Malý Afričan

Mambo rafiki. Vítam Ťa pri čítaní ďalších z mojich zážitkov, ktoré keď tu opisujem, je to preto, aby som na ne nezabudol… Toto posledné obdobie bolo pre mňa niečím výnimočné. Bolo doteraz asi najkrajšie, no zároveň najťažšie. Pri písaní tohto blogu som musel trochu čakať. Museli doznieť niektoré emócie a museli sa dokončiť niektoré kapitoly. Čakal som, kým nájdem vnútorný pokoj. A tak s odstupom času, môžem popísať svoje historky, no niektoré z nich si nechám predsa len vo svojom srdci. V predchádzajúcom blogu som spomenul, že sa chystáme do ulíc, aby sme priviedli ďalších chlapcov do nášho centra. Teda myslel som si to. Rozprávalo sa o tom, ale realita bola iná. Nakoniec v Keni je to bežná praktika, plánovať jednu vec, ale urobiť úplne inú… No chlapci sa k nám dostali. Niektorých doviezli z centrálnej polície, iných nám priviedli sestry matky Terezy. Naše kapacity sa naplnili a my sme mohli fungovať naplno. Okrem chlapcov prišla aj nová posila, kenská dobrovoľníčka Quinter. Tú sme tu naozaj potrebovali. Priniesla mnoho dobra. Vedela ako s chlapcami pracovať. Dokonca v našom dobrovoľníckom dome, kde som býval len s madam Patriciou, prinesla čerstvú atmosféru a navrátila pocit domova. Vymykala sa kenskému štandardu, pretože bola naozaj rozumná. Našiel som v nej dobrú kamarátku. Bola pre mňa povzbudením, oporou a v mnohom aj vzorom. Zdržala sa pri nás len asi sedem týždňov. No napriek tomu som rád. „Je dobré ak sme mali priateľa, aj ked len na krátky čas.“

Bosco Boys je domovom pre mnohých chlapcov a v Nairobi nie je jediné centrum, ktoré poskytuje útočisko v núdzi. Podarilo sa mi navštíviť ešte dve podobné centrá v meste. Jedno bolo rehabilitačné centrum Nepoškvrnenej Márie, ktoré poskytuje domov taktiež len chlapcom. Bolo o trochu menšie, ako to naše, no mali v ňom viac chlapcov. Čo sa mi tam páčilo najviac, bola sloboda. Nezamykali dvere a chlapci tam predsa ostávali. Stretol som tam aj jedného, ktorý ušiel z nášho centra. Poznal ma po mene. Druhé centrum bolo Kabete children’s remand, v podstate väzenie, alebo skôr polepšovňa pre neplnoletých. Aj tam som stretol jedného z našich chlapcov. Dostal sa tam kvôli zlému správaniu. Na tomto mieste boli aj dievčatá. Spolu sa tam mohli hrať, čítať knižky, športovať ale nikto ich nevzdával. A potom je tu to naše centrum, o ktorom som mal dlho zmiešané pocity…raz sa mi pozdávalo, inokedy nie. Teraz však môžem povedať, že je to dobré centrum. Aj keď majú chlapci monotónnu stravu, predsa je tu každý mesiac narodeninová oslava s tortou, občas ideme na piknik k bazénu, chlapci chodia do školy, do kostola, športujú, korčuľujú sa, pozerajú telku a sú čistí. Taktiež prostredie v ktorom sa nachádzajú je priestranné, pokojné a relatívne moderné na tunajšie pomery.

Ak sa mi niečo v Bosco Boys nepozdáva, je to spôsob, akým sa určité veci riešia. Napríklad situácia s kvetmi. Pred dverami do dobrovoľníckeho domu sú dva črepníky. Tie boli prázdne, už odkedy som sem prišiel a nikomu to nevadilo, na rozdiel od črepníkov pred centrom, v ktorých prekvitajú krásne kvety. Keďže ich tam je mnoho, nedávno som sa rozhodol, že vymením tie naše, za niektoré z tých pred centrom… Akcia sa vydarila, pretože dobrovoľníci mali kvety a do tých prázdnych črepníkov nasadili nové kvety, a to skôr, ako ubehol týždeň. (Ja som sa však dlho netešil… prišli kozy a kravy a zožrali nám naše kvety. …heh asi to bola cena za moje zlodejstvo.) Ďalšia situácia na zamyslenie, keď sa nám pokazila chladnička. Dva týždne som čakal, kým ju prišiel niekto opraviť a potom ďalších päť týždňov, kým sa vrátila z opravy. Nuž, miestni saleziáni sú veľmi nespoľahliví… Veľmi by som si prial aby dokázali dávať rovnako, ako dokážu prijímať. Zaujímalo by ma, ako vlastne vnímajú nás dobrovoľníkov… pretože niekedy mám pocit, že len ako zdroj peňazí. Bosco Boys je domovom aj pre mňa a musel som sa naučiť, ako v ňom bývať. Postupne sme si ho s dobrovoľníkmi zútulňovali, nakúpili chýbajúce riady a zorganizovali. Posledne som zveľadil našu malú záhradku za dobrovoľníckym domom. Posadil som avokádo a urobil kompostovisko. Teda poprosil som dvoch chlapcov aby vykopali jamu. 😎 Už som si zvykol byť na tomto mieste. A odkedy odišiel otec Stan, stal som sa aj technikom. Mením žiarovky, lepím topánky, kosím trávu a v prípade výpadku elektriny spúšťam generátor. Ked som pustil generátor po prvý krát, cítil som sa ako superhrdina.

Taktiež som sa musel naučiť ako komunikovať či už s dospelými, alebo chlapcami. Nie je to jednoduché a netreba im všetko veriť. Radi si vymýšľajú a ťahajú ľudí za nos. A predsa mi nie sú ľahostajní. Najradšej trávim čas s chlapcami len tak, že som s nimi. „Pretože reč je prameňom nedorozumení.“ Navyše spôsob vyjadrovania chlapcov je napriek ich veku veľmi infantilný. Musím však povedať, že táto lekcia mi dala riadne zabrať. Chlapci majú ťažké príbehy a nie je ľahké o nich hovoriť. Častokrát to ani sami nedokážu. Možno sa hanbia, možno si to nechcú pripomínať, možno… a potom je tu jazyková bariéra. Treba ich len pozorovať, byť pri nich a oni sa otvoria. Rovnako ako sa otvárajú kvetiny. „A pre ten čas, ktorý som im venoval, sú pre mňa tak dôležití.“ Ak sa neskôr dozviem že klamali, že si niečo vo svojom príbehu prikrášlili alebo zatajili, ak som ich volal po mene, ktoré si vymysleli, je to pre mňa zraňujúce. Cítim sa podvedene… „Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, že bude trošku plakať, keď sa nechal skrotiť.“ To, že v centre robíme dobrú prácu, je chlapcami overené. Ak im naše centrum pomôže uvedomiť si, že sa chcú vrátiť domov, sme na správnej ceste. Ak objavia zmysel v učení a chcú pokračovať vo vzdelávaní sa, sme na správnej ceste. Tak už nie jeden chlapec prešiel od nás do Kuwindy, kde dokončí základnú školu či absolvuje učňovské vzdelanie. Chlapcov, ktorí sa takto presunuli, už stretávam len raz týždenne a tu si uvedomujem ako rýchlo rastú. Pri každej návšteve pozorujem, ako sa z nich stávajú mladí muži, nezávisí a slobodní. Milujem ich sledovať pri hrách, či pri práci a teším sa z ich premeny. Dodáva mi to energiu nevzdávať sa. Okrem chlapcov som v Kuwinde stretával aj otca Thomasa. Odkedy ho navštívila jeho indická rodina, stali sme sa dobrými kamarátmi. Zakaždým ma pozýval na čaj a fajne sme sa rozprávali. Nedávno ho premiestnili do Tanzánie. Škoda, bol jeden z mála, ktorý sa o dobrovoľníkov naozaj zaujímal.

No ale aby som nekrivdil, musím spomenúť, že v auguste nám saleziáni pripravili narodeninovú oslavu. Mne a Quinter, ktorá mala tiež narodeniny. Skutočne ma prekvapili. Mali sme aj tortu, ktorú sme slávnostne krájali tradičným kenským spôsobom. Na konci mesiaca sme oslavovali znovu, spolu so všetkými chlapcami.

Odkedy začala moja misia medzi chlapcami, túžil som byť užitočný, chcel som pomáhať, prial som si prinášať novosť. Viem, že moja prítomnosť spôsobuje veľkú zmenu, no chcel som aj, aby niečo po mne ostalo. Niečo viditeľné na prvý pohľad. Napísal som teda projekt. Vďaka pomoci Savio o.z a podpore dobrých Slovákov, sa mi podarilo vyzbierať dostatok financií na športové náradia a hry. Mohol som tak nakúpiť dve krásne kalčetá, lopty na futbal, basketbal a volejbal a športovú obuv. Mal som trochu obavy, či tieto materiálne veci dokážu pomôcť chlapcom, ktorí si nevedia vážiť takmer nič a všetko rýchlo zničia, no malo to zmysel! Len čo som videl ako sa tešia z nových lôpt, ako kričia a nadšene bežia k futbalovým stolom a aký majú radostný výraz na tvári, ked si berú nové topánky, bol som spokojný. Tešil som sa s nimi. Radoval som sa a stále sa radujem. Jasám pri každom pohľade na kalčetá, okolo ktorých sa tlačí hŕba nedočkavých chlapcov túžiacich po hre. Plesám s každým chlapcom, ktorý pobehuje okolo predvádzajúc svoje topánky. Vtedy si len opakujem aký som vďačný, že sa to podarilo.

Čím dlhšie sa v Afrike nachádzam, tým viac sa teším naspäť do mojej milovanej Európy. Áno, samozrejme Afrika je krásna a ľudia sú milí, ale je aj špinavá a ľudia sú otravní. V autobuse, po ceste na piknik, som si uvedomil, ako neefektívne sú tu riešené mestá. Namiesto jednej rovnej hlavnej cesty, sme sa motali kľukatými cestičkami ako v bludisku a takmer každých sto metrov sme „skákali“ na spomaľovači. …Na niektoré veci si asi nezvyknem. A nakoniec ani nemusím, som tu len na určitú dobu. Naučil som sa veci akceptovať, aj keď ich nemám rád. Rozširujem si svoju zónu komfortu. Asi som musel odísť do veľkého sveta, aby som zistil, aký bol ten môj maličký. Ale som rád. „Nechám nech sa všetko deje. Krása aj teror. Musím pokračovať. Žiaden pocit netrvá večne.“

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.