Kala-Kala

Konečne doma! Áno, pretože Kala-Kala bude tento rok mojím domovom. A čo je vlastne Kala-Kala? Ako to tu funguje? Čítaj a zistíš.

Kala-Kala (Práca-Práca) je centrum určené pre chlapcov z ulice, ktorých je tu v Angole poriadne veľa a sú jedným z najväčších problémov krajiny. Každý chlapec tu absolvuje 3 ročníky a v poslednom ročníku má slávnostné ukončenie, kde obdrží vysvedčenie o ukončení 6. ročníka, lebo v každom ročníku sa preberajú ako keby dva roky naraz. V jazyku kimbundu, ktorý je miestnym domorodým jazykom (i keď skôr dialektom, kedže oficiálny jazyk v Angole je portugalčina), znamená slovo Kala práca. Čiže toto centrum sa nazýva Práca-Práca a myslím si, že ho to veľmi dobre vystihuje, pretože každý tu pracuje. Niektorí na sebe (hlavne chlapci), učitelia pracujú na tom, aby vychovali z chlapcov dobrých ľudí a samozrejme práca tu nie je len abstraktný pojem, keďže tu chlapci naozaj pracujú a vzdelávajú sa každý deň. Kala-Kala je v podstate malá dedinka pre chlapcov, kde žijú: študujú, pracujú, hrajú futbal, stravujú sa, zabávajú. Ak by ste chceli vedieť viac o centre, tak je to veľmi dobre opísané TU.

Prvé dojmy

Hneď, keď som sem prišiel, stretol som sa s Leonardom, dobrovoľníkom z Talianska, ktorý tu je už od júna a s ktorým tu tento rok strávim. Ubytoval som sa v našom dobrovoľníckom domčeku, ktorý je zároveň aj domom pre hostí (ak nejakí prídu). Poukazoval mi to tu v centre a potom ma zobral ku chlapcom predstaviť sa. Všetky oči uprené na mňa, chlapci stíchli a ja som mohol povedať pár slov o sebe mojou lámavou portugalčinou. Potom opäť hluk a určite sa v tej chvíli rozprávali hlavne o mne. Cestou von z triedy si so mnou chcelo mnoho z nich podať ruku (neskôr som zistil, že tu to bude dennodenne – táto kultúra má rada dotyky a obľubuje ich veľa). Že chlapci idú spolu za ruku? To nie je nič divné, proste sú dobrí kamaráti, ale nič viac za tým netreba hľadať.

Potom sme šli na obed a bol som zvedavý, čo bude, no nijaké prekvapenie sa nekonalo. Klasika – fazuľa a ryža, mení sa tu iba niečo k tomu (ryba/kurča/bravčové/klobásky), aj keď sem-tam je predsa len zmena napr. v nedeľu zvyknú byť na obed špagety, samozrejme s fazuľou a kurčaťom, ale minule prišlo predsa len niečo iné, čoho som sa bál – funji. Je to ich asi najčastejšie a jedno z najobľúbenejších jedál, predpokladám, že v celej Afrike, akurát, že to nechutí cudzincom. Veď ani nemá čo, keďže to je iba kaša z múky a vody, je to poriadne husté, ale samo o sebe to nemá žiadnu chuť. Nemal som na výber, buď funji alebo nič, tak som si dal a musím uznať, že s omáčkou a bravčovým to bolo stráviteľné (v Calule som to skúšal s kakaom, ale aj tak to nemalo chuť).

Keď sme poobede prišli opäť do nášho domčeka, čakalo ma prekvapenie od Leonarda. Povedal mi, že večer ide do Luandy a potom letí na dva týždne do Talianska, takže tu budem sám. Rýchlo mi poukazoval nejaké veci v našom domčeku, dal posledné rady a odišiel. Takže keď odišiel, uvedomil som si, že som sám v inej krajine, inej kultúre a ani neviem portugalsky. No zároveň som to bral aj z tej peknej stránky. Som v Afrike a mám domček sám pre seba – aké krásne. Postupne som sa zoznámil s riaditeľom centra, Agostinhom, ako aj so zodpovedným za učiteľov, Salvadorom, a bolo vidno, že nie som prvý dobrovoľník, s ktorým tu spolupracujú. Chápali, že neviem portugalsky a zároveň som cítil, že majú voči mne dôveru a tým pádom aj ja k nim.

Momentálne som tu už druhý týždeň a začínam tretí, ale ešte stále nemám nič konkrétne, čo by som tu robil. Mojou hlavnou povinnosťou je učiť sa portugalsky. Mám na starosti jedine futbal v utorky večer a štúdium vo štvrtky a zároveň aj jednu skupinu pri upratovaní, ktoré tu je každý deň v týždni poobede, okrem nedele a v soboty, kedy je veľké upratovanie. Takže toto sú zatiaľ moje povinnosti, ale viem, že už čoskoro sa rozšíria. Je tu však ešte jedna a asi najhlavnejšia úloha – moja prítomnosť pri chlapcoch, rozhovory, hry…

Už po prvých dňoch som si všimol aj jednu nepríjemnú vec – je tu dosť veľa komárov. Po prvých dňoch som bol doštípaný asi všade, ale už som si zvykol a asi aj komáre na mňa. Okrem všemožných chrobákov sem-tam stretnem v našej kuchyni aj takúto jašteričku. Aspoň požerie tie chrobáky.

Chlapci

Väčšina chlapcov je, ako som už povedal, z ulice – mali ťažký život: zlodeji, závisláci, nechcení a k tomu tá ich živá kultúra, preto to tu niekedy vyzerá ako na bojisku, ale títo chlapci sú super. Aj napriek všetkému sa v každom z nich dá nájsť niečo dobré a o to tu ide, aby chlapci zažili a našli to dobré v sebe a stavali na tom. Chlapci ma prekvapovali od začiatku a stále v mnohom prekvapujú. Pri prvých rozhovoroch na mňa hneď spustili, všetci všetko naraz. Vysvetľoval som, že ešte neviem po portugalsky, tak niektorí preladili na angličtinu, v čo som dúfal i keď vedia iba pár fráz (ako sa máš, ďakujem…), no keď niektorí spustili slovenské slovíčka, tak ma to dorazilo. Pochopil som, že slovenskí dobrovoľníci predo mnou ich asi niečo naučili. Chlapci sú pre mňa v mnohých situáciách tým, čím by som mal byť ja pre nich – oporou. Keď som bol smutný alebo som mal ťažšie obdobie, tak stačilo byť chvíľu s nimi a hneď som mal lepšiu náladu. Najviac sa učím od nich, pretože skoro každý sa ma snažia niečo naučiť.

Je ich tu 79 v 3 ročníkoch rozdelených do 8 skupín a pre mňa je ešte stále ťažké ich poznať po mene, či dokonca ich rozoznať a sťažuje mi to ešte jedna vec – ich rovnošaty. V podstate sú to iba tričká, ale všetci ich majú rovnaké, v troch rôznych farbách, ktoré sa striedajú, takže nielenže sa všetci podobajú, ešte sú aj rovnako oblečení. Postupne sa mi darí ich rozoznávať, i keď aj po dvoch týždňoch sa mi sem-tam stane, že stretnem chlapca a zdá sa mi, že som ho nikdy predtým nevidel.

Keď som rozmýšľal k čomu by som prirovnal toto centrum, tak mi napadla hneď jedna vec. Myslím si, že každý mal v triede nejakého chlapca alebo viacerých, ktorý boli vždy stredobodom pozornosti, vystrájali, starali sa o srandu aj keď to nie vždy bolo správne, no proste poznáte to – myslím si, že každý mal takého spolužiaka (ak si hovoríš, že ja nie, tak sa zamysli, či si ním nebol ty). A predstavte si, že by z každej triedy vyzbierali týchto chlapcov a dali do jednej triedy. Tak takto nejako to vyzerá v Kala-Kala, až na to, že tu nie je len jedna trieda a že tu dokonca spolu aj bývajú a žijú.

Život v centre – program dňa

Od pondelka do piatku je tu každý deň ten istý program, ktorý sa stále opakuje. Ráno sa vstáva už o 6:00, o 6:30 máme Bom dia (Dobrý deň), kde sa číta evanjelium a k tomu má každý deň nejaký učiteľ alebo vychovávateľ nejaké slovko-kázeň. O 7:00 máme raňajky a po nich sa už začína štúdium, ako teoretické tak aj praktické (elektrotechnika, stolárstvo, murárstvo, poľnohospodárstvo), ktoré trvá až do obeda, po ktorom sa upratuje. Každá skupina má niečo na starosti, potom je čas vyhradený na sprchu a o 14:00 chlapci začínajú opäť školu. O 17:40 majú voľno a potom opäť sprchu (neviem, ako presne to funguje, asi sa striedajú, ale viem, že jedna sprcha do dňa je povinná). O 19:00 nasleduje večera a po nej aktivity podľa skupín (futbal, štúdium, hudba, spev…). Deň sa ukončuje o 21:00 s Boa noite (Dobrú noc), kedy má opäť nejaký učiteľ slovko a potom sa ide spať.

Cez víkend je to trošku inak, škola nie je a vstáva sa tiež trošku neskôr, i keď iba o pol hodinu. V sobotu doobeda je veľké upratovanie a v nedeľu aktivity. Poobede majú v sobotu katechézu (od saleziánskych seminaristov, ktorí tu vždy prichádzajú na víkend) a v nedeľu je skauting. O 15:00 je oratório v neďalekej dedinke, kde vždy ide jedna skupina, ktorá si pripraví program a hry pre decká. Potom je šport, sprcha a v sobotu tu je o 17:45 omša. 19:00 večera a po nej je v sobotu film a v nedeľu štúdium a na záver ako každý deň Boa noite.

Ešte do piatku som nevytiahol foťák. Povedal som si, že mám čas a najprv ich chcem spoznať a nie hneď fotiť. A vo štvrtok prišla správna chvíľa, keď bola veľká slávnosť – vysvätenie kaplnky tu v Kala-kala. Len čo ma uvideli s foťákom, už mi ho jeden z nich vzal a fotil, takže som mal fotky bez toho, aby som musel fotiť ja. A chlapci sa veľmi radi fotia, možno až príliš – za 4 hodinky som mal 2,7 GB fotiek a videí. Ale veď bola veľká slávnosť a bolo čo fotiť, boli tu dvaja biskupi, minister práce a mnoho iných významných ľudí. Tu vždy musí byť niečo špeciálne, nielen také obyčajné dni. Keď sa mám priznať, bola to už moja druhá oslava posvätenia kaplnky za ten týždeň, na ktorej som bol, keďže týždeň predtým bola posvätená kaplnka na Palance v Luande. Tam som sa stretol po týždni aj s našimi dievčatami, ktoré sú v Calule.

Má to zmysel?

Niekedy sa to pýtam aj ja, hlavne keď si predstavím, že v tých uliciach sú ešte stále milióny detí, a to nemyslím obrazne, ale vážne. Angola má štatisticky viac ako 20 miliónov obyvateľov, ale až 47% z toho sú deti od 0-14 rokov. Tak aký má zmysel týchto 80 chlapcov? Myslím si, že veľký. Kala-Kala je plné života a nádeje. Prvý chlapec, ktorý tu bol úplne na začiatku sa volá Paezinho. Po rozhovore s ním som pochopil, že to má zmysel. Hovoril mi o svojom živote. Teraz pracuje práve tu ako vychovávateľ, má krásnu rodinu – 2 deti, samozrejme s 2 ženami (čo bola pre mňa novinka, ale vysvetlil mi, že tu je polygamia normálna a dovolená a vraj aj prezident má 5 žien, takže som sa naučil znova niečo nové), ale kde by bol teraz, ak by nebolo Kala-Kala, to neviem. Týchto pár chlapcov môže zmeniť ďalších a nemusia byť vychovávateľmi či učiteľmi, stačí, že budú dobrými otcami.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.