Ahoj kamarát, vitaj pri čítaní blogu, v ktorom chcem priblížiť ako vyzerá život v takom rehabilitačnom centre pre chlapcov z ulice.
Program
Ak chcem vyjadriť ako si žijem, najlepšie to urobím opisom všedného dňa. Každé ráno začínam ohromným súbojom s nekompromisným budíkom a po krátkom dialógu so sebou, takmer zakaždým vstanem. Dobehnem na sv. omšu, ktorá začína o siedmej a trvá asi tridsaťpäť minút. Niekedy idem budiť chlapcov a vtedy vstávam už o šesť dvadsaťpäť, aby som ich o pol zobudil. (No dlhšie som to už nespravil. Prišli ašpiranti, ktorí si to zobrali na starosť.:) Hneď po omši idem do kuchyne, kde mi už mama John nachystá štyri čajníky. Chlapci sú totiž rozdelení do štyroch skupín, aby sa dali ľahšie manažovať. K čaju dostanú štvrť bochníka chleba alebo šesť krajcov toastoveho chleba. Záleží čo darcovia prinesú. Medzičasom si chlapci prenesú lavičky z kostola do jedálne, čo je stále rovnaká miestnosť, len na opačných koncoch. Po tom, ako sú chleby rozdané, idem sa najesť aj ja, do „môjho“ dobrovoľníckeho domu. Na raňajky mávam väčšinou chlieb s avokádom, no striedam to s vajíčkami na rôzne spôsoby alebo džemom. Robím si aj vlastný čaj, pretože ten pre chlapcov je nechutne sladký. Spočiatku mi bolo trochu hlúpo, mať chutnejšie jedlo ako oni, no teraz som s tým v poriadku. Ak by som chcel kupovať fajnoty pre všetkých, rýchlo by som zbankrotoval, a jedením suchého chleba nepomôžem ani chlapcom a už vôbec nie sebe…
Po raňajkách sa vrátim k chlapcom, ktorí už začali s domácimi prácami. Musia poumývať jedáleň, kuchyňu, chodby a internáty. Potom im dávam medicínu. Niektorí majú lieky od doktora, no väčšinu liečim na bolesť hrdla a brucha.O deviatej je ranný nástup. Všetci sa zídeme na dvore pred triedami, kde spievame pesničku, zvolávajúc posledných oneskorencov. Ďalej spievame kenskú hymnu, po ktorej nasleduje krátka modlitba. Počas nástupu sa povie denný program, prípadne nejaká zmena alebo vyhlásenie a po ňom sa chlapci rozpustia do tried. Prvú hodinu učím matematiku. Dookola opakujeme sčítavanie, odčítavanie, násobenie, delenie a zlomky. Desať dvadsať začína prestávka na čaj, čo je ešte prežitok po britských kolonizátoroch. Prestávka trvá do jedenástej, v rámci ktorej sa chlapci rozprávajú, hrajú hry alebo behajú. Druhá hodina je angličtina, ktorú zatiaľ neučím. Vtedy mám chvíľu pre seba, ktorú aj tak väčšinou trávim zašívaním deravých tričiek či potrhaných nohavíc. Čas od dvanástej je zvyčajne vyhradený pre psychológov a skupinové terapie.
O jednej sa podáva obed. Distribúcia jedla je jedna z mojich služieb, takže sa musím postarať, aby každý mal dostatok jedla. Jedálniček je však veľmi obmedzený. Githeri – zmes kukurice s fazuľou je vystriedané ryžou s fazuľou asi tak raz týždenne. Vlastne ešte v nedele si chlapci pečú čapaty – niečo ako naše lokše, ktoré mávajú s rybou. Inak obedujú stále githeri. Len čo majú všetci chlapci jedlo na tanieroch, odchádzam do saleziánskeho domu, kde si vyzdvihnem to moje. Áno, aj na obedy mávam odlišné jedlo ako chlapci. Nie je to však žiadna výhra. Každý deň varia ryžu so zemiakovou alebo banánovou omáčkou. Smutné je, že otcovia saleziáni majú ešte o čosi lepšie jedlo. Trochu viac ochutené a obohatené o mäso, šaláty a ovocie. Je tu výrazne cítiť kastový systém. …Ak máme nejakú oslavu, každý má vyhradený stôl, za ktorým sedáva, podľa postavenia, v akom sa nachádza. Alebo napríklad mne ako dobrovoľníkovi, by nikdy nepožičali auto (samozrejme na vznešené účely ako napríklad návšteva nemocnice s chlapcami alebo nákup…) no je tu ďalší Slovák, ktorý má vyššiu ako dobrovoľnícku pozíciu a on auto dostane.
Ale vrátim sa k programu. Po obede si chlapci poumývajú po sebe taniere a skupina, ktorá má službu, uprace aj jedáleň. Chlapci totiž jedia veľmi špinavo. Zakaždým natrúsia po stole, natrúsia aj po zemi a niekedy majú jedlo aj na hlave…😄Nasleduje čas na relaxáciu a hry. O pol tretej zazvoní zvon, ktorým sa oznamuje každá zmena programu. V pondelky mávame manuálne práce, utorky kreslenie, stredy ručné pranie, štvrtky krájanie zeleniny a v piatky sú kluby – tanec, spev, kreslenie alebo záhradka, podľa vlastného výberu. O pol štvrtej začínajú športy. Chlapci sa rýchlo…(no niekedy aj pomaly) prezlečú do športového a ide sa hrať futbal. Piatok je vyhradený na basketbal a volejbal, ale zahrajú si aj futbal. Ja tento čas využívam na vlastnú rekreáciu. Nezriedka si idem zabehať. Okolo ihriska je bežecká trať, na ktorej si odbehnem 4km.
Takto vyšantení sa o pol šiestej ideme osprchovať. Voda je zohrievaná slnečnými kolektormi, čo znamená, že počas zamračených dní tečie studená. V týchto chladných mesiacoch si užijeme teplú vodu len zriedkavo. Ja sa otužujem, ale kenský personál si vodu zohrieva v rýchlovarnej kanvici alebo na ohni. Chlapci sa taktiež otužujú, ale nie z vlastnej vôle.O šiestej sa všetci modlíme ruženec. Prechádzame sa z jednej strany nádvoria na druhú (ak neprší, inak sedíme v „kostole“) recitujúc Zdravasy v angličtine, len v nedeľu po svahilsky. Po ruženci, saleziánsky kňaz alebo brat zrekapituluje deň a povie nejaké povzbudenie, pochvalu či pokarhanie. Odtiaľ sa presunieme do tried na večerné štúdium. Čítanie, počítanie, kreslenie alebo len vyrušovanie, končí o siedmej, kedy sa zapínajú správy. Tých, ktorých politika nebaví, hrajú hry, až do pol ôsmej. Vtedy sa začína podávať večera. UgaliVečere sú stále rovnaké a nemenné. Hlavný chod kenskej kuchyne je ugali a sukuma wiki, čiže dusený špenát. Pod názvom ugali sa skrýva hustá kaša z kukuričnej múky. Ide o veľmi nezáživné jedlo, ktoré ti v žalúdku utvorí tvrdú nerozbitnú guľu. Napriek tomu väčšina domorodcov naň nedá dopustiť. V podstate je to uvarená múka s vodou, bez použitia čoby len soli, čo síce zasýti, ale tvoje chuťové bunky budú počas večere zívať nudou. Nemaj mi preto za zlé, že ani večere nejedávam s chlapcami. Pripravujem si vlastné jedlo, najčastejšie chlieb alebo sáčkovu polievku.
Po večeri je znova čas na medicínu. Chlapci prichádzajú s odreninami z futbalu, na ktoré im dávam mastičky a krémiky. Lieky ktoré používam, mi častokrát nechajú bývali dobrovoľníci či kamaráti, ktorí sa vracajú späť do Európy, alebo si ich sám kupujem. Od komunity, môžem byť rád, ak dostanem aspoň nejaké tablety proti bolesti. Keňania sú v tejto oblasti zdravia veľmi nevyspelí. Napríklad, ak si niekto vyvrtne členok, radi ním krútia, aby ho rozhýbali. A tak základné znalosti prvej pomoci, ktorú má hádam každý Európan, si vykladajú ako niečo výnimočné. Preto som v našom centre známy aj ako „doktor“. Dlhé kenské večery, pretože slnko tu zapadá celoročne o siedmej, si krátime filmom, ktorý sa pustí chlapcom vždy o pol deviatej. Keďže filmy, ktoré pozerávajú, nepatria medzi moje žánre, mám ďalšiu hodinku pre seba. Teda len v prípade, ak sa nenájde chlapec, ktorého film nebaví a nezačne ma otravovať. Filmy pozerajú na etapy, pretože podľa programu je o pol desiatej krátka večerná modlitba, po ktorej idú chlapci spať. Zaujímavé je, že práve vtedy majú najviac energie, najviac vyrušujú, skáču a kričia… Ja ich len odprevadím do postelí, čo mi dá zabrať, keďže z každej strany je niekto zavesený na mojom krku. Len čo sa doplazím do internátu, dám im krížik na čelo na dobrú noc a víťazne odchádzam do svojej izby v dobrovoľníckom dome.Domov, sladký domov
Život misijného dobrovoľníka je krásny a to preto, lebo nie je ľahký. Čím náročnejšie situácie ma stretávajú, tým hlbšími a vzácnejšími sa stávajú. O to viac ma učia, menia a obohacujú. Spomeniem jednu, ktorá ma neskutočne vytočila. Napriek tomu, že nezvyknem požičiavať svoje veci, raz som dal svoj ruženec jednému chlapcovi na posledný desiatok. Po modlitbe som na to zabudol. Na druhý deň mi iný chlapec ukázal časť môjho ruženca. Vtedy som si spomenul, že ho nemám, a tak som si išiel vypýtať môj ruženec späť. Samozrejme, že ho už nemal. Napriek niekoľkým prosbám a varovaniam, mi ho nevrátil. Naštvalo ma, že ho ani nehľadal a neprišiel sa ani ospravedlniť. Pravdupovediac som to od neho nečakal, že sa takto zachová, pretože patrí k tým inteligentnejším. Vyhrotilo to až k vyhrážkam otca, že ho vyhodí z centra, ak mi ruženec nedonesie. Ale tu už nešlo viac o ruženec. Išlo o výchovu, s cieľom poukázať na chybu, aby ju mohol napraviť. Títo chlapci nepoznajú zodpovednosť, nevedia si vážiť veci. Myslia si, že im všetko prejde bez následkov. Ale ja musím byť k ním prísny, pretože mi na nich až priveľmi záleží. …Skončilo to tým, že mi po dvoch dňoch priniesol časti potrhaného ruženca, ktoré neboli ani kompletné a asi po týždni sa s miernym postrčením aj ospravedlnil. Teraz sme znova dobrí kamaráti.No aby som nebol príliš negatívny, mám aj pekné príhody. Ako už býva zvykom, chlapci ma prosia o jedlo. Napriek tomu, že ho dostávajú trikrát denne, stále by chceli niečo tlačiť do hlavy. Raz som jednému povedal, že jedlo nemám, ale že mu môžem dať svoju lásku. Zjavne ho táto odpoveď neuspokojila, ale keď po chvíli zistil, že ma nepresvedčí, tak trochu namrzene odvetil: „Daj mi moju lásku a ja pôjdem“ a ja som ho objal.Inokedy, krátko pred večerou, ani neviem odkiaľ, zjavili sa chlapci, s bubnami na krkoch, bubnujúc ako o život. Chvíľu som si myslel, že som v cirkuse. Vyzerali ako nejakí divosi v pralese. Poskakovali, hulákali a robili neskutočný rámus. Po chvíli to skončilo. Situácia bola tak bizarná, až mi utkvela v pamäti.
Nemocnica
Ako som už spomínal, jednou z mojich povinnosti je dávanie medicíny, čo teoreticky obnáša aj sprevádzanie do nemocnice, ak je chlapec vážnejšie chorý. Prakticky si v centre robia, čo chcú a náhodne sa dozvedám, že chlapec bol v nemocnici so saleziánskym bratom. No niekoľkokrát som už predsa v nemocnici bol. Zakaždým je to celodenná záležitosť. Personál je častokrát vyhúkaný, nelogický a hlavne spomalený. Doktori ma nútia spochybňovať, či naozaj dostali titul, keďže ja, ktorý som medicínu neštudoval, vidím chyby pri základných úkonoch, ako je napríklad odber krvi. Málokedy sa im podarí trafiť žilu na prvýkrát a ako škrtidlo používajú gumenú rukavicu. Kenské nemocnice sú v skutku zážitok. Raz som prišiel s Brianom, ktorý bol v bezvedomí. Dali mu infúziu urobili krvné testy a povedali, že má nejakú baktériu. Poslali nás domov s liekmi, ktoré to mali vyriešiť. Nasledujúce ráno bol Brian v bezvedomí znova. Opäť sme prišli do nemocnice, no tentokrát sa o baktérií ani nezmienili, vysadili mu jeden z liekov, diagnostikovali mu málo glukózy a vyjadrili sa, že to môže byť aj Covid. Inokedy som prišiel s Kelvinom, ktorý si buchol hlavu a urobili mu CT mozgu. Po nekonečnom x hodinovom čakaní nám povedali, respektíve nepovedali, musel som sa každú chvíľu vypytovať, až som sa dozvedel, že má asi meningitídu. Chceli ho dokonca hospitalizovať a urobiť ďalšie testy, aby sa uistili. Ocitli sme sa v ošetrovni na pohotovosti, v ktorej bolo množstvo ľudí (a to nielen z personálu) a chaos. Dokonca tam nechali aj mňa, aby Kelvin nebol sám. Išli mu pichnúť ihlu do chrbta. Situácia bola…no neviem či na smiech alebo skôr plač. Ako sú lôžka, jeden vedľa druhého, oddelené plachtou, tak vedľa Kelvinovho ležala pani. Možno bola aj v bolestiach. Prišiel doktor a sadol si na ňu. Potom len povedal: „Excuse me mama“ a posunul ju. Urobil si miesto, aby mohol pichnúť dlhé ihlisko do Kelvinovho chrbta. Netrafil sa. Zavolal druhého doktora, ktorý pokus zopakoval, no rovnako neúspešne. Potom ho ešte niekoľkokrát pichli, no ani tak sa im test nepodarilo zrealizovať. Chudák Kelvin… s doktormi sa bavil po svahilsky, no začal kričať a rozprávať po anglicky, aby som ich zastavil. Nakoniec ho poslali na krvný test, z ktorého mu nič nezistili, tak nás po celom dni v nemocnici poslali domov a navyše bez akejkoľvek liečby. Hlavne že sme tam nechali vyše desaťtisíc šilingov (okolo 90€). Návštevy
Rehabilitačné centrum Bosco Boys je veľmi živé miesto. Nehovoriac o chlapcoch, ktorí sa v ňom neustále šantia, smejú, kričia, bijú, premelie sa tu ešte množstvo zaujímavých ľudí. Striedajú sa tu ročne dobrovoľníci, mesačne študenti z miestnych univerzít, alebo občasne prídu sponzori, návštevníci či rodinní príslušníci a vďaka športovému ihrisku aj futbaloví fanúšikovia. Je to miesto, kde si človek musí samotu vyhľadať, ak si chce trochu oddýchnuť. Na druhej strane je dobré, ak sem chodia ľudia, pretože každý prinesie novú atmosféru, kúsok seba a niektorí aj darčeky pre chlapcov. 🙂Za posledné obdobe sme
