Keď sa „ich“ stáva mojím

November. Beží už tretí mesiac, odkedy som sem prišla, a tak ma to akosi ťahá zamýšľať sa nad každodennosťou, ktorá dá miestami síce zabrať, ale pritom mi núka toľko príležitostí, ako sa ňou nechať obohatiť. Až nezaslúžene. Učí ma jednoduchosti a na prvý pohľad by sa to ľahko dalo nestranne okomentovať až akejsi „poníženosti“. Ach, veď to všetci dobre poznáme, ako dokáže byť niekedy prvý dojem klamlivý.

Každodennosť v Calulo. Začínajúca netrpezlivým budíkom o 6:00, ktorý hlási nový deň. Presúvame sa s Katkou z nášho domčeka pre dobrovoľníkov o pár metrov do kostola na sv. omšu, počas ktorej sa vďaka hlasným a rytmickým spevom prítomných rýchlo prebúdzam. Síce nerozumiem ešte všetkým slovám, ale mimike a gestám áno. A tie častejšie hovoria viac ako slová. A tak sa opieram po skončení omše o lavicu predo mnou a ticho pozorujem šum, až mierny chaos, ktorý v kostole vzniká. Tu sa podpisujú karty pre mladých o ich účastí, v ďalšom rohu hlúčik žien veselo preberá nejakú tému, iná mamička sa snaží chytiť svoje na včasné ráno pre mňa až veľmi rýchlo behajúce dieťa a každý sa na seba usmieva a potriasa si navzájom rukami. Užívam si tento moment. Jednoduchý, ale sála z neho sympatické spoločenstvo. Až sa mi niekedy nechce odísť. Ale keďže v diaľke už jemne počuť zvonček z domu saleziánov, ktorý hlási čas raňajok, cestou von z kostola ešte stihnem párkrát zopakovať „Bom dia“ (Dobrý deň), opätovať zopár úsmevov, či vysvetliť malému chlapcovi, ktorý už dáva pokyny na naháňačku, že hrať sa budeme neskôr.

Doobedňajší čas sa nesie štúdiom portugalčiny, prácou v záhrade, kuchyni, upratovaním, či niekedy skôr aj „výjazdom“ na dedinu s p.Luisom. V jeden takýto deň na dedine boli v malom tmavom kostolíku vyzdobenom červenými kvetmi pokrstení 3 mladí ľudia a jeden starší pár mal svadbu. Pozvali nás aj na svadobnú hostinu a pre mňa bolo obohacujúce vidieť, ako sa celá dedina raduje a spoločne hoduje. Pričom za svadobný stôl sa nás vmestilo asi 20 ľudí, zvyšok stál alebo zväčša sedel na zemi okolo nás. Niekedy mi to príde až nehodné, že nás stále posadia počas takýchto udalostí pomaly za vrch stola, veď nás ani nepoznajú s Katkou, ale pohostinnosť a štedrosť tých ľudí napriek tomu, že sami toho nemajú veľa, je obrovská. Nikto neráta žiaden cent obetovaný pre druhého… A ja sa nechávam „ponížiť“ vo svojom vnímaní o pojme „bohatstvo“.

Iný deň sa po ceste späť do Calulo zastavujeme pred domčekom, v ktorom sedí útla nevládna starenka s túžbou prijať krst. A tak po niekoľkých otázkach a vypísaní papierov ju p.Luis krstí priamo v jej dome za prítomnosti zopár členov rodiny a detí zo susedných domov. Lebo chce byť pripravená…

Vraciame sa autom z „výjazdu“ a pri pohľade na toľko žien, ktoré prechádzajú popri ceste s plnými vedrami na hlave a dieťaťom zabaleným v šatke na chrbte sa zvedavo, ale aj opatrne pýtam p.Luisa, kde sú muži. Vraví, že pravdepodobne doma alebo niekde „na pive“ s ostatnými chlapmi. Zmohnem sa iba na zahmkanie a otáčam sa späť, nemo pozerajúc cez okno na ženy, ktorým každodenná namáhavá práca pridáva ešte viac na rokoch. Vidím ženy usmievavé, ženy pokorné a starostlivé. Vidím ženy uťahané, ktoré každý deň často bosé prejdú 2 či 3 hodiny za živobytím. Žena, ktorá bola stvorená z rebra muža…

Poobede sa už presúvame na náš domček strihať papiere, chystať farbičky, rozmýšľať nad novými aktivitami, zháňať loptu, šnúru na skákanie, naberať pitnú vodu do vedra, aby sme mohli o 14:30 začať naše oratko pre deti Calula, ktoré tu trávia zväčša aj každé poobedie. Len čo sa po troch hodinách lúčime s deťmi, presúvame sa do kostola na ruženec s mladými. Po ňom sa poberáme do knižnice, kde s pravidelnou nepravidelnosťou doučujeme zopár študentov angličtinu. Ak sa doučovanie nekoná, náhradný program nenecháva na seba dlho čakať. Keďže práve plynú posledné dni v škole, chodievame robiť dozor na záverečných testoch. Trieskanie o stoly, tlieskanie, vrieskanie, maximálna radosť…asi takéto privítanie ma čaká, keď vojdem do triedy. Po vyše 5 minútovom čakaní, kedy sa aspoň ako tak 40 ľudí v jednej triede ukľudní, rozdávam testy a zbieram ťaháky. Vtedy sa im nadšenie z tváre vytratí, aj keď niekedy viem aj troška očkom prižmúriť. Inokedy sa stačí iba prejsť po centre a prehodiť pár slov s mladými, ktoré sú v konečnom dôsledku oveľa viac ako iba „pár slovami“. Aj takto mám možnosť „dostať sa im viac pod kožu“. Keď už naše centrum pomaly preniká tichom a tmou, stretávame sa s našou komunitou na večeri, po ktorej nám ešte ostáva troška času na prehodenie pár slov s ašpirantmi, ktorí nám tu vo veľa veciach pomohli. Všetci ašpiranti však o 2 týždne z Calulo odídu, pokračovať vo svojej formácii v inom meste.

Sobotňajšie dopoludnia trávime s deťmi a mladými na katechézach. Zatiaľ iba ako pozorovateľky. Ráno tu prichádzajú deti, s ktorými majú animátori katechézu (niečo medzi hodinou náboženstva a stretkom v saleziánskom oratku) stále na inú tému. Po vyše hodine ich vystriedajú mladí. Tiež so svojimi katechétami a témou prispôsobenou ich veku. Poobedie zletí zväčša upratovaním, praním alebo aj časom na oddych. Nedeľa začína sv. omšou pre mladých, ktorých tu chodí asi tak 400. Tomu už teda hovorím „mládežka“. Celá omša je stále taká veselá, spieva sa, tancuje… Cítiť z toho pravú africkú veselosť, vďačnosť a sympatickú divočinu. Poobedia sa už presúvame s Katkou a dvoma ašpirantmi na koniec Calulo. Píšťalka nesmie chýbať 🙂 . Mávame na deti a pýtame sa, či sa k nám nechcú pridať. Stále som v nemom úžase, keď sa nás na „našom mieste“ napokon zhrnie asi 60. Chalani idú hrať futbal a nám s Katkou ostanú ďalšie deti, ktoré na nás so záujmom pozerajú a čakajú, čo nové sme vymysleli. Prichádzam k deťom, väčšinou k tým najmenším, chytám loptu (vyrobenú zo zauzlených ponožiek) a hádžem ju malým rúčkam, ktoré sa po nej naťahujú a popritom sa snažím nadviazať kontakt, pýtam sa ich na mená, usmievam sa, šteklím ich (to fakt zbožňujú), naháňam a už sme kámoši. Snažím sa ich naučiť jednu hru a chvíľu im to ide skvelo (a tu je fakt potrebné hrať sa s nimi úplne jednoducho, pretože oni jednak nechápu čokoľvek, čo má nejaké pravidlá a jednak ani ja im neviem ešte všetko vysvetliť v portugalčine). Po pár minútach si ale iné deti všimnú, že hráme niečo nové, čo doteraz nepoznali a už k nám pribehnú a snažia sa pridať. Avšak má to opačný efekt. Je nás už hrozne veľa, takže sme dohrali. A ja rozmýšľam, čo ďalej. A tak to chodí dookola. Aj keď pravidlo „v jednoduchosti je krása“ sa tu ujíma asi najviac. Niekedy mám však pocit, že tá jednoduchosť tu dá najviac zabrať.

A čas plynie… Vravím si, že ma tu čaká už iba 8 takýchto mesiacov. Alebo až 8? Niekedy je ťažké vnímať realitu, že domov prídem až v auguste. Inokedy si poviem, že čas tu letí ešte rýchlejšie ako doma a po všetkých tých mesiacoch mi bude ťažko odtiaľto odísť. Jedno viem však určite a uisťujem sa v tom každý deň. Neviem si predstaviť, že by som tu nebola. Nestretla týchto ľudí plných úsmevu, jednoduchosti, energie, života, bolesti…a nebola súčasťou tohto celého diela, nezažila takúto africkú realitu, doteraz vnímanú iba z televízie či fotiek. A tak sa trocha aj bojím…že sa mi táto každodennosť stane rutinou, samozrejmosťou. Často rozmýšľam, ako sa do toho vložiť viac. Aby to nebolo o zbieraní mojich zážitkov a dokazovaní si niečoho, ale o službe tu. Nech nevíťazí moja pýcha, ale túžba darovať sa a vedieť sa k tejto angolskej človečine ešte viac priblížiť srdcom. Nedávno som čítala jeden citát od Matky Terezy: „Nie som povolaná, aby som mala úspech, ale aby som bola verná…“ Tak mi to dosť sadlo v týchto dňoch. Byť verná v tomto poslaní, v jednoduchej každodennosti, ktorej sa tu veľakrát popri týchto ľuďoch priúčam a ktorá sa pomaly stáva mojou.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.