Lyžovanie, pôst a biskup

Salam, necəsən? (ako sa máte?) Viem, že mi neodpoviete, ale to je iba taká zdvorilostná otázka a nemusíte nikomu vysvetľovať, ako sa naozaj máte, stačí povedať „Ďakujem“ alebo povedať, že sa máte dobre a ďalej to nerozvádzať. No ja stále hovorím, že sa mám perfektne, pričom sa na mňa občas tak niekto divne pozrie, a spýta sa: „Chceš povedať, že sa máš normálne?“ a ja som vysvetľoval, že nie, ja sa nemám len normálne, ale ja sa mám úžasne (v slovenskom ponímaní, pretože úžasne znamená po rusky hrozne), perfektne, neskutočne dobre. Potom som však pochopil, že mať sa perfektne a normálne je vlastne synonymum, lebo tu „mať sa perfektne“ je normálne. Nuž ale darí sa mi výborne. Potom, čo sme na zimnom tábore naučili mladých hrať BANG!, tak ho bratia hneď začali prekladať do azerbajdžančiny a pritom si spravili aj nové rozšírenie s vlastnými postavami. Tak sa im to ta zapáčilo, že sme sa dohodli, že by sme mohli počas prázdnin jeden deň hrať BANG!. No povedal som, že ja budem môcť prísť najskôr o piatej večer, lebo ešte učím do štvrtej v PAD, a to by musel fúkať správny vietor (naozaj, lebo šľapať na bicykli oproti vetru v Baku nie je sranda), aby som to za hodinu stihol prejsť na bicykli. Ale nakoľko mladí boli nedočkaví, tak mi už okolo druhej volali, že či by sa nedalo prísť skôr, že už sú v centre a okolo štvrtej už idú domov, že už čakať nebudú. Nuž ale môžeme skúsiť hrávať na nejakej pravidelnej báze po večeroch. Človek by ani netušil, že tie hodiny, ktoré strávil hraním hier, sa mu môžu na dačo zísť. Jeden deň som zostal večer v centre s chalanmi a Dominikom hrať futbal. Hrali sme tak, že sme si prihrávali tak, aby Dominik nechytil loptu a zase ju nerozhrýzol.

Hneď po novom roku sme boli s učiteľmi z PAD na jednodňovej lyžovačke na Shahdagu. Je to také mladé stredisko, do ktorého chodia ľudia z celého Kaukazu a najmä cudzinci, lebo lyžovanie v Azerbajdžane nemá tradíciu. Tam som pochopil, aké ľahké môže byť stratiť sa v horách. Z rána bola taká hmla, že keď nás lanovka vypľula na kopci, tak sme naozaj nevedeli ani len ktorým smerom je dole, nie to ešte, ktorým smerom je zjazdovka. Takže sa vôbec nečudujem tým alpinistom, ktorí sa tu stratili (23.12) a ešte stále ich nenašli. Ale stále ich hľadá 20 vojakov a 10 horolezcov. Nám sa nakoniec počasie umúdrilo a začalo krásne svietiť slniečko a ukázali sa nám hory v celej svojej kráse.

Lyžovať sa na Kaukaze bolo naozaj super, ale aj tak som sa necítil nejako dobre. Mal som trošku výčitky, že ja sa tu vozím po svahoch a nevenujem sa miestnym. A tiež som zistil, že prilba je celkom osožná vec. A aspoň pri ceste v autobuse bola sranda, lebo otec Emil vzal gitaru a vyhrával ostošesť.

Čo sa týka mojej roboty, tak robím viac menej to, čo doteraz. Stále to isté, aj keď vždy iné. Okrem toho, že sme začali viac hrávať hry, sme si zahrali aj floorbal pri ktorom padla aj otázka, či nemôžeme hrať s dvoma hokejkami naraz. Nuž naozaj som nečakal, že by to niekoho mohlo napadnúť, lebo mi pripadá intuitívne zobrať si jednu hokejku do dvoch rúk, ale asi nie pre všetkých :). Teda takmer stále to isté, čo doteraz. Akurát taká maličká drobnosť – bude vysviacka biskupa, na ktorú sa všetci usilovne pripravujeme, pretože to bude obrovský krok pre azerbajdžanskú cirkev a príde 9 biskupov (ak sa nemýlim) a veľa významných hostí. Všetko musí byť tip top. Ale keďže 2 roky dozadu tu bol pápež, tak už vedia, ako na to. Ja som jeden z ceramonárov pri omši. A to som donedávna ani nevedel, že niečo ako ceremonár existuje. Nuž, tak s tým trošku bojujem a snažím sa to brať vážne, aj keď ja som nikdy nebol na všetky tie čačky-mačky a veci tomu podobné. Okrem toho som ešte pomáhal strihať pozvánky pre VIP hostí, čo bol pre mňa ďalší kríž, ale tak učím sa trpezlivosti. Aj keď ja som skôr zvyknutý na presnosť sekery a zrazu som musel strihať pozvánky s presnosťou na milimeter, tak to bolo kruté. Ale ak to má pomôcť spáse duší, tak budiš. Potom som niektoré z tých pozvánok pre ambasádorov, ombudsmanov, starostov a ani neviem aké všelijké posty roznášal a celkom som si to užíval. Ochranky museli mať zo mňa dobrú srandu, keď sa na ambasádu, či do bývalej budovy parlamentu skoro ráno (9:00) dovalí mladý chalan na rozheganom bicykli v reflexnej veste (keby ma tu zrazilo auto, nech sa nemôže šofér vyhovárať že ma nevidel) a s topánkami ešte špinavými od múky (lebo sme rozdeľovali potraviny pre chudobných) v ruke s listom pre šéfa :). („Kto vyhľadáva ocenenie seba podľa šiat, dosť tým prezrádza, že inú hodnotu nemá“ Iñigo.) Ale ešte som sa nezbláznil, aj keď sa ma už pýtali, či mi nešibe, lebo sa smejem, čo tu nie je až také bežné. Ale tak čo mám plakať, keď život je super a Boh je dobrý? Aj keď občas sú aj ťažké chvíle, ale nemám sa na čo sťažovať. Najmä keď som videl, ako si žijú niektoré rodinky z PAD. Ani nejde o to, že by im niečo chýbalo. Jasné, o komforte sa hovoriť nedá, skôr presný opak. Niektoré podmienky fakt ťažké, ale tá apatia… Načo si upratovať, načo robiť čokoľvek. Život je, bol, bude. Kašlať na všetko. Kľudne aj na to, že mi už viac ako 2 roky cez dieru v stene fučí do domu. Ja by som si to zapchal kľudne aj len handrou dočasne, ale niekomu to nevedí. Tak sa teda snažím byť vždy pozitívny a nekašľať na veci, aj keď niekedy niektoré veci sa vyriešiť nedajú, ale aspoň sa o to pokúsim, nech nemôžem povedať, že som nič pre to nespravil. A snažím sa byť optimista, lebo byť pesimistom je ľahké a ja nemám rád ľahké veci. A okrem detí z PAD sme boli pozrieť aj niektorých z našich mladých z nedeľnej školy, pretože ochoreli. Choroby nás tu celkom kántria a takmer na každého už čosi doľahlo, ale ja som zatiaľ ,şükür Allaha (vďaka Bohu) zdravý, tak sa stále môžem čvachtať v mori.

A onedlho bude moje obľúbené obdobie – pôst. A tak som rozmýšľal, ako tí svätci dokážu robiť také neskutočné veci. Či je to proste iba neskutočná sila vôle, alebo dar od Boha. Tak si idem skúšať akú silnú pevnú vôľu mám, lebo ako hovorí Yogi Raman, nedostatok pevnej vôle je mentálna porucha, tak idem skúsiť trošku na seba pritvrdiť, nech sa otestujem a prosiť šéfeho, nech mi pomôže.

Majte sa dobre, mám vás rád, nech vás Pán žehná, nepreflákajte pôst a buďte dobrí, ak môžete.

Hláška na záver : „Vyriešme to ako dospeláci. Strihnime si!“

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.