…keď Angola volá!

…veľa ľudí, veľa rôznych otázok, a tak som sa pýtala aj ja! Musela som. Niekedy v tichosti, niekedy v naliehaní na Boha, nech mi povie, čo počuť potrebujem, inokedy s úprimnou odovzdanosťou a ochotou počúvať a prijímať! Je toto cesta, na ktorú ma pozývaš vykročiť? Mám tu svoj okruh skvelých kamarátov, prácu, rodinu, zázemie… Nie, nie je to nespokojnosťou alebo potrebou niekam či pred niečím zutekať, ako zneli najčastejšie otázky.

Kalendár celkom nápadne naznačoval blížiaci sa termín februárového stretnutia saleziánskych misijných dobrovoľníkov a s ním sa tisla do popredia aj nutnosť rozhodnutia. Darovať sa jeden rok v službe druhým a vykročiť kdesi do neznáma?! „Sprav si zoznam pre a proti a uvidíš…“, počúvala som z viacerých strán. „Papier znesie veľa“, hundrala som si. Avšak v celom tom neutíchajúcom váhaní kedy sa „pre“ tak húževnato bilo s „proti“ to naberalo jasnejší pohľad! Nie je to iba moja cesta…a preto tá odvaha! Áno, mohla som to predsa vedieť už od začiatku. A možno som aj vedela. V hlave mi (aj vyše pol roka po tomto rozhodnutí) ešte stále znejú slová: „Božia vôľa ťa nikdy nevedie na miesto, kde by ťa Božia milosť nechránila.“ A tak som tu. Na mojej ročnej dobrovoľníckej misii v Angole…

Afrika. Jeden kontinent a tak veľa odlišností. Vyše 5 000 kmeňových jazykov, chorôb ako maku, bohatstvo sa strieda s úplnou chudobou, radosť so smútkom. Ale potreba lásky a záujmu o človečinu je rovnaká! To v tejto angolskej každodennosti vnímam azda najviac…

Ale na úvod skúsim tak zľahka: Som Maťa. Mám 27 rokov, z toho 24 som mala tú česť prežiť v Prešove a posledné tri v Bratislave. K saleziánom som prvýkrát „pričuchla“ pred 15-timi rokmi a neviem im „odolať“ dodnes :).

Uplynul mesiac odkedy som sa rozlúčila s domovinou a presunula sa na rok o cca 10 600 km na juh do Angoly, kde spolu s Katkou strávime našu misiu saleziánskeho dobrovoľníka.

Naša cesta sa začala prvý septembrový deň, kedy sme sa s neubránenými slzami rozlúčili a vo Viedni nasadli na lietadlo do Amsterdamu. Tamojšie letisko bolo našou prestupnou zastávkou na ceste do Luandy, hlavného mesta Angoly. Keďže času do odletu bolo ešte habadej, pred gateom sme boli prirodzene sami. Katka, ja a Lukáš (dobrovoľník zo Slovenska, ktorý strávi tiež rok v Angole, ale v inom meste). Ticho medzi nami hovorilo za všetko. Každého sa už silno dotýkala realita Angoly. To ticho iba miestami prerušili otázky ako: „myslíte, že to zvládneme?“…„aj vás tak bolí brucho?“… ale odpoveď nikto z nás nečakal. Len sme nechali voľne plynúť naše myšlienky. Myšlienky na rok v neznáme.

Po 5 hodinovom čakaní, keď sa zrazu (alebo až vtedy sme si to všimli?!) zmenilo číslo gateu, prišlo na rad šprintové behanie po letiskovej hale v domnení, že sme zmeškali let. Ale našťastie sa tak nestalo. Náš let totiž presunuli na ďalší deň. Noc sme strávili v hoteli, odkiaľ sme sa ráno pobrali späť na letisko užiť si 8 hodinový let do Luandy. Po pristáti sme celkom rýchlo odbavili kontrolu víz, vyzdvihli batožinu a pred letiskom nás už čakal provinciál saleziánov v Angole, ktorý nás odviezol do saleziánskeho domu, kde sme ostali 4 dni.

Hneď v prvý večer ma v malej kaplnke prekvapilo a zároveň silno oslovilo jedno stretnutie. S čiernym Ježišom na kríži. Asi som s tým mohla počítať… Ale predsa len, čierny Ježiš?! Iba som naň nemo pozerala a moje doterajšie predstavy o Ňom dostávali iný rozmer. Rozmer ešte väčšej lásky. Neobmedzenej. Lebo tejto černošskej človečine je takto ešte bližší.

Po prvej angolskej noci nás padre Martin, salezián, ktorý mal ešte v tom čase na starosti dobrovoľníkov v Angole, vzal skoro ráno do saleziánskeho centra Kala-Kala neďaleko Luandy, kde bude pôsobiť Lukáš. Po príchode sme sa dozvedeli, že dôvodom návštevy je rozlúčková sv. omša padre Martina s 80-timi chalanmi z Kala-Kala (čo bolo aj v očiach prítomných vidieť) a súčasne aj prvá omša v novom kostole, ktorý v Kala-Kala postavili. Veľké udalosti. V centre sme sa cítili veľmi fajn, raňajkovali sme s jeho riaditeľom, chalani sa s nami hneď zoznamovali a Lukáš nám o dva týždne po tejto návšteve povedal, že chlapci sa na nás pýtali, prečo sme znova neprišli…snáď ešte bude príležitosť :).

Ďalšie dva dni sme strávili v Luande najmä učením sa portugalčiny a vybavovaním dokumentov. Ináč, samotná Luanda ešte bude mať čo robiť, aby sa jej podarilo vylepšiť moje prvé dojmy…mesto vyzerá ako smetisko, z polorozpadnutých budov sa do ulíc ozýva hlasná hudba, na cestách jazdia ako blázni – darmo by ste hľadali biele pruhy, spokojne si vedľa seba fujazdia aj 4 autá, trúbia na seba ostošesť a každý hľadá spôsob, ako sa čo najrýchlejšie posunúť vpred.

Aby toho nebolo málo, pomedzi autá sa so spokojnosťou chrústa prechádzajú muži a ženy, ktorí sa na rukách a hlavách snažia predať veci od výmyslu sveta (predlžovačky, pečené buchty a iné jedlo, nápoje, keramickú gýčovú kravu, noviny, toaletný papier, žehličku, topánky, holiace strojčeky…a kopec iného). Tak na to len s nechápavým výrazom pozeráme. Iná kultúra, iné zvyky. Čo už.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.