršieho a skúsenejšieho, lebo ťarcha zodpovednosti za poriadok v Kristovej cirkvi leží na pleciach tých, ktorých on povolal a zveril im úrad a postavenie.

A čo dodať na záver? Sme radi, že ujo Jozef je medzi nami a prajeme mu, aby denne zakúšal veľa radosti z Božej lásky aj v tomto ťažkom prostredí.

2012_12_dobrovolnik_jozef_02.jpg

Informoval: Peter Roth

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.