V našom transformačnom centre Bosco Boys máme teraz 26 chlapcov vo veku od 7 do 18 rokov. Všetci pochádzajú z ulice alebo z extrémne chudobných, prípadne neúplných rodín. Zaujímavé je, že niektorí radšej ušli žiť na ulicu namiesto toho, aby zostali doma. Takéto prípady sú väčšinou o tom, že ich rodičia (či už pokrvní alebo nevlastní) bijú alebo sú alkoholici. V našom centre zostávajú 6 mesiacov a potom pokračujú do reálnej školy, ktorú tiež spravujú saleziáni.
Deň v centre vyzerá asi takto: 6:00 budíček → sprcha → 7:00 sv. omša → raňajky → domáce práce → škola od 9:00 do 13:00 → obed → práca vonku → šport (väčšinou futbal) → sprcha → 18:00 ruženec a večerné slovko → 19:00 večera → rekreácia → 21:00 večierka. Samozrejme, nie vždy to je tak. Napríklad cez víkend sa program trochu líši.
Všetko, čo tu robíme, na chlapcov nejako vplýva. Napríklad na hodinách, ktoré s nimi máme, nejde ani tak o to, aby sa naučili čo najviac informácií, ale aby sa naučili, ako sa správať v triede. Väčšina z nich buď vôbec nechodila do školy, alebo ju navštevovali veľmi dávno. Učia sa, že na hodine sa treba sústrediť, počúvať učiteľa, keď chcú ísť na WC, musia sa opýtať, keď chcú niečo povedať, tak musia zdvihnúť ruku… Učíme ich, že všetko, čo robia, či už hrajú futbal, učia sa alebo jedia, majú robiť na 100 % a stane sa to modlitbou.
A ako sa k nám dostanú? Začína sa to procesom, ktorý sa volá rescue (záchrana). Vedúci kňaz, ktorý má na starosti centrum, a sociálni pracovníci (tentokrát sme boli aj my, dobrovoľníci) idú do slamu. Tam už je jeden pracovník, ktorý s deťmi z ulice pracuje pred rescue. V ten deň sa zhromaždia všetci, ktorí chcú nejakým spôsobom zmeniť svoje osudy. Prišli sme tam a viac-menej si vyberali podľa veku a kapacity, ktorú máme. Pre mňa bolo smutné to, že záujem malo okolo 150 chlapcov a my sme vedeli, že máme kapacitu iba pre 50, a teda 100 chlapcom musíme povedať, že ich nemôžeme zobrať. Celé sa to ale nieslo vo veľmi príjemnej atmosfére. Pri čakaní sme sa s chalanmi začali spoznávať a hrať. Po príchode do centra sa chlapci ostrihajú dohola, idú sa osprchovať, dostanú nové oblečenie a začína sa proces transformácie.
Pracovať s nimi vôbec nie je jednoduché. Prvé dva mesiace sú najťažšie. Doteraz mali „slobodu“ a zrazu musia plniť a dodržiavať pravidlá. Ale o to krajšie je vidieť ich malé kroky k lepšiemu: keď vám donesú stoličku, lebo si nemáte kam sadnúť, podelia sa o keksík, ktorý dostali, poďakujú alebo poprosia. To sú chvíle, keď si poviete, že to má naozaj zmysel a cítite úprimnú radosť z toho, že napredujú.
Ďalším zaujímavým bodom je krátka návšteva rodín chlapcov. Niektorí ale nemajú kam ísť a iní zase nechcú ísť na návštevu. U tých, u ktorých sme boli, však cítite dve emócie. Prvá je ľútosť z toho, v akých podmienkach ľudia žijú a že ten chlapec nemôže bývať doma, a druhá je šťastie, keď vidíte slzy radosti rodičov, že môžu vidieť svojho syna po dlhej dobe. Tieto návštevy sú pre chlapcov veľmi dôležité, aby mali motiváciu pokračovať.
Po šiestich mesiacoch transformácie chlapci idú do reálnej školy, kde dostávajú základné vzdelanie. Potom pokračujú na stredné školy. Jednou z možností je stredná odborná saleziánska škola alebo už akákoľvek iná a pomaly, ale isto sa začlenia do normálneho života.
Na záver by som sa chcela s vami podeliť o časť modlitby sv. Františka, ktorá ma tu sprevádza: „Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.“
