Slovenskí saleziáni sa snažia dokázať, že ich niekdajší spolubrat don Titus Zeman by mal získať titul blahoslavený, alebo dokonca svätý. Po tom, ako dostali povolenie z Vatikánu a od slovenských biskupov, začali oficálne zhromažďovať potrebné dokumenty a vypočúvať svedkov. Rehoľník Zeman bol väznený a mučený komunistickým režimom za prevádzanie mladých bohoslovcov do zahraničia. O tom, ako prebieha proces blahorečenie a ako môže skončiť hovorí salezián a cirkevný právnik zodpovedný za zhromažďovanie dôkazov Jozef Slivoň, vicepostulátor kauzy blahorečenia.
Kto prišiel s ideou začať proces blahorečenia práve s donom Titusom Zemanom?
Najväčším hýbateľom v procese blahorečenia bol jeho synovec Ing. Michal Titus Radošinský, ktorý už v roku 2003 začal zbierať materiály. I medzi saleziánmi však žijú starší kňazi, ktorí si pamätajú, že Titus žil naozaj svätým životom, a že to, čo urobil, bolo hrdinstvo.
Ako prebieha proces blahorečenia?
Kandidát má byť sväto žijúca osoba a proces sa môže začať spravidla najskôr päť rokov po jej smrti. Požiadať o proces blahorečenia môže fyzická alebo právnická osoba. V prípade dona Titusa o to požiadala saleziánska rehoľa. Náš generálny postulátor napísal list arcibiskupovi Zvolenskému, ktorý si následne vyžiadal stanovisko diecéznych biskupov. Tí celú vec posúdili a vydali súhlasné stanovisko. Vďaka tomu mohol arcibiskup zaslať žiadosť do Vatikánu. Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých udelil procesu tzv. nihil obstat koncom januára tohto roka a koncom ferbruára sa konalo verejné zasadanie Tribunálu, kde sa mohol prihlásiť každý, kto by mal proti procesu výhrady.
Čo prakticky v procese znamená získanie nihil obstat?
Po získaní nihil obstat sa kandidát oltára začne volať Boží služobník. Keď sa dokážu jeho hrdinské čnosti a pápež podpíše potvrdzujúci dekrét, Boží služobník postupuje do kategórie ctihodný. Až potom sa môže stať blahoslaveným. Na to, aby sa začal proces musí existovať okrem svätého života a okrem faktov, ktoré sa dokazujú z dokumentov tzv. fama della santita – chýr svätosti. Nesmie to však byť verejná úcta, ale, zjednodušene povedané, dobré meno človeka, všeobecná úcta u ľudí a presvedčenie ľudí o svätosti života prípadne o mučeníckej smrti toho človeka.
