Maličké veci

Salam. Prišiel Október a s ním prišla jeseň, čiže začalo pršať a všetko sa začalo zelenať a vyrastať zo zeme. Tak som si našiel trošku času, aby vyrástol aj môj októbrový blog. Nájsť si čas je už trošku ťažšie ako na začiatku, lebo už sa mi trošku utriasol program a viac menej už viem, čo budem robiť. Môj bežný program vyzerá tak, že v pondelok chodím so saleziánmi na chatu. V utorok a štvrtok mám v centre Maryam hodiny konverzácie v angličtine a učím sa rusky. A okrem toho pomáham pri technických veciach, ktoré väčšinou spočívajú v bežnej údržbe a opravách ako napríklad:

„Joško, mohol by si opraviť tento ventilátor?“

„Ale veď ide.“

„Čože, to si ho tak rýchlo opravil? To sa ti ako podarilo?“

„No viete, tu vzadu je taký červený gombík a ten treba stlačiť.“

Alebo neustále opravovanie vecí stále dookola, lebo sa stratia, pokazia atď. A okrem toho sme tu teraz s otcom Martinom vylepšovali kompostér, lebo bioodpad je jediná z vecí, ktoré sa tu dajú okrem papiera recyklovať. S odpadom je to tu celkom zaujímavé. Dokonca sa tu ľudia na mňa čudne pozerajú, keď stlačím fľašku predtým, keď ju vyhodím a nechápu, prečo to robím. V stredu pomáham pri papierovačkách vo farnosti. V sobotu doučujem angličtinu deti z PAD (Program Adopcie na Diaľku), čo je trošku iná káva oproti učeniu v centre Maryam, pretože tieto deti sú zo sociálne slabších rodín a vyžadujú si celkom iný prístup a robiť s nimi je omnoho náročnejšie. Okrem toho raz za 6 týždňov na mňa vyjde rad s varením pre učiteľov. V nedeľu chystám obed pre deti z nedeľnej školy. Nedeľná škola sú stretnutia pre mladých, na ktorých máme katechézy, hráme sa a budujeme spoločenstvo. V piatok mám voľný deň, ale tak roboty sa tu vždy nájde habadej. Či už práca na kronike alebo váženie potravín pre rodiny z PAD alebo čokoľvek iné, čo treba. A napríklad teraz sme so sestrou Andrejkou maturovali nad tým, ako skultúrniť pivnicu, kde by mohli ženy, ktoré čakajú na svoje deti, pokiaľ sa učia, nemuseli len piť čaj, ale mohli šiť na šijacích strojoch. Tak bola to celkom sranda, lebo môžem povedať, že ešte nikdy som sám nenahadzoval omietku a už vôbec som ju nemiešal záhradnou lopatkou v lavóre :D.

Keď som sa na začiatku bál, že to tu bude monotónne, tak som sa veľmi mýlil. Ešte koncom septembra sa nám podarilo ísť na výlet do hôr, kde sme si pozerali jedno z miest, kde by sme mohli vziať detičky na výlet. Boli sme sa pozrieť v Altyaghach odkiaľ som si zobral dubovú halúzku, aby mi pripomínala, že ak chytím absťák prírody, tak by sa mohlo dať vybehnúť niekam do prírody.

A ešte v ten týždeň sme boli s Antatolym, ktorý nás prišiel pozrieť z Jakutska, v Gobustane. Mojou hlavnou motiváciou bolo vyskúšať si ísť niekam a nemôcť sa tam dohovoriť, a pritom musieť komunikovať napr. s taxikárom ktorý od nás zobral 25 ₼ za kratučkú cestu, ale domorodci hovorili, že sme to celkom dobre vyhádali, že bežne platia turisti 40+. A Tolik si zase mohol spraviť fotky na Instagram pri sopkách chrliacich bahno a na mieste, kde voľakedy žili pravekí ľudia. Škoda, že Tolik už išiel do Moskvy, odkiaľ potom pôjde na Slovensko, lebo mne sa nechce fotiť a ani nemám taký foťák a jeho to bavilo. Takže niektoré veci nebudem mať pofotené, ale sú pravda, aj keď na ne nemám priamy dôkaz. Niektoré veci sa priamo dokázať nedajú a treba im len veriť.

A ešte sa mi podarilo ísť tu na futbal. Nikdy v živote som nebol na futbale okrem zápasu TJ Drustevník Opatová vs. TJ Tatran Bobot, na ktorom som bol, keď sme čakali, kým si zahráme frisbee. A keď prvýkrát idem na futbal, tak rovno na Champions League. Lebo miestny tím Qarabağ Ağdam FK sa tam prebojoval, a to bol pre miestnych sviatok, lebo ešte nikdy nebol žiadny azerbajdžanský tím v CL a teraz je tam, a ešte k tomu tím s takýmto názvom. Tak keď tam postúpil, miestni to bujaro oslavovali.

A tak keď som tu, tak si uvedomujem, aké veci pre mňa Šéfe robí. Až nechápem. Také veci tu pre mňa nachystal, že až. Napríklad čaj. Neskutočne perfektný čaj. Ale k tomu sa možno vyjadrím neskôr, keď ho pochopím lepšie, lebo si nepripadám spôsobilý vyjadrovať sa k tak závažnej téme :D. Ďalšia vec je chilli. Keď sme si dávali návrhy, kam by sme chceli ísť, chcel som ísť do Mexika a jednou z hlavných príčin bolo chilli. A to je aj tu. A ešte aké parádne. Otec Martin si pestuje vlastné a robí z neho rôzne skvelé vecičky, medzi inými aj figový džem s chilli (ak sa pýtate „Prečo?“, tak lepšia otázka je „Prečo nie?“ 😀 ).

Keď sme išli s Tolikom z Gobustanu, tak som si v autobuse skúsil rozprávanie po rusky a skončilo to tak, že sme večer boli v reštaurácii s jedným z mála miestnych alpinistov, ktorý mi hneď ponúkol, že keď chcem, tak kľudne ma zoberie niekam na hory. Vraj každý mesiac chodia niekam. Len problém je v tom, že asi nebudem mať týždeň čas ísť do hôr, aj keď by ma to veľmi lákalo, ale musím si určiť priority. Snáď sa mi aspoň na konci mojej dobrovoľníckej služby podarí ísť na nejakú štvortisícovku. Ale tak sa tu venujem aspoň iným „adrenalínovým“ športom ako napr. cesta na bicykli cez mesto čož´ je celkom sranda, lebo cesta medzi Xetai-om a Gəncilik-om trvá autom hodinu, metrom 40 minút a byciklom 20. A miestne cesty a spôsob šoférovania ma ešte stále neprestal udivovať, lebo to občas býva ozlomkrky (nie až tak veľmi výstižne video, ale tak trošku to vystihuje miestne cesty). Ale snáď neskončím ako darca orgánov. Ale keď (zatiaľ) nemôžem darovať orgány, tak som bol aspoň krv. To bola tiež sranda, lebo najprv vám krv zoberú, až potom robia testy. No keby bola zlá, tak aspoň budú mať na krvavničky :D. Ale to nie je bežný postup, to bolo tak len v jednej z nemocníc.

Ešte stále som tu nevidel ani jednu dopravnú nehodu, ale zato som videl celkom inovatívny spôsob, ako opravovať autá, keď nemáte montážnu jamu ani zdvihák na auto.

Tak sa teda učím tešiť sa z toho, čo mi tu Šéfko nachystal a tešiť sa aj z vecí, ktoré možno na prvý pohľad nevyzerajú až tak super. Ako keď prestane ísť prúd a vy ste si neuložili trojhodinovú robotu na PC, takže ju budete môcť spraviť znova a lepšie, alebo že môžete otestovať, či keď utopíte čítačku kníh a dáte ju na dva dni do ryže, tak bude zase fungovať, či keď prídete na chatu a zistíte, že opäť zhrdzavel kábel, takže ste bez elektriny, ale aspoň si môžete spraviť romantický večer pri sviečkach, semiačkách a kompóte :). Tak sa teda tešme so života a ďakujme Bohu za maličkosti a on pre nás pripraví veľké veci. Život je príliš zaujímavý na to, aby sme boli mrzutí. Smutný svätý – žiadny svätý.

Citátik : „Nevidel som nikoho, kto by sa vrátil z putovania lepší. Kto robí zle, nič nezmení na dobré útekom. Myslí si, že tam bude v bezpečí, ale práve tam nájde to, čoho sa najviac bojí. Podnebie napráva telesné choroby zriedka, choroby duše nikdy. Ak je zlo v tvojom vnútri, zbav sa ho alebo odožeň. Je to tvoja chyba, nie chyba krajiny. Zlo musíš vyliečiť zmenou seba, nie zmenou bydliska….“ Iñigo Lopey de Recalde

Hláška na záver : „Výhoda tunajšieho lepidla je, že nelepí“ (čo využijete najmä pri tom, keď sa pomýlite pri lepení bločkov)

Bonusová úloha 😀 Ktorá slovenská punková kapela spieva vo svojich textoch “ Welcome to the Azerbaijan“? (Ak to niekto dá z hlavy, tak má u mňa kofolu 🙂 )

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.