Skúšajú moje vlasy, keďže tie ich sú odlišné. Moje nechty, ktoré zisťujú, že odlišné nie sú, a tak ďalej a ďalej. Zrazu uvidia na mojich rukách žilky, ktoré je po toľkých giros veľmi dobre vidno a začnú ich skúmať tiež: „Prečo sú modré?“ Zrazu sa ich pozornosť upriami na niečo iné. Ktosi objavil, že keď mi stisne rameno, tak sčervenie. Všetci žasnú. Zrazu ma jeden z nich po ňom jemne udrie svojou malou rukou a vidí ako na chvíľu sčervenie. Smejeme sa a čudujeme sa tomu. Teda, aby som to správne vysvetlil, tak oni sa čudujú a ja sa tomu smejem. Ale je to ako so giro, každý to chce vyskúšať, a tak im to dovoľujem a zrazu ma všetci začnú „čapať“ po nohách, rukách… Zo začiatku to je smiešne, ale postupne to radšej z bezpečnostných dôvodov ukončujem, aj keď to nie je také nebezpečné, ako to môže znieť – veď sú to deti. Zrazu len počujem: „Lukáš, vamos“, čo znamená, že už ideme preč a oratórium pre dnešok končí, čo je sčasti mojou záchranou. Lúčim sa s deckami a ideme späť do centra, ale s novými vedomosťami o mne. Cestou som uvažoval o mojej farebnosti a smial sa z toho.
O pár dní neskôr som sa ráno dozvedel, že pôjdeme na pláž. Nie všetci, ale len „šampióni“, ako nazývajú tých, ktorí boli celý mesiac (podľa hodnotenia správania a rôznych iných kritérií) dobrí. Takže v podstate ten najlepší výber z centra. Dalo by sa písať veľa o tom celom výlete, napr. o tom, ako sme šli autobusom po cestách, po ktorých by som nešiel ani autom. Alebo o tom, ako sme chytali kraby, či o tom, ako sme umývali riady v mori, ale o tom písať nechcem. Keď sme prišli, tak si tretiaci vzali na starosť prípravu obeda, čiže grilovanie. Bolo pekné vidieť ich samostatnosť. Učitelia si mohli tým pádom oddýchnuť. Zo začiatku tam nebolo ani stopy po slnku, ale to nebolo nič nové. Veď za celý čas, čo som v Angole, som slnko videl len raz za čas, a to bolo na odtieni mojej kože aj vidno. Väčšinou je tu zamračené, ale vďaka tomu je tu príjemná teplota. No po pár hodinách sa slnko ukázalo, a tak som si ľahol na pláž a trošku si ho užíval, ale asi až príliš. Do Kala-Kala sme sa s Leonardom (môj spoludobrovoľník z Talianska) vrátili „spečení“ pekne do červena. Chlapci to viackrát nevydržali a smiali sa z nás. „Tu és vermelho como tomate“ – si červený ako paradajka. A my sme sa smiali s nimi. Mohol som si uvedomiť ďalšiu moju farebnú stránku a postupne som si pripadal ako chameleón.
Po tejto mojej ďalšej skúsenosti som si spomenul na to, že my bieli voláme ostatné rasy a hlavne černochov farební, no teraz som si mohol na vlastnej koži (a to doslovne) vyskúšať, kto je naozaj farebný. Hneď mi napadla jedna myšlienka, s ktorou som sa stretol ešte na mojej základnej škole. Bola to akási kampaň proti rasizmu, ktorá prebrala nápad z jedného vtipu, a tak bola vtipná, ale výstižná. Bol na nej černoch a beloch. Beloch povedal černochovi, že je farebný a ten sa zasmial a opýtal sa: „My čierni sme farební?“, a potom hneď začal ukazovať belochovi rôzne príklady toho, kto je skutočne farebný. „Ja keď sa narodím, som čierny. Keď sa zobudím, som čierny. Keď sa opálim, som čierny. Keď mi je zima alebo horúco, som čierny. Keď mi je zle, tak som čierny a čierny aj zomriem. No ty, keď sa narodíš alebo zobudíš, si ružový. Keď sa opáliš, si červený a potom hnedý. Keď ti je zima, si modrý. Keď ti je zle, si zelený a keď si chorý, si žltý. Keď máš modriny alebo nemôžeš dýchať, si fialový. Keď sa zlostíš, si červený a až keď zomrieš, si konečne biely. A ty máš tú drzosť nazývať má farebným?“
Nejde mi o to, aby som teraz niekoho napomínal z rasizmu alebo iných zlých vecí. Skôr chcem, aby sme sa pozerali na svet očami detí a videli radosť v každej maličkosti. Aby sme prijali to, že sme farební, i keď každý inak. A vlastne možno ani nejde tak o vonkajšiu farebnosť ako o tú vnútornú. Každý z nás je iný, odlišný = jedinečný a nenahraditeľný. Tak sa nebojme byť farební.