Začiatok nového alebo krok vedľa?
Piatok ráno: Po piatom zazvonení budíka sa s ťažkosťami vyhrabávam z postele. Keď sa však pozriem na mobil a na spolovice pobalené veci okolo mňa v izbe, uvedomím si, že ma čaká prvá víkendovka v rámci ročnej prípravy na misijné dobrovoľníctvo.
Pred sebou mám dlhých päť hodín cesty. Sprevádzajú ma obavy a rešpekt, no zároveň aj radosť z nového dobrodružstva. Dlhú cestu som si krátila pohľadom na krásy Slovenska, ktoré sa zahalilo do jesenných farieb.
Senát alebo ako sa zamotať do zamotaného
Po dlhom sedení vo vlaku si hovorím, že prejsť tridsať minút pešo z vlakovej stanici do strediska saleziánov v Hodoch vlastne nie je zlý nápad – po 5 minútach som zistila, že väčšiu hlúposť som nemohla spraviť, najmä s dvoma preplnenými taškami na chrbte. Čo však človek neurobí pre svoje zdravie, nie?
Pri spoločnom stolovaní sa zoznamujeme a postupne o sebe zisťujeme viac. Pomáhajú nám v tom rôzne otázky, rozhovory aj hry. Jednou z nich je Senát – hra určená nielen na zapamätanie mien, ale aj na precvičenie logiky.
Čoskoro zisťujeme, že nejde o to vyhrať za každú cenu. Dôležitejšie je navzájom sa počúvať, spolupracovať a zachovať mier😅. Večer uzatvárame modlitbou a slovkom…
Misia ako cesta
Sobota je naplnená po všetkých stránkach – náučne, pracovne aj duchovne. Počas jednotlivých blokov sa dozvedáme zaujímavosti o práci dobrovoľníkov a saleziánov, no zároveň spoznávame aj sami seba – čo nás na túto cestu priviedlo a ako ju vlastne vnímame.
Prostredníctvom rozprávania našej koordinátorky Betky sa zoznamujeme aj s Angolou, kde pôsobila ako dobrovoľníčka. Jej skúsenosti nám približujú, že misia nie je iba vzdialené miesto, ale predovšetkým konkrétni ľudia, vzťahy a každodenná služba.
S Majkou spoznávame prácu kostolníčky a pripravujeme všetko potrebné na svätú omšu. Neskôr nás manuálna práca preveruje v tom, či nám ide od ruky aj umývanie okien. Niekedy pritom preverí aj našu stabilitu.
Samozrejme, nesmie chýbať ani fotoateliérik. Jesenné listy a západ slnka vytvárajú atmosféru, ktorá už azda ani nemôže byť romantickejšia.
AI verzus guláš
O naše žalúdky sa stará don Štefan a veru, variť vie. Síce spomína, že mu AI poskytla nesprávne odhady množstva surovín, a tak navaril pre viac ľudí, jedlo však bolo stále výborné. Špecialitou bola pohánka s karfiolovým prívarkom, to chutí naozaj skvelo.
Po jedle pokračujeme večerom plným smiechu a hier. Súťaživosť sa prebúdza v každom z nás, no napokon všetko, čo sme počas dňa prežili, prinášame do večernej adorácie. Pri nohách nášho Kráľa sa ruch dňa postupne utišuje a zostáva priestor na vďačnosť.
Misijná nedeľa
Nedeľné ráno začíname rannými chválami. Tie plynulo prechádzajú do duchovnej obnovy a vrcholia nedeľnou svätou omšou, na ktorej sme aj predstavení. Po nej rozdávame misijné kalendáre a pripomíname si, že misia sa začína tam, kde práve sme.
Nasleduje spoločný obed a pomalý návrat do reality. Víkend uzatvárame pri stole spolu s komunitou. Je to jednoduchý, no krásny moment, v ktorom cítime, že sme sa za tých pár dní stali súčasťou niečoho väčšieho.
Pri spoločnom hodnotení sa všetci zhodujeme, že to bol milostivý čas. Čas plný nových tvárí, skúseností, smiechu, práce, modlitby aj otázok, ktoré v nás ešte budú dozrievať.
Odchádzam s vedomím, že byť misionárom neznamená nevyhnutne vycestovať do Afriky, Ázie či na iný koniec sveta. Znamená to prinášať Pána všade tam, kam idem – do svojich vzťahov, služby, práce aj obyčajných dní. A možno práve tam sa začína misia.
