Don Karol Maník píše prvé postrehy z Ukrajiny: Môj domov!

(Ľvov, 20. októbra 2014) – Začiatkom októbra sa don Karol Maník presťahoval do Ľvova na Ukrajinu, a v stredu 15. októbra tam prevzal úrad provinciála saleziánov gréckokatolíkov. Prinášame vám jeho prvé dojmy a postrehy.- – –

Ľvov je jedno pekné mesto s krásnym, historickým centrom. Žije tu vraj okolo 800 000 ľudí, je tu veľa univerzít, škôl… Keď som bol prvýkrát počas víkendu na prechádzke v centre, zarazilo ma veľmi veľký počet ľudí, turistov. Námestie, park, reštaurácie – všetko plno ľudí. Sedeli pri káve, prechádzali sa, rozprávali ako keby sme neboli v krajine, ktorá prežíva vojnové napätie. Keď som sa na to pýtal spolubratov, tak mi povedali, že sem prichádza veľa turistov, ale aj veľa Ukrajincov z východnej Ukrajiny, aby trochu zabudli na napätia a vydýchli si. Takže to napätie je cítiť. A to som hneď videl v parku, kde bol postavený stan pre pomoc vojakom – ľudia nosili stravu, oblečenie, dávali peniaze. Tiež tam boli fotky tých, ktorí zomreli… Blízko pri tom bola socha Panny Márie, pri ktorej sa ľudia húfne zastavovali a modlili. Boli tam starí aj mladí… Pri soche bol veľký plagát s nápisom, že ruženec a pôst môže zastaviť vojnu… V kostoloch pri každej omši sa modlia za ukrajinský národ. Všade sú pokladničky na pomoc vojakom. No a na každom mieste sú ukrajinské zástavy – na budovách, v autách, autobusoch aj v kostoloch. Išli sme okolo jednej základnej školy a videli sme ako deti vychádzajú zo školy veľmi skoro. Na otázku, prečo tak skoro skončili vyučovanie, nám povedali, že všetci idú na besedu s vojakom, ktorý sa práve vrátil z východu. Bol som na oslave 30 rokov od založenia kultúrneho centra (vedie ho salezián spolupracovník a navštevuje ho týždenne do 3000 detí a mladých), kde vystupovali folklórne súbory z rôznych oblastí Ukrajiny a všetky spievali národné pesničky. Na začiatku osláv zaznela hymna a potom spoločný pokrik: „Sláva Ukrajine!“. Národ to zjednocuje a vnútri krajiny nie je cítiť až také napätie. Všetci pozerajú jedným smerom – proti Putinovi. Dobrovoľníci odchádzajú pravidelne na východ. Mladí muži majú 3-4 týždňovú prípravu a potom idú na východ. Pred jedným odchodom zavolali kňaza, nášho spolubrata, a prosili o modlitbu a požehnanie. Dali mu zoznam všetkých mien s prosbou, aby sa za nich stále modlil… Keď sa vracajú ľudia ich čakajú s pokrikom: „Hrdinovia!“.

Saleziáni v Ľvove vedú dve školy – gymnázium a učňovku, majú internát a tiež tzv. rodinný dom, kde bývajú chlapci siroty alebo takí, ktorých súd odobral rodičom. Je ich okolo 50 a príbehy niektorých z nich sú neuveriteľné. Bratia tu taktiež spravujú jednu veľkú farnosť. Čiže saleziáni sú tu na 4 miestach pričom 3 z nich sú veľmi blízko pri sebe – farský kostol, učňovka a rodinný dom, v ktorom je aj internát. Všetko som si poprezeral, aby som sa zorientoval. Neďaleko Ľvova (10km) je malé mestečko Vynnyky, kde máme prednoviciát. Momentálne sú tam 4 prednovici (navštevujem ich každý týždeň). Okrem toho máme ešte dom v Kyjeve a na východe v Dnepropetrovsku (Kyjev je vzdialený od Ľvova 500km na severovýchod a Dnepropetrovsk ďalších 500 km na východ). Tam sa chystám začiatkom novembra. Potom budem mať celkový prehľad o našich domoch a taktiež absolvované prvé rozhovory s každým spolubratom. Je nás tu do 30 a ďalších 8 je v Taliansku na formácii.

Čo tu je iné v porovnaní so Slovenskom, je podľa mňa aj to, že vieru a náboženstvo je tu silno vnímať aj navonok. Ľudia sa bežne prežehnávajú keď idú okolo kostola a to aj muži, aj mladší aj starší. V kostole je v nedeľu veľmi veľa ľudí a pritom všetci stoja, lavice nie sú! Keď bola v našom kostole omša na mariánsky sviatok, na ktorej bol prítomný aj náš hlavný predstavený, tak jeho prvá reakcia bola: „V Taliansku a ani v Španielsku nie je možné, aby deti a mladí stáli dve hodiny bez vyrušovania v kostole…“ Tu to je bežná vec. Neviem ešte aká je za tým hĺbka, ale je tu čosi zaujímavé a pre mňa veľmi inšpirujúce. Ešte tomu nerozumiem, ale akosi sa mi zdá, že viera sa tu tak nejako prirodzene prepája so životom. A mladí, ktorých som zatiaľ stretol sú veľmi otvorení a veľmi úctiví. Pripomínam, že ide o gréckokatolícke kostoly. Na Ukrajine je vraj vyše 30 biskupov gréckokatolíkov a asi 7 rímskokatolíkov.

Od 13. do 16. októbra bol v Ľvove náš hlavný predstavený don Ángel Fernández Artime spolu so svojím sekretárom a tiež s naším regionálom don Rozmusom. Bola to pre mňa silná chvíľa môcť prijať svoj nový úrad priamo z rúk hlavného predstaveného a môcť s ním byť niekoľko dní veľmi intenzívne a blízko. Spolu sme rozprávali ako postupovať, na čo dávať dôraz a silne ma ubezpečil o svojej blízkosti a ochote pomôcť hocikedy a v hocičom. Ozajstný otec.

Tak toto sú moje prvé dojmy a skúsenosti. Začínam sa učiť jazyk a východný obrad a vnikať do niečoho pekného, silného… Ďakujem vám za modlitby a akúkoľvek podporu, ktorú mi poskytujete a ktorú silno vnímam.

Máme tu jedného spolubrata, biskupa. Má 95 rokov a väčšinu života prežil mimo Ukrajiny. Má jasnú myseľ a dobrú pamäť. On zakladal prvé saleziánske domy na Ukrajine v 90-tych rokoch, keď sa Ukrajina osamostatnila. Na moju otázku ako by definoval súčasnú Ukrajinu mi povedal: „Všetci nás bijú, ale my rastieme…“ A je pevne presvedčený, že prichádza čas, kedy bude rásť aj počet saleziánskych povolaní. Povedal, že si na to počká, ale nechce svoj život obmedzovať iba na sto rokov 🙂

Кароль Манік

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.