(Rím, 19. februára 2021) – Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (číslo február 2021).
„Takto sa modlím po tom, čo som navštívil viac než sto krajín, kde sú prítomní saleziáni, a spoznal neuveriteľnú, fascinujúcu, vzácnu a mnohokrát bolestnú realitu.“
Priatelia a čitatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano, posielam vám svoj vrúcny pozdrav! Pred niekoľkými dňami sme slávili sviatok dona Bosca inakako po minulé roky, pretože pandémia nezmizla a ovplyvňuje mnoho vecí. No aj v tejto situácii musíme vedieť rozoznávať svetlá a ohniská nádeje, ktoré sú prítomné medzi nami.
V deň svojich primícií v Castelnuove sa Ján Bosco vracal večer so svojou matkou po cestách svojho detstva do Becchi. Pozrime sa, ako sú obaja spolu, zasvätený syn a matka, naplnená vrúcnosťou a šťastím. Tajomná dvojica, ktorá kráča po ceste do kopca. Určite nad nimi bdeli anjeli. Vtedy sa Ján pomodlil svoj osobný Magnificat: „Keď som bol blízko miest, kde som žil ako chlapec, a znova som uvidel miesto, kde som mal ako deväťročný sen, nemohol som sa ubrániť dojatiu. Povedal som: Aké úžasné sú cesty Prozreteľnosti! Boh skutočne pozdvihol zo zeme chudobného chlapca, aby ho umiestnil medzi svojich vyvolených.“
A v duchu hymnu Magnificat som sa rozhodol, že sa s vami podelím o modlitbu, ktorá je v názve. Takýmto štýlom sa modlím v posledných rokoch. Počas posledných šiestich rokov, ešte pred pandémiou, som mal vzácnu a náročnú príležitosť navštíviť sto krajín sveta, v ktorých sa nachádzajú saleziánske diela, či už SDB, alebo saleziánskej rodiny všeobecne. Stretol som sa s neuveriteľnou realitou, takou fascinujúcou, takou vzácnou a mnohokrát takou bolestivou, že po návrate doRíma som sa každodenne modlil takto: „Pane, daj, aby som nikdy neprestal žasnúť.“
• Nikdy neprestanem žasnúť nad dôstojnosťou stoviek osamelých žien so svojimi deťmi (s mŕtvymi alebo nezvestnými manželmi) v utečeneckom tábore Juba (Južný Sudán), ktorý jev našom saleziánskom dome. Nech si nikdy neprestanem ceniť rozhodnutie saleziánov sprevádzať všetkých ľudí, ktorí nemajú nič a určite nikoho.
• Nemôže ma neprekvapovať radosť, ktorú som zakúsil, keď som stretol chlapcov a dievčatá, ktorí žijú v meste Don Bosco v Medellíne (Kolumbia), kde sa vrátili k štúdiu po tom, čo boli vojakmi gerily FARC (Revolučné ozbrojené sily Kolumbie). Teraz títo mladí ľudia, „vykúpení a zachránení“ z gerily, žijú s úsmevom a s nádejou.
• Nemôžem nežasnúť nad dobrom, ktoré robí saleziánska komunita žijúca uprostred utečeneckého tábora Kakuma (Severná Keňa), utečeneckého tábora OSN, ktorý je už takmer mestom s viac ako 300 000 ľuďmi a ktorého sme boli dlhé roky „mimoriadnou“ súčasťou. Mimoriadnou preto, lebo v týchto utečeneckých táboroch je jedným z pravidiel, že večer sa tam nemôže zdržiavať nikto mimo tábora, ale čaro osoby dona Bosca a výchovný štýl jeho synov a dcér nám umožnili mať dom, v ktorom môžeme žiť medzi týmito rodinami, školu, aby sme ich mohli naučiť nejaké remeslo, a farnosť prítomnú v rôznych zónach tábora.
• Nemôže ma neprekvapovať blízkosť, ktorú som zažil s dobrými ľuďmi z „Villas“ – slumov v Buenos Aires v Argentíne. Sú to známe periférie tohto veľkého mesta, kde pôsobia „slumoví kňazi“, ktorých pápež František tak miluje, a kde sú aj naši bratia SDB a sestry FMA.
• Nemôžu ma neprekvapovať tváre a úsmevy mnohých chlapcov a dievčat zachránených z ulice a prijatých do našich domov. Sú to „deti ulice“, či už v Kolumbii, v Sierra Leone, alebo v Angole a v mnohých dielach v Indii. Videl som veľa „zázrakov“ saleziánov, ktorí chodia na nočné návštevy do brlohov, kde tieto deti žijú a spia, kde „čuchajú“ chemikálie, laky a lepidlá, ktoré ničia ich pľúca, a usilujú sa o prvý kontakt s nimi, až kým nesúhlasia, že pôjdu do saleziánskeho domu, aby sa umyli, najedli a zostali tam, ak chcú. Sú to skutočné zázraky, ktoré zachránili a zachraňujú mnohé životy.
• Modlím sa s vierou a prosím, aby som nikdy neprestal žasnúť nad nádejou a dôstojnosťou, ktoré som našiel u mnohých mladých animátorov, študentov a vysokoškolákovv Damasku a Aleppe, ktorí spolu s našimi bratmi saleziánmi naďalej každý deň prijímajú stovky mladých, aby vojna v ich krajine nebola taká strašná. Nepočul som žiadne bedákanie. Počul som jasne diskutovať o vojne a rôznych záujmoch mnohých krajín, ale našiel som dôstojnosť a solidaritu, našiel som bratstvo a vieru. A poprosil som Pána, aby ma neprestal prekvapovať toľkou dôstojnosťou uprostred hrôzy vojny a uprostred mesta zničeného na 70 %, čo som predtým videl iba vo filmoch. Byť tam je niečo celkom iné.
• A prosím Pána, aby ma nikdy neprestal udivovať realitou krásneho života, roky spájaného s mnohými domorodými obyvateľmi, či už z kmeňa Yanomami, Xavanti, Boi-Borori z Brazílie, alebo Ayoreoa Guaraní z Paraguaja, so Šuarmiči s Ačuármi z Ekvádora. Keď som sa s nimi mohol stretnúť, neprestal som žasnúť nad nimi a nad situáciou mojich bratov a sestier, ktorí už mnoho rokov spájajú svoj život s ich.
Preto prosím Pána, aby mi pomohol neprestať žasnúť, pretože úžas ma robí vďačným Bohu, životu a tým, ktorí urobili veľa v prospech iných, čoho som pri svojich animačných návštevách bol iba svedkom, akoby overovateľom. Misijné sny dona Bosca sa rozvinuli a išli ďaleko za hranice toho, o čom by sám mohol snívať.
Zároveň sa bojím zvyknúť si na mnohé veci, napríklad na skutočnosť, že počet úmrtí na COVID-19 je iba kurióznym číslom, keď za týmito úmrtiami je mnoho bolestných príbehov a často príbehov nádherných životov. Nechcem si zvyknúť na bolesť vyvolanú migráciami a úmrtiami v Stredozemnom mori pre túžbu dostať sa do Európy alebo na hraniciach a v riekach rôznych krajín Strednej Ameriky pri pokuse dostať sa na sever.
Nechcem prestať byť zraňovaný zneužívaním zo strany mafie, ktorá vykorisťuje ľudí, klame ich prísľubom lepšieho života a potom podrobuje týchto ľudí, často ženy a maloleté dospievajúce dievčatá, životu prostitúcie a zneužívania bez akejkoľvek šance na vyslobodenie.
Nechcem si zvyknúť na to, že v našich spoločnostiach sa nedá nič urobiť.
Nechcem si zvyknúť na to, že v našich veľkých mestách „prvého sveta“ vidím nekonečné rady ľudí s ťažkými a bolestnými príbehmi, ktorí čakajú na tanier sjedlom.
Chcem na to zostať citlivý, ako je citlivý dotyk infikovanej rany.
Milí čitatelia, toto je moje jednoduché a pokorné posolstvo pre vás, pretože viem, že v mnohých ľuďoch sa prebudilo silné povedomie, a uvedomujem si, že mnohí z nás veria, že je možné a reálne zmeniť a zlepšiť veľa vecí.
Aj naďalej vám prajem rok 2021 plný nádeje, autentickej a skutočnej nádeje. Pozývam vás, aby ste snívali a nezriekli sa možnosti dať sa prekvapovať krásou a neuveriteľnosťou života, mnohými jedinečnými príbehmi a zároveň, aby ste si nezvykli na to, čo by nemalo existovať.
Ďakujem, že ste zostali stáť pri nás ako priatelia a veríte, že lepší svet je možný.
Angel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS