Mesiac zmien a prekvapení

Čas tu v Angole letí omnoho rýchlejšie, než u nás na Slovensku, aspoň mne sa to tak zdá, ani som sa nenazdal a mesiac je za mnou, a s tým aj kopa zážitkov a prekvapení.

Na začiatku mesiaca sme sa dozvedeli, že v novembri k nám do Luandy zavíta Ángel Fernández Artime, hlavný predstavený saleziánov na svete a po jeho návšteve nás čaká stretnutie všetkých misijných dobrovoľníkov pôsobiacich v Angole. Potom nás čakalo množstvo zmien, dostali sme pokyn, aby sme sa presťahovali do saleziánskeho domu v Lixeire, to je ten saleziánsky dom s veľkou školou, o ktorom som písal v minulom blogu. Tak sme sa rozlúčili s komunitou pôsobiacou v pastoračnom dome a s otcom Williamom sme sa vybrali do Lixeiry.

Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími saleziánmi a ani sme sa nestihli vybaliť a dostali sme prvú úlohu. (To že píšem v množnom čísle nie je chyba. Myslím pod tým mňa a Feriho, misijného dobrovoľníka. Mali sme ísť s vodičom do supermarketu na pečivo pre deti z ulice. Mysleli sme si, že pôjdeme na nákupy, no namiesto toho sme prišli ku skladom, kde na nás čakal obrovský kôš plný pečiva. Ako sme sa neskôr dozvedeli, viacero supermarketov sa snaží pomáhať deťom z ulice, a to tým, že im dajú pečivo a všetky veci, ktoré nemôžu predať. Všetko sme naložili do auta a vydali sa na cestu späť, táto úloha nám prischla, a tak každý pondelok, utorok a štvrtok chodíme na „nákupy“. Raz za čas sa niektorá zo spoločností vyrábajúcich sladené nápoje rozhodne darovať pár tisíc litrov nápojov. Vtedy nás čaká nekonečná robota prekladania balíkov fliaš.

Keď si to čítam, tak to znie ako: „Super, oni si tam vedia pomôcť aj sami a nepotrebujú našu pomoc“. No opak je pravdou. Síce skoro každý deň prinesieme veľa jedla a je tu pár tisíc litrov sladkej vody, ale detí na ulici je tu omnoho viac, než je možné nasýtiť týmto jedlom.

Ďalšou mojou úlohou sa stalo opravovanie počítačov a všetkého, čo sa na počítač podobá. Väčšinu času zaberá aktualizácia systému, pretože internet tu je veľmi pomalý. Počas čakania na dokončenie aktualizácie sa snažím učiť portugalčinu či už z mobilu alebo komunikáciou s deťmi. Keďže takmer všetky počítače sú na škole v učiteľských kanceláriách, tak počas prestávok, niekedy aj hodín, tam mám kopec študentov, ktorí sú veľmi zvedaví a majú množstvo otázok. Ak nesedím za počítačom, tak pomáham s rôznymi administratívnymi úlohami, od jednoduchého overovania údajov až po počítanie financií.

Každé ráno okrem pondelka chodíme na omše do rôznych komunít. Už som tu mesiac a ešte stále som nenavštívil všetky. Každá komunita je iná a taktiež každá omša. Jedno, čo majú rovnaké, a mne sa veľmi páči, je rozoberanie Svätého písma po každej omši. Takmer nikto po omši neodchádza rýchlo preč, ale otvoria si Sväté písmo a spolu si znovu čítajú čítania, evanjelium a rozoberajú si jednotlivé časti.

Po večeroch si chodím zahrať basketbal. Jediné, čo stačí, je zobrať loptu a začať si hádzať na kôš. Keďže vyučovanie na škole je až do 22:30, stále sú tam mladí, ktorí si chcú zahrať. Behom chvíle pribehnú a môže sa začať. Hrajú celkom tvrdo, no keď niekto spraví chybu, ako napríklad prekročí čiaru ohraničujúcu ihrisko a má loptu, spustí sa dvojminútová hádka o tom, kto má mať loptu, a to pri každej príležitosti. Oni si tú „hádku“ vychutnávajú viac než hru, kto viac kričí a strhne k sebe viac hráčov, vyhral. Popri tom sa všetci smejú a kamarátsky potľapkávajú po pleciach. Počas týchto „hádok“ sa stáva, že lopta sa niekam odkotúľa, alebo zostane nestrážená a niekto ju ukradne. No do školy a zo školy sa dá prejsť len cez jednu bránu, ktorá je strážená a poväčšine odhalia zlodeja. Ďalším športom, ktorého sa zúčastňujeme, je volejbal. Tréningy bývajú každý utorok a štvrtok, no nám sa dá len v utorok a práve vtedy poväčšine cvičia a nehrajú.

Vo štvrtky chodíme na promenádu pri oceáne v bohatej časti mesta za deťmi z ulice robiť animácie, u nás známe ako stretká. No tu priebeh stretiek je úplne iný. Na začiatku počkáme, kým animátori pobehajú všetky „obydlia“ detí v okolí a zavolajú ich. Potom máme rôzne hry, aké som v živote nevidel. Poväčšine stojíme v kruhu, tlieskaním držíme rytmus, animátor niečo spieva a deti odpovedajú, nasledujú rôzne tanečné kreácie. Zo začiatku som nevedel čo spievajú, no podobá sa to na „Kolo kolo mlynské“, potom nám bolo vysvetlené, že veľa detí z ulice celé dni len leží a nič nerobí. Toto je zábavný spôsob, ako ponaťahovať svaly a rozhýbať kosti. Po hrách nasleduje katechéza, kedy seminaristi rozprávajú o Bohu. Na záver rozdáme jedlo, vodu a zaželáme si dobrú noc.

Po tom, čo sme strávili prvý týždeň v novom saleziánskom dome, sa nás otec Georgo rozhodol oficiálne privítať. Tak nás zobral na zmrzlinu. Bolo to celkom zaujímavé, pretože doteraz sme sa pohybovali poväčšine v slume, kde je všetko špinavé a rozbité. No teraz sme mali namierené do centra, kde je všetko čisté a je postavené hlavne pre turistov. Všetky budovy boli nové, rôzne umelecké výtvory lemovali okolitú cestu, vedľa ktorej sa ťahal pás vysadených paliem ako z filmu. Po príchode do zmrzlinárne ma prekvapil výber, bolo tam vyše 24 druhov zmrzliny. Pri stole sme sedeli s celou komunitou a s dvoma ďalšími dobrovoľníkmi pracujúcimi na škole. Bolo to naozaj super privítanie.

Počas ďalšieho týždňa, vo štvrtok počas animácie s deťmi z ulice sa k nám pridali dve neznáme ženy, ktoré išli okolo. Zahrali si s nami pár hier, vypočuli katechézu a pomohli nám rozdať jedlo. Až potom sme mali čas sa s nimi porozprávať. Obe sú matky viacerých detí, majú dobre platenú prácu a zároveň sa zaujímajú o deti z ulice. Dohodli sa s otcom Georgom, že prídu aj nabudúce a tak sme sa rozlúčili.

V piatok sme sa dozvedeli, že cez víkend pôjdeme na púť do Muximy, ale o tom bude písať Feri vo svojom blogu. 🙂

Počas ďalšieho týždňa som zistil, že 30 vajíčok tu stojí 26€. V pondelok na raňajky sme spravili praženicu so slovenskou slaninou a takmer sme si nestihli naložiť, ako sa po nej zaprášilo. Zistil som, že na cestách tu platí pravidlo: „Väčšie auto má vždy prednosť“. Našťastie tunajší saleziáni majú veľké terénne džípy, ktoré sú prispôsobené cestám v slumoch, takže majú skoro vždy prednosť. No taký autobus tu ide len rovno a trúbi. Všetci sa mu uhýbajú. Ďalšou nevysvetliteľnou vecou tu sú zámky na dverách. Väčšina z nich tu používa presne naopak ako u nás na Slovenku. Zamykanie v smere hodinových ručičiek a odomykanie v protismere.

V stredu si mladí pripravili poznávacie poobedie, kde odprezentovali štyri provincie, ich kultúru, jedlo a politickú situáciu, vďaka čomu som ochutnal množstvo rôzneho jedla. Medzi iným aj surové arašidy, ktoré chutia ako hrach, sušené mäso, nejaké špeciálne banány a sladké zemiaky. Po prezentácii sme sa odobrali na procesiu. Procesia začala modlitbami v Bakhite a následne sme išli peši do Mamubasu, čo je komunita vzdialená vyše 3km. Počas cesty sme sa modlili ruženec a medzi každým desiatkom všetci spievali a tancovali.

Vo štvrtok sme boli znovu s deťmi z ulice a prišli aj tie dve ženy a zobrali so sebou aj svoje deti. Bolo to zaujímavé pozorovať, ako sa k sebe správajú. Žiadne dieťa z ulice nevedelo, že tie deti majú rodičov, ktorí sa o nich starajú. Všetko prebiehalo ako vždy, hry, katechéza a jedlo. Tento krát som rozdával pečivo ja. Rozdával som bez rozdielu, každému rovnako, či už to bolo dieťa z ulice alebo nie. No stalo sa mi, že jedno pečivo chýbalo a mal som ho dať jednému dievčatku, čo prišlo so svojou mamou. Dievča si z toho nerobilo ťažkú hlavu, no dvaja chlapci z ulice, čo sedeli okolo nej, v tom videli veľký problém, a tak jej každý dal jednu polovicu zo svojho. Tu som si spomenul na evanjelium o chudobnej vdove, ktorá dala pár mincí do chrámovej pokladnice a bolo to všetko, čo mala. Naozaj, tí ktorí toho majú najmenej, často dávajú najviac. A tak keď sme sa lúčili, deti, ktoré prišli so ženami, nám nepozorovane dali pár buchiet, ktoré sme odovzdali tým dvom chalanom za ich štedrosť.

O päť dní na to začalo z ničoho nič silno pršať a kým sme sa spamätali, mali sme vytopené izby. Dážď netrval dlho, no za to bol dosť silný. Odtokový kanál nám zapchali ľudia z ulice kopou smetia, a tak voda nemala kade vytiecť. Všetka hnusoba, ktorá bola na dne kanálov, nám teraz plávala v izbách. Otec Georgo pomocou dlhej tyče uvoľnil kanál a my sme sa pustili do vymetania vody z izieb a chodieb. Jesenné upratovanie som si predstavoval inak.

Ďalší deň bol sviatok, čo znamená, že neprišiel nikto, kto by nám navaril, a tak sme sa ja a Feri pokúsili ukuchtiť niečo dobré na obed. Mojou prvou úlohou bolo ísť na tržnicu niečo nakúpiť. Mobil, kľúče a hodinky som si nechal na izbe. Išiel so mnou jeden brat Manuel. Len čo sme sa dostali na začiatok ulice, kde bol trh, udrel nám do nosa silný zápach kanalizácie, hnijúcich rýb, mäsa a neviem čoho všetkého ešte. Ulica, dosť široká pre tri kamióny, bola zaplnená maličkými prístreškami tak, že sa medzi nimi dalo prechádzať len v dvoch uzučkých uličkách. Zem rozmočená zo včerajšieho dažďa ešte viac zhoršovala priechodnosť. Išli sme 20 minút stále rovno a v dohľade nebol koniec trhoviska. Kúpili sme všetku zeleninu okrem petržlena. Keď sme sa vrátili do kuchyne, Feri mal rozrobenú polievku a začínal robiť ryžu. Ja som sa pustil do kuracieho mäsa, prihodil som kúsok slaninky a na Feriho odporúčanie okorenil horúcim mangom. Všetci si obed pochvaľovali i keď neviem či zo slušnosti alebo im naozaj chutilo.

Tak to by bolo zatiaľ všetko 🙂

Moju dobrovoľnícku službu v Angole finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci programu Vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.